Zdvihni svoju zbraň a zakrič: Za silu mena a lásky 1

Ospalo som zaklipkala očami, keď ma z hlbokého spánku prebral strašný hluk. Ach, nie, prosím... buď ticho, len buď ticho. Prikrývku som mala nepohodlne poskrúcanú pod sebou. Prevalila som sa na druhý bok, vytiahla si obrovský vankúš spod hlavy a vopchala som si ho medzi kolená. Schúlila som sa okolo neho do klbka. Hneď po tom ako som skopala zle poskladanú perinu na zem, pritisla som si mäkučké vankúšisko na telo. Silno som ho objala rukami. Itachi...
Nanovo prevlečená obliečka voňala tak nádherne... Levanduľa, jasmín a moje obľúbené zelené jablká. Ani sa nečudujem, že ma pri takom pôžitku pre môj nos napadajú samé nádherné myšlienky... Pery sa mi samé od seba roztiahli do slabého úsmevu.
Únava ma však onedlho znovu vtiahla do tmy. Pravda, do tmy, v ktorej svietilo slnko.
„Taki!“ Ostražitý tón melodického hlasu sa v moje izbe ticho ozýval spoza pootvoreného okna. Spoznala som ho okamžite aj keď bol taký tlmený. Tep lenivý po dobrom spánku sa zrazu rozbehol. Po únave neostala ani spomienka. Vstala som z postele a otvorila som okno dokorán, aby som sa mohla vykloniť.
Čakal na mňa, skrytý v tieni vysokých stien domu. Vedel dokonale utajiť svoju prítomnosť, to mu naozaj šlo. Prehliadla by som ho aj ja, keby som nevedela, kam sa mám pozerať, kde tieň odhalí jeho zdvihnutú ruku alebo lesk čiernych vlasov. Už po toľký krát ako som to zažila, som si uvedomila, že je možné nájsť čierny diamant aj v tej najtmavšej noci, aj keď svet je taký obrovský a kameňov na ňom je nekonečne veľa.
„Taki, no tak, radšej na mňa prestaň tak hľadieť a ponáhľaj sa. Veď som to len ja.“ Vravel, no vôbec nie netrpezlivo. Zo všetkých síl som sa snažila zahliadnuť jeho tvár. Vykláňala som sa stále viac a viac, ale celkom bezvýsledne.
„Taki,“ ozval sa znova, „nechcem aby si sa zase hádala s rodičmi. Ak prejde tvoja matka....“ Snažil sa ma naplašiť, ale sám bol absolútne pokojný, čo jeho zámer celkom zničilo. Ak by hrozilo, že ho niekto odhalí, stratil by sa tak rýchlo, že by som sa nestihla ani naľakane nadýchnuť. Stačilo by len jediné žmurknutie a on by bol preč.
Zatvorila som okno a po špičkách som vyšla zo svojej izby. Rozbehla som sa dolu po schodoch a zamierila som rovno ku dverám. Zázračne sa otvorili, hneď keď som sa priblížila a ja som mohla potichu vybehnúť. Už som bola takmer pri ňom, keď mi zrazu zamrzli nohy. Nemohla som dokonca ani zdvihnúť hlavu, aby som sa konečne pozrela do jeho tváre. Keď som začula ďalší hluk za svojím chrbtom, mykla som sa.
Otvorila som oči a nahnevane som vydýchla. Strašný treskot sa už nedal vydržať.
„Ale no tak, nie ďalší!“ Počula som zdola nešťastný matkin hlas. Stále som bola unavená, ale je jasné, že pri takomto hluku už spánok neprichádza do úvahy. Stále omámená som sa posadila na kraj postele. Môj zrak upútalo pootvorené okno. Postavila som sa a podišla som k nemu. Zasmiala som sa sama nad sebou, keď som sa pristihla ako hľadím na miesto, kde vždy zvykol čakať Itachi.
Rýchlo som sa oblieka s novým želaním v srdci a pokúsila som sa z domu dostať nepozorovane. Už už som bola vonku, keď som za chrbtom začula hlas.
„Kam sa to zakrádaš, dcérka?“ Otec sa s prísnym pohľadom otočil naspäť k domu. „Kedy sa naučíš, že pred mojím sluchom neujdeš?“ Vzdychol. „Teraz poď za mnou.“
Sklonila som hlavu a tiež som si vzdychla. „Áno, otec.“ Túžobne som pozrela pred seba. Neboli to len jeho techniky, ktoré mi naháňali strach. Všetky jeho zmysli boli tak vycibrené, že som pred ním nič nedokázala dlho tajiť. Zadívala som sa do prázdnej ulice a pokúšala sa odolať hlasu môjho vnútra, ktoré mi prikazovalo rozbehnúť sa vpred.
„Taki!“ Prísny tón sa nedal prehliadnuť. Silnejšie ako príkazy môjho srdca sú iba tie otcove. „Už idem.“ Povedala som skleslo a vyrazila za ním.
Sadla som si k stolu. Hneď ako som vošla do miestnosti a zbadala som mamu ako zhŕňa tisíce malých úlomkov črepín z rozbitého taniera, spoznala som pôvod rachotu, čo ma zobudil. Otec sa sklonil a jemne odtisol mamine ruky. Pozbierať všetky črepiny mu trvalo okamih.
„Ďakujem,“ povedala mama a pozrela na neho s obavami, „čo zase spravila?“
Nemohla som tomu uveriť akoby som bola vyviedla hrdelný zločin!
Obaja sa postavili predo mňa.
„Taki, kam si chcela ísť?“ spýtal sa otec a hľadel priamo na mňa.
„A dokonca bez raňajok...“ neveriacky povedala mama. Skoro som sa usmiala. Vždy sa snaží odľahčiť situáciu.
„Takže?“ trval otec na odpovedi.
Aj ja som sa pozrela na neho. Rovno do jeho očí, čo často nerobím. Nie vždy totiž nájdem odvahu.
„Ty vieš, kam som chcela ísť.“ Povedala som mu jednoducho.
Obaja mlčali a len na mňa hľadeli. Potom si otec zrazu sadol rovno oproti mne.
„Vyslov svoje meno.“
Pozrela som na neho a zachvela som sa. Nevydržala som uniesť ťarchu jeho očí a sklopila som zrak. Zaryto som mlčala a hľadela na ryhy stola z bledého dreva.
„Tak už povedz, ako sa voláš!“ vykríkol na mňa. Roztriasla som sa. Nechcela som, aby to vyzeralo, že sa za svoje meno hanbím. Nebola to pravda. Bola som hrdá.
Udrel rukou do stola, až nalomil okraj a triesky sa mu zaryli hlboko do kože.
„Senju...“ na drevo kvapla slza, „Taki...“

Prechádzala som medzi farebnými stánkami hlavnej ulice. Pestrosťou lákali oči, rovnako ako sladkými vôňami lákali nos a bolo skutočne ťažké ho nenasledovať. Ten môj ma doviedol k červenému stánku, z ktorého sa šírila najvýraznejšia vôňa. Čokoláda.
Podišla som bližšie a prezrela si starého pána s bielou vysokou čiapkou na hlave.
„Jeden banán v čokoláde, prosím.“ Prekvapila som sa, ako veľmi zle znel môj hlas.
„Ale, ale, čo sa stalo?“ pýtal sa muž a obdaril ma obrovským úsmevom. „Niekto tu potrebuje rozveseliť...“ Natiahol sa a podal mi tanierik s dvoma banánmi. „Tu máš. Extra porcia, len pre teba. Pochúťka zaženie všetko čo ťa trápi. Uvidíš.“ A znova sa usmial.
„Ďakujem,“ povedala som mu a vrátila mu slabučký úsmev.
„Tak vidíš, hneď je to lepšie!“ Kričal za mnou stále prekypujúci dobrou náladou. „Poobede príď k stánku s grilovanými chobotnicami, ja si ťa zapamätám!“
Aký milý pán. Zamávala som mu a pokračovala ďalej dolu ulicou.
Aj keď bolo ešte ráno, Konoha bola plná ľudí. Napriek všetkému čo sa stalo či stane, tu sa nič nezmení. Aj keby som sa pohádala so zvyškom sveta...
Chcela som si nájsť pokojnejšie miesto niekde, kde by som mohla premýšľať. Opustila som hlučnú hlavnú ulicu, a keď som bola už dosť ďaleko aj od svojho domova, sadla som si do tieňa vysokého stromu vedľa pomaly tečúceho potoka neďaleko od posledných budov Konohy. Tu ma nebude nikto rušiť. Pozrela som na jedlo, ktoré som ešte stále držala v ruke. Nemala som chuť ani na jediné sústo.
Hlavu som si oprela o hrubý kmeň stromu. Po tvári mi stiekla slza. Zdvihla som sa a malý tanierik šmarila smerom k potoku, kde sa rozbil o kameň na brehu a banány skončili vo vode odnášané slabým prúdom. Udrela som päsťou do stromu takou silou, až som pocítila ako mi popukali kosti v prstoch. No aj napriek tomu ostala kôra stromu dokonale nepoškodená. Znova som padla na zem.
„A znova si mal pravdu, otec. Nebol by zo mňa žiadny ninja.“ Pozrela som na svoju ruku a zvraštila čelo od bolesti. „Ale teraz sa mýliš.“
Vybavila sa mi jeho tvár. Naposledy, keď som ho videla, kričal. Chcel počuť moje meno, tak som ho povedala. A tým akoby som sama vyslovila zákaz, ktorý som už toľko ráz počula z jeho úst. Hneď po tom som vybehla z domu a môj otec ma nechal. Vedel, že nebudem môcť ísť za Itachim, keď mi to vyslovene zakázal, pretože som si ctila jeho slová až priveľmi. Ale to sa skončilo. Už dokážem sama rozoznať, čo je správne. Ešte nikdy som nebola taká sklamaná z toho, že nosím svoje meno. Ale teraz som už vedela, že to nie je meno, za čo cítim hanbu. Je to skutočnosť, že v mojej rodine stále existuje nenávisť k iným, na ktorú malo byť zabudnuté v deň, keď sa všetci ninjovia spoločne rozhodli oslavovať vznik Konohy v sprievode symbolov tolerantnosti a mieru.
Prečo na mene tak veľmi záleží? Nevybrala som si ho. A ani Itachi si nevybral svoje.
Zahľadela som sa do vody. Nemá zmysel trápiť sa.
Postavila som sa a moje nohy ma niesli smerom, ktorým velila moja duša. Otec? Prečo to ešte nechápeš? Myslel si si, že to nedokážem, že ťa poslúchnem vždy, lebo si si získal môj rešpekt. Ale, prosím, toleruj aj ty mňa. Jediné miesto... kde teraz môžem cítiť skutočnú radosť je...

Klop.Klop.Klop. Nepokojne som prestupovala z jednej nohy na druhú a vrtela som sa od nervozity. Poznala som len Itachiho matku. Predstava, že by som sa stretla aj s jeho otcom mi zrýchľovala tep. Možno preto, že som si ho predstavovala ako toho svojho. Hlavná črta by bola prísnosť. Zamrazilo ma, keď som začula blížiace sa kroky. Dvere sa odsunuli a ja som zbadala prekvapenú tvár Mikoto-san. Trochu som sa upokojila.
„Taki-chan, stalo sa niečo? Vyzeráš nezdravo, miláčik. Určite si nemala žiadne raňajky!“
Hľadela som na ňu a videla v nej vlastnú matku. Zdvorilo som sa usmiala.
„Dobré ráno, Mikoto-san. Ja... mám sa dobre, ďakujem. Ja len...“
„Itachi tu nie je.“ Úsmev sa jej roztiahol po celej tvári, bol trochu šibalský. Hneď jej však zmizol z tváre, keď zbadala, ako ma to vyviedlo z miery. Chcela som byť v jeho spoločnosti čím skôr. Potrebovala som aspoň na krátku chvíľu zabudnúť na svojho otca.
„Dostal misiu a ešte pred svitaním odišiel.“ Vravela mi.
Prikývla som a pokúsila som sa o uvoľnený výraz.
„Och, ako sa to tváriš,“ rozosmiala sa, pri mojom pokuse Mikoto a chytila ma za lakeť. „Poď ďalej, aspoň sa trochu porozprávame. Aj tak práve chystám raňajky pre Sasukeho, zaješ si aj ty.“ Nemalo zmysel namietať ani odporovať tak energickej žene. Koniec koncov, tiež bola ninja, čo by som proti nej zmohla? A bola taká krásna. Presvedčila ma jediným pohľadom.
Znova som prikývla a nechala sa vtiahnuť do veľkého domu. Sadla som si k nízkemu stolu na zelený vankúš, kam mi ukázala. Bez slova som ju sledovala ako končí s prípravou onigiri. Položila predo mňa dve ryžové guličky a otočila sa k dverám.
„Sasuke! Raňajky!“ Zakričala. Keď sa jej nedostalo žiadnej odozvy, zvolala už hlasnejšie.
„Sasuke! Všetko zjem! Hej!“ Položila na stôl ďalšie onigiri a vybehla z kuchyne. Onedlho sa vrátila a na tvári sa jej zračili slabé obavy.
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa okamžite a bola som zvedavá či jej môžem pomôcť.
„Nič, nič. Sasuke odišiel.“ Krútila hlavou a sadla si oproti mne. „Je taký malý a z tréningov sa vracia celkom zničený. Preháňa to.“ Povedala mi ako každá starostlivá matka. Pozorne som ju sledovala.
„Sasuke je Itachiho malý braček, však?“ spýtala som sa jej. Ešte nikdy som ho nestretla.
„Tak je,“ prikývla Mikoto, „môj najmladší. Rád by sa podobal na svojho brata.“
Zjedla som svoje onigiri s riasami. „Ďakujem vám, bolo to vynikajúce.“
„Nemáš za čo. Už si nedáš? Itachi ich miluje.“ Usmiala sa na mňa.
„Som plná na prasknutie.“ Usmiala som sa na ňu aj ja. Zdalo sa, že nespomenula Itachiho len tak. Akoby si preverovala či budem nejako reagovať či sa nejako zatvárim alebo inak ukážem čo len ten najmenší náznak náklonnosti, ktorú som si tak veľmi strážila.
„Vyzerala si dosť napätá, nemáš problémy?“ spýtala sa ma Mikoto a položila si ruku a chrbát mojej dlane. Ak sa na ňu teraz pozriem, prezradím sa.
Ale prečo sa pred ňou snažím tak veľmi zatajiť svoje pocity? Pozrela som sa jej do tváre a ako som si myslela, jej skúsené oči vynikajúcej kunoichi okamžite začali hodnotiť každú vrásku na mojom čele, každý záblesk spomienok v mojich očiach a všetko, čo som nemohla tak jednoducho povedať slovami.
„Taki-chan, ako ti pomôžem?“ spýtala sa ma smutne, ale veľmi energicky, akoby bola okamžite rozhodnutá pomôcť mi. Nepovedala som jej jediné slovo, ale ona sa správala, ako keby som jej vyrozprávala celý svoj príbeh a vysvetlila jej svoje trápenie. Akoby o mne vedela úplne všetko len t toho jediného jej pohľadu...
No ja som si bola celkom istá, že jednu skutočnosť o mne ešte nevie. Jednu jedinú, ale tú najzávažnejšiu. Skutočnosť takú maličkú a obrovskú zároveň... moje celé meno.
„Nie je to také jednoduché...“ povedala som jej a ona vedela, že je to tak.
„Sú veci, ktoré sa nedajú zmeniť.“ Povedala som a niekde hlboko vo mne rástla potreba, povedať jej pravdu. „Nezmeníme niektorých ľudí, nezmeníme vojny, ktoré sa už odohrali a zlobu, ktorá po nich ostala ešte aj dnes. Nevyberieme si svoju rodinu ani svoje meno.“ Uprene na mňa hľadela a snažila sa zistiť či moje slová majú aj iný význam. „Rodina?“ Zopakovala. „Meno?“
Prikývla som. „Ale na svete sú aj také veci, ktoré zmeniť dokážeme. No musíme to chcieť všetci a naozaj zo srdca. Nie je ľahké zabudnúť na to, kým skutočne sme. Aj keď na koniec...“ trochu som sa pousmiala a odvrátila oči, ktoré sa mi teraz určite leskli mnohými svetielkami, „na tom vôbec nezáleží.“
Mikoto pochopila. Postavila sa a aj som spravila rovnako.
„Ty nie si ninja.“ Povedala mi, akoby tomu nerozumela. „Tvoja rodina... Tvoje meno...“
Hľadela som na ňu a videla som, že ju toto poznanie znechutilo. Nemohla ma odmietnuť horším spôsobom. Nadýchla sa a otvorene sa spýtala: „sila tvojho mena... je veľká?“
Zadívala som sa jej do očí. „Tá najväčšia.“ Povedala som po chvíli. „Moje meno písalo históriu našej zeme rovnako ako to vaše.“
Dlho sme na seba hľadeli. V jej tvári som videla, že bola konečne schopná plne porozumieť mojim trápeniam.
„Nie si nepriateľ,“ povedala mi zhovievavo, „ale musíš rozumieť aj mojej povinnosti. Budem stáť pri svojej rodine a pri svojom manželovi.“
Rozumela som. Nebude ma podporovať ani mi pomáhať. Kvôli môjmu menu sa nepostaví proti tomu svojmu.
„Rozumiem,“ uistila som ju. Podišla som k dverám a Mikoto šla tesne za mnou. Ešte som sa k nej otočila a s úsmevom som jej povedala: „Aj ja budem stáť pri vašej rodine. Nemohla by som sa mu otočiť chrbtom.“ Zahliadla som v jej tvári prekvapenie. Rozbehla som sa preč pozdĺž múru, ktorý bol pomaľovaný symbolmi Itachiho rodiny.
„Poviem mu, že si ho hľadala!“ Zakričala za mnou Mikoto a v jej hlase som aj napriek jej predošlým slovám počula náklonnosť.

Vrátila som sa na hlavnú ulicu a vošla som do môjho obľúbeného stánku.
„Ej, Taki!“ Zdravil ma známy hlas. „Ako sa máš?“
Prehltla som smútok a usmiala som sa. „Výborne.“ Našťastie Miyako kunoichi nebola. Nedokázala vyčítať z mojej tváre nič.
„Rýchlo si sadni, ja sa o teba už postarám.“ Vravela. „Čo si s nimi robila? Ty máš tak nádherné vlasy a pozri ako sa o ne staráš!“ Pustila sa do práce a tak sa do nej zahĺbila, že sa občas zabudla aj nadýchnuť. Do vlasov mi zapletala malé farebné koráliky, kamienky, stužky a bavlnky.
„Pozri aké ich máš už dlhé!“ Celá nadšená ma zatlačila pred zrkadlo a ja som sa na ňu pochvalne usmiala, keď som zbadala ten nádherný vrkoč končiaci až pod mojím pásom hýriaci farbami, ktoré len zdôrazňovali moju hnedú.
„Ďakujem ti.“ Vravela som jej. „Dokážeš skutočné zázraky.“
„Príď aj inokedy,“ povedala mi keď som jej podávala peniaze. Moju ruku však zadržala iná. Jemné prsti sa obtočili okolo môjho zápästia.
Do otvorenej dlane Miyako vložil mince Itachi.
Nevládala som prehovoriť, takú úľavu som cítila. Len som tiež stisla jeho ruku.
„Itachi...“
„Taki,“ povedal a už ma viedol von na hlavnú ulicu. „Mama mi vravela, že si prišla až do nášho domu.“ Dostali sme sa až na koniec radu stánkov a postavili sme sa bokom, aby sme boli ďalej od ľudí.
Itachi sa sklonil, aby mi mohol preskúmať tvár. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ma obozretne.
Isteže si to všimol, akoby aj nie. Musela som vyzerať naozaj hrozne.
„Taki...“ oslovil ma už naliehavejšie. Nedokázala som mu nič povedať, potrebovala som len oporu. Dala som mu o tom vedieť.
Spravila som krok k nemu a oprela si čelo o jeho plece. To bolo všetko a zároveň nič, čo som práve dokázala urobiť.
Nehýbal sa. Aj keby sa začala triasť zem alebo by začal z neba padať dážď sprevádzaný ľadom, nepohol by sa. Asi cítil, že potrebujem jeho pomoc. A tak to aj bolo.
Keď som sa konečne odhodlala a pozrela mu do očí, bolo mi lepšie.
„Ďakujem.“ Povedala som jeho očiam.
Len prikývol a pozrel doprava. „Poď so mnou.“
Len ťažko som sa od neho odvrátila. „Nie.“ Vyhlásila som. Prekvapil sa.
„Ty poď so mnou.“ Povedala som a pozrela sa doľava, presne opačne ako hľadel on.
Zasmial sa a malé ryhy pod jeho očami sa pri tom prehĺbili. „Ako chceš.“
Kráčali sme vedľa seba a vracali sme sa medzi ľudí. Keď som sa na neho pozrela a videla ako sa drží blízko mňa, prešiel mi po chrbte mráz a zašteklilo ma v žalúdku. Premohol ma silný pocit hanby, ako som sa pred chvíľkou pred ním prestala ovládať a bola som tak blízko. Aj keď som po tom túžila. Mráz som cítila dokonca aj na nohách.
Keď som zacítila vôňu grilovaných chobotníc, začala som konečne myslieť aj na svoj prázdny žalúdok. Poťahala som Itachiho za rukáv a potichu mu povedala.
„Teraz sleduj. Aj ja som sa naučila genjutsu, kým si bol preč.“ Vyrazila som vpred.
Starý pán ma zbadal už z diaľky.
„Áááá, smutná krásavica!“ zvolal. To práve nemusel. Natiahol sa ku mne a keď zbadal aj Itachiho, začal pokyvkávať hlavou. „No zdá sa, že už nie je taká smutná.“ Usmial sa a do rúk mi vtisol dve chobotnice.
„Ďakujem,“ povedala som mu a siahla som po peniaze.
„Nie, nie.“ Krútil hlavou a s novým úsmevom sa otočil k malému chlapcovi sa žiarivo žltými vlasmi, ktorý si vypýtal sedem chobotníc.
„Ale nechceš to všetko zjesť sám?“ Čudoval sa starý pán.
„Ale prečo nie? Mal som to v pláne, dattebayo.“ Vravel mu ešte viac prekvapený chlapec.
Vrátila som sa k Itachimu a podala mu chobotnicu. „Videl si? Tajná technika, vďaka ktorej nemusíš platiť.“ Usmiala som sa.
Itachi sa tiež usmial a sledoval ako som si odhryzla.
„Teraz som už celkom ako ty.“ Vravela som ďalej a stále som sa usmievala. Zrazu mi zobral z ruky paličku s chobotnicou a chytil ma jednou rukou okolo pása. Bol taký rýchly, že som si ledva uvedomovala, čo robí. Moje srdce sa nestihlo ani rozbúchať pod jeho dotykom a už sme boli na streche najbližšej budovy a zrazu ešte vyššie.
Skákal cez budovy a cez konáre tých najvyšších stromov. Z tej výšky som zahliadla potok, pri ktorom som dnes už bola. Pretekal malou čistinkou medzi stromami, ku ktorej Itachi bláznivou rýchlosťou mieril. Nemala som najmenšie tušenie ako ďaleko sme už od hlavnej ulice alebo od našich domov.
Keď Itachi ladným doskokom pristál v strede malej čistinky, až vtedy pre mňa čas začal znova plynúť. Uvedomila som si, že ma ešte stále drží, a tak mohlo pri tomto poznaní moje srdce šialene biť ešte o trochu dlhšie, pokojne predstierajúc, že to je z tej rýchlosti a nečakanej výšky.
Postavil ma na zem a podal mi paličku.
„Ešte šťastie, že som nezjedla viac. Určite by mi prišlo zle.“
„Prepáč.“ Povedal mi úprimne.
Usmiala som sa a obaja sme si sadli do tieňov malých stromov na hranici čistinky a lesa.
Keď sme dojedli chobotnice, podala som mu paličku. Nechceli sme ich zahadzovať na takomto peknom mieste.
Uprene sa na mňa zadíval. Vedela som, na čo čakal. Teraz, keď sme už na celkom inom a hlavne pokojnejšom mieste bez cudzích ľudí, chcel počuť, čo sa mi stalo a hlavne prečo som zašla až tak ďaleko, že som ho šla hľadať. Bol to on, kto vždy chodil za mnou. A ja, ktorá sa vždy nepozorovane dostala von z vlastného domu.
Odvrátila som zrak a pozrela sa na zvráskavenú kôru môjho stromu.
Itachi zaklonil hlavu a oprel sa o svoj kmeň. Zdalo sa, že pozoruje korunu plnú hlasných vtákov, ale ja som vedela, že ma počúva a svojimi očami, ktoré vidia všetko, ma stále sleduje.
„Nenávidím svoje meno.“ Povedala som zrazu. Môj hlas bol kyslý a trochu detský.
„Máš krásne meno,“ povedal mi Itachi galantne. „Taki,“ vyslovil melodicky, až mi zabrneli pery, „znamená vodopád.“ Usmial sa.
Prstami som na zemi nahmatala malý kameň a hodila ho jeho smerom. Vyhol sa mu krátkym ladným pohybom a ani len neodtrhol oči od koruny stromu.
„Na to som nemyslela!“ Povedala som trochu hlasnejšie ako som chcela. Nahnevane som sa potiahla za dlhý vrkoč. Snažila som sa čím skôr ovládnuť svoje pocity.
„Meno nič neznamená.“ Povedal Itachi potichu. „Nehovorí aký človek je alebo kým sa stane. Neprezrádza nič o jeho skutočnej tvári.“
„Ak meno nič neznamená, prečo ma Mikoto-san tak tvrdo odmietla? Prečo si jej zatajil kto je moja rodina? Prečo mi môj otec vraví také hrozivé veci zakaždým, keď odchádzam z domu? O tebe, o vašom živote...Vďaka nemu poznám meno každého jedného ninju z dejín môjho rodu, ktorý umrel kvôli tomu tvojmu.“
Musela som sa zhlboka nadýchnuť a utrieť si oči, do ktorých sa mi tlačili slzy.
Otočil ku mne tvár. Bolo vzájomné zabíjanie našich rodín dostatočnou témou, aby tak konečne urobil?
Vzdychol si. „To je ich príbeh, nie náš.“
Keď som mala oči suché, pozrela som do jeho tváre. Videla som v nej nádej.
„Taki,“ povedal potichu, „tvoje meno je krásna, svieža, čistá... a priezračná.“ Pri tom poslednom sa usmial. „Presne ako vodopád.“
Bez slova som na neho hľadela. Vedela som, že len on ma môže takto upokojiť. Aj to najväčšie nešťastie premeniť na novú nádej.
„Itachi,“ povedala som tiež potichu, „tak silný a tak nádherný... Ako je možné, že si tu so mnou?“
Neodpovedal, a tak sme len ďalej potichu hľadeli na seba.