Ľúbim ťa Naruto

Prečo si odišiel?

Dobre si vedel, že sklameš celý náš tým. Ale tušil si, že mňa najviac? Chcel si sa snáď opičiť po Sasukem? Alebo si dostal nejakú tajnú misiu o ktorej si mi nemohol povedať?

Prečo som zrazu taká naivná a nechcem uveriť, že si nás všetkých podrazil?

So Sasukeho odchodom som sa zmierila úderom pár mesiacov, teda hneď vtedy, keď som si uvedomila, že jediné čo k nemu cítim je nenávisť a odpor. Lenže ty si preč už rok a ja sa z toho stále neviem spamätať. A stále sa utužujem v tvrdení, že ty mi chýbaš viac ako kedy Sasuke.

Prečo každá moja myšlienka súvisí s tebou a ja ťa neviem dostať z hlavy?

Je to čudné, ale je to fakt. ja sama to neviem pochopiť tak pochybujem, že by to pochopil niekto iný.

Prečo mi teraz tak neskutočne chýbaš?

Toto nechápem už vôbec. Veď vždy si mi pripadal ako nejaké veľké pojašené decko. Lenže, teraz mi to začína nejako chýbať. Vážne. Chýbaš mi. Nikdy som si to nechcela priznať, ale ozaj ťa mám rada. Nie! Ja ťa mám viac ako len rada.

A prečo som si toto všetko uvedomila až teraz?

Až teraz keď si odo mňa tak neskutočne ďaleko? Keby som to zistila skôr možno by si neodišiel. Možno by si ostal. Ostal so mnou. Možno...

Z rozmýšľania ma vytrhol známi hlas.
„Sakura! Si to ty?“ bol to on. Ten, na ktorého som pred chvíľou myslela.
„Naruto..“ vydýchla som. Vážne som nechápala ako je možné, že je tu. Pri mne. Veď...
„Ale ty...“ nemohla som pokračovať. Na jazyk sa mi nahrnulo toľko otázok, že som nevedela, čo skôr. Bola som zmetená.
„Dúfam, že toto nieje sen...“ prebehlo mi hlavou.
„Ja viem. Bol som preč. Ale vrátil som sa. Ja....je toho toľko čo ti chcem povedať...“ začal rozprávať. A rozprával by zrejme dlho, keby ho nezastavil môj ukazovák na jeho perách.
„Aj ja ti toho chcem veľa povedať tak ma prosím vypočuj. Totiž... ani neviem ako začať...“
Tento krát ma prerušil on: „ Čo takto od začiatku?“
Pousmiala som sa. Áno, začiatok bude asi najlepšie riešenie
„Vieš...totiž strašne si mi chýbal...a...“
Znova ma prerušil: „To znamená, že ti nie som ľahostajný?“
„Ach ty hlupáčik. Jasné, že nie.“
Postavila som sa na špičky a moje pery sa začali nebezpečne približovať k tým jeho.
„Ja ťa veľmi ľúbim a preto ti už nedovolím, aby si mi znova takto ušiel.“
Už sme boli od seba len pár milimetrov, ktoré sa mi zdali snáď nekonečné. Len sám všemohúci vie, ako som na tento okamih čakala.
Naše pery sa spojili v dlhom a vášnivom bozku. Bozku, ktorý sme si tak dlho odopierali. Bozku, ktorý by sa nám pred pár dňami zdal takmer nemožný.
„Aj ja teba Sakura.“ zašepkal mi do ucha, keď sa naše pery od seba oddelili kôli nedostatku kyslíka.
Tieto slová šepol tak tichučko, že ich skoro nikto nepočul. Nikto okrem mňa. Ale zato mali okamžitý účinok. Znova som ho pobozkala, lenže teraz nežne a hravo. Z hrdla sa mi chcelo vydrať množstvo otázok, lenže to by som bola hlúpa keby som chcela zničiť túto nádhernú atmosféru. Na tie otázky máme ešte celý život.
Zachvela som sa pri predstave, že zvyšok života budeme spolu. Naruto a ja. Bola to nádherná predstava o ktorej som vedela, že sa naplní. Ale teraz som sa sústredila na iné veci. Ako napríklad to, že jeho pery drvia tie moje a jeho ruky mi blúdia po chrbte. Bolo to také... spontánne... Ani neviem prečo ale zrazu mi oblečenie začalo neskutočne prekážať. Znova sme sa od seba odtrhli kôli nedostatku kyslíku.
Zrazu prehovoril: „Už začína byť chladno. Poďme ku mne. Niečo uvarím a potom ti porozprávam kde som bol. Čo ty na to?“
„Super! Poďme!“ nadšene som súhlasila.
Mala som totiž menšiu predtuchu, čo sa bude v nasledujúcich hodinách odohrávať. Znovu som sa zachvela, pri tejto pre mňa lákavej predstave.
A ak sa zajtra objavím v spovednici, rozhodne sa môj preslov začne takto: „Pane, zhrešila som.“