Stratený prípad

Znova je jedna z tých nocí, kedy sa ukladám do postele s čudným pocitom prázdna.

Viem, že dnes som znovu celý deň makala a aj tak mám pocit, akoby som celý ten čas len premrhala.
Viem, že každý deň mám taký nabitý program ako nikto, lenže i tak mám pocit, akoby môjmu životu niečo chýbalo.
Viem, že napriek všetkému sa mi darí všetko stíhať a nikdy nič neodkladať na neskôr, ale i tak mám pocit, akoby som na niečo životne dôležité zabudla.
Viem, že keby som otvorila dvere a vyzrela von, uvidela by som veľa priateľov a ľudí ktorým na mne záleží, no i tak mám pocit, akoby ma nikto nepotreboval.

Cítim sa akási opustená. Akoby izolovaná od ostatných. Žijem vo vlastnom svete ktorý je celý sivý. Pochmúrny. Ktorý nepozná hrejivé lúče slnka, v ktorom je stále len sychravo. Oddelená od ľudí ako palec od ostatných prstov.
Keď som sa mylne nazdávala že Kakashi ku mne cíti niečo viac ako priateľstvo, zdalo sa mi, že farba môjho sveta sa na chvíľu zmenila. Tento krát bol môj svet ružový. Taký bezstarostný. Lenže netrvalo dlho a ja som prišla na niečo iné. Niečo čo sa s hrdosťou pomenovalo PRAVDA. Kakashi ma mal rád, to je pravda, ale skôr ako menšiu sestru. Svoju lásku venoval inej. Vtedy sa opäť všetko vrátilo do normálu. Aj tak ani neviem, čo som očakávala.

Možno som len chcela zaplniť to prázdne miesto v mojom srdci.
Možno som len chcela okúsiť aké je to byť milovaný.
Možno som len potrebovala, aby mi niekto povedal, že na mne mu záleží viac ako na ňom samom.
Možno som sa len zúfalo chcela vyslobodiť z toho pochmúrneho sveta v ktorom žijem.

Nech som očakávala čokoľvek nestalo sa...
Voľakedy, by som túto situáciu riešila inak, ako dnes. Voľakedy by som sa so svojimi pocitmi zverila Tsunade. Ona ma vždy vedela pochopiť a vypočuť. Preto je mojou najlepšou priateľkou. Lenže teraz?
Teraz to len dusím v sebe, pretože sama vidím, že ani Tsunade nemá svoj osobný život úplne pod kontrolou. Nechcem jej robiť starosti takouto maličkosťou...
Vyriešim si to sama.... časom prídem na riešenie...
Len sa bojím, aby už nebolo neskoro...

Možno my len chýbajú ´Staré dobré časy´.
Možno si to všetko len namýšľam.
Možno ma moja práca nenapĺňa tak, ako som si sprvu myslela.
Možno som jednoducho len prepracovaná a unavená.

Asi potrebujem dovolenku.
Lenže pri predstave, že by som mala toľko voľného času ma hneď napadá:
„Čo budem robiť?“
A keď si k tomu predstavím ako by som niekde vykonávala nejakú prostoduchú činnosť len pre to aby som zabila čas.... proste... táto predstava mi nie je moc po vôli...
Ale... čo iné by som robila?
Nič iné sa totiž nenájde...
Iba... ibaže by som sedela na posteli a pozerala na tie biele steny v mojej izbe a rozmýšľala nad tým, na čo myslím teraz... na to ako sa cítim sama a opustená...

Asi mal Naruto pravdu keď hovoril: ,,Tá robota ti asi vliezla na mozog.“
Hm... asi s tým budem musieť niečo urobiť...
Lenže čo?
Sama neviem.... som proste stratený prípad.... s tým už nič nenarobím.... heh.... no super...