Potomok Deväťchvostého 4. - Rozprávať nie je ťažké

Tak krásne a pri tom hrôzostrašné. Mocné, ale neschopné ublížiť. Známe, ale nedostupné. Tá šialená túžba oslobodiť sa....Čo to bolo? Čo to bolo za tvora, čo videla v tej klietke? Kitsune nad tým rozmýšľala celú noc. Kakashi pokojne spal na spacom vaku na zemi, ona ležala na jeho posteli, ale nezažmúrila oka. Stále, keď zavrela oči, videla pred sebou tu desivú, zvieraciu tvár. Ostré, lesknúce sa tesáky, pichľavý pohľad...Volalo ju to. Priam sa žiadalo, aby to stvorenie videla ešte raz. Ale bol tu háčik. Obrovská zábrana a jej slabina, ten tak nepríjemný a nezbaviteľný pocit....strach. Ale nie ten, čo poznala už veľmi dobre, nie strach z ľudí či smrti. Nie, teraz...teraz to bolo iné. Desila sa toho. Desila sa, že keď sa s ním znova stretne, zistí niečo hrozné. Možno získa odpovede na svoje otázky, ale čo ak ich vedieť nechce? Čo ak ich nemá vedieť a to práve preto, že sú také temné, ako chakra toho tvora? Chakra...áno, to chakra. Ona mala totiž rovnakú chakru ako on, temnú a zlú, krvavočervenú...

Bielovlasý lenivo rozlepil oči. Čosi ho zobudilo. Nejaký zvuk. Kňučanie. Ach...Kitsune...už zase...
„Čo je, dievča...?“ zamrmlal spod deky, vyhrabal sa a zažmurkal na okno. Slnko ešte ani nevyšlo. Znavene zívol a pozrel na ňu, stále neschopný poriadne zaostriť. Žiaľ, nerozumel, čo chcela. Ako má polo spiaci človek niečo narýchlo vydedukovať z kňučania?
„Nemám zvierací slovník po ruke, buď chvíľu ticho, Kitsune...“ zašomral, sadol si a rukou si prečesal strapatú hrivu. Pozrel na ňu jedným okom. Kľačala pri ňom na kolenách, v očiach smutný výrez šteňaťa, ušká vzpriamené, chvost veselo zametal podlahu. Povzdychol, nerozumel...
„Pozri. Dovolil som ti spať na mojej posteli. Keď si ma v noci zobudila prvý krát, dovolil som ti spať pri mne. Keď si ma zobudila druhý krát, šiel som ti kúpiť niečo jesť. A teraz, tretí krát, síce neviem čo chceš, ale vyvenčiť ťa rozhodne nepôjdem,“ zafučal zmorene, trochu sa zamračil a zvalil sa späť na lôžko.
Jeho kruhy pod očami, za ktoré by sa nehanbil ani zombie, ju strašili. Trochu sa prikrčila a cúvla. Ako mu má vysvetliť, že len ide von, že si bude dávať pozor a nech si nerobí starosti? Zaskučala, čo bola u Kakashiho posledná kvapka. Bleskovo zo seba deku odhrnul, zas si sadol a uprel na ňu vážny pohľad.
„Počúvaj, Kitsune, takto to ďalej nepôjde. Budeš musieť s ľuďmi normálne komunikovať rečou. Áno, viem že to nevieš, ale to sa naučíš. Teraz ešte nikto nebude hore, choď za Sakurou, zobuď ju a popros, nech ťa to naučí, že som ťa poslal. Aha...samozrejme, nemáš jej to ako povedať. Veď si šikovná, niečo vymyslíš. A teraz už choď...chcem spať....“ zaskuhral, oddychujúc po tak náročnej reči a hneď bol zas vo vodorovnej polohe, zakrytý dekou až po uši. Ryšavka si oddýchla. Aspoňže ju konečne pustil. Prikývla, vstala a potichu, po špičkách vycupkala k oknu, otvorila ho a vyskočila von.
„Ah...konečne sa vyspím...“ vzdychol si Kakashi slastne. To ale netušil, že Kitsune skočila priamo na kontajner. Zarachotilo to, kontajner sa prevrátil a kdesi v blízkosti sa rozbrechala svorka túlavých psov. Maskovanému sa vlasy zježili i bez vypnutia s ninja páskou. Schmatol najbližší vankúš a pričapil si ho k ušiam.
„Už nikdy nechcem mať psa...“

Bežala ulicami, vyskočila na strechu a pod sebou zanechala zúriacu skupinku štekajúcich tulákov. Pozrela dole. Skákali na stenu, cerili zuby a vrčali, ale dostať hore sa nemohli. Víťazoslávne sa usmiala, zastrihala ušami a bežala ďalej. Nevedela síce, kde Sakura býva, no spoliehala na svoj inštinkt a čuch. Dobre si pamätala tú vôňu čerešňových kvetov. Stačí len chytiť pach.
Hľadala snáď všade, od tých najtemnejších ulíc po obchody, ona ale nikde nebola. Nos ju ťahal von z dediny. Zastala a zakňučala. Nebude sa Kakashi hnevať? Povedal jej, že má ísť za Sakurou, tak to snáď pochopí... Opäť sa rozbehla.
Našla ju neďaleko za Konohou. Skláňala sa nad zemou a zbierala nejaké bylinky, ruky mala mokré od rannej rosy. Slnko začalo práve vychádzať na obzor a osvetľovať šerú krajinu. Skočila do neďalekej koruny stromu. Čo ale nečakala bol Sai, ktorý sedel chrbtom sa opierajúc o kmeň a skicárom na nohách. Čosi intenzívne kreslil, pri doskoku Kitsune na vetvu však odvrátil zrak od svojho diela.
„Kitsune?“ oslovil ju prehnane prekvapeným hlasom. Menovaná sa strhla, pošmykla a padla dolu, vedľa Sakury, ktorá skoro dostala infarkt.
„Preboha, Kitsune! Čo stváraš?“ okríkla ju rúžovovláska, držiac sa za srdce a prudko oddychujúc. Košík s bylinkami ležal padnutý v tráve.
Ryšavka ospravedlňujúco sklopila uši a ticho zafučala. Postavila sa a ukázala rukou na korunu stromu, na Saia. Sakura chvíľu blúdila zrakom po halúzkach, než objavila čiernu kšticu vlasou a pod nimi bledú tvár.
„Sai!“ zavrčala. „Od kedy si tu? Špehuješ ma?“
Čiernovlások len vykukol dole spoza svojho skicára a nadvihol obočie. „Bol som tu skôr než ty, len tu kreslí. Problém?“ Zavrel skicár a zoskočil dole k nim. Sakura povzdychla a obrátila sa späť na Kitsune.
„A ty? Čo tu robíš?“ opýtala sa, neuvedomujúc vážnosť tejto situácie. Ryšavka jej to nemala ako povedať, nevedela jej ani povedať to, že sa chce naučiť rozprávať. Ako v iných zúfalých situáciách, zas len zakňučala a nervózne mykla chvostom zo strany na stranu. Čo má robiť?
„Hm, jasné, nevieš rozprávať...“ zamračila sa kunoichi a založila ruky v bok. „Tak čo s tebou?“
Kitsune začala horlivo gestikulovať rukami, aby sa tí dvaja aspoň pokúsili hádať, čo má na srdci. Najprv ukázala na seba.
„Ja....“ šepla Sakura. Ona pokračovala. Zovretou päsťou rozhodne udrela do otvorenej dlane druhej ruky.
„...chcem...“ šepol Sai.
Prikývla a začala nezmyselne otvárať a zatvárať ústa, pri čom sa tento pohyb snažila napodobiť aj rukou.
„...rozprávať?“ Sakura sa prekvapila. „Chceš sa naučiť rozprávať?“
Úľavne si oddýchla- pochopila to. Kývla hlavou na súhlas, v červených očiach jej planulo odhodlanie.
„No dobre,“ riekla zelenooká, v tvári stále ten udivený výraz. „To bol iste Kakashiho nápad. Uvidím čo sa dá robiť.“ Zatvárila sa veľmi sústredene a zatiahla si rukavice na rukách. „Najprv musím zistiť, či nejaké ľudské hlasivky máš. Keď vykríkneš, azda niečo v hrdle mať budeš.“ Napriahla sa. Kitsune sa zdesila. Chce ju mlátiť? Zakňučala, stiahla sa a vybehla za Saia ukryť sa pred jej päsťami. Pohľadom volala o pomoc.
„Ehm...Sakura, prepáč, že sa ti do toho miešam, ale existujú predsa i menej drastické spôsoby,“ prešiel očami z trasúcej sa líšky na rúžovovlásku.
„Ozaj? Aké napríklad?“ Stiahla ruku späť a vzpriamila sa. Nepáčilo sa jej, že sa montuje do jej metód.
„No...“ opäť po očku pozrel na Kitsune, potom zas na ňu. „Čítal som že ľudský hlas sa najviac osvedčí v speve. Keď ho má, nech skúsi niečo zaspievať alebo aspoň zahmkať, to je jednoduchšie než mlátenie, nie snáď?“
Sakura na chvíľu sčervenala vo tvári, potom len uznanlivo sklopila hlavu. „Fajn...Kitsune, počúvaj,“ pozrela na ňu a pomaly sa nadýchla. Na samohlásku „A“ zaspievala jednu ľahunkú melódiu a pokynula rukou na ryšavku, aby to zopakovala. Tá však stála bez pohybu a civela na ňu. Ako to má urobiť? No nič...Pomaly sa nadýchla, snažila sa čo najviac napodobiť Sakuru. Otvorila ústa a spustila...
„A-au....“ sykla kunoichi, držiac sa za jedno ucho. Nebolo to to, čo chcela. Miesto spevu sa jej z krku rinulo akási zmes zavýjania a chrapčania. „Hm, ale hudobný sluch máš, falošne to nebolo,“ povedala na povzbudenie. Líška sa stiahla spať o pár korkov. Ja nikdy nebudem rozprávať....veď neviem ani spievať.
„Počkaj chvíľu.“ Sai, ktorý stál pozadu, k nej pristúpil bližšie. „Teraz,“ chytil ju za rebrá po obvode jej pásu. Zavrčala a výstražne vycerila tesáky.
„Neboj sa. Dôveruj mi, áno?“ usmial sa, umelo, ale usmial sa. Zaklipkala očami. Upokojila sa, stiahla zuby pod ďasná a čakala, čo ďalej.
„Skús sa nadýchnuť tu, do bránice, aby sa mi roztiahla ruky,“ hľadel jej do očí a hovoril tým najpokojnejším hlasom, aký zvládol. Na sucho prehltla. Zhlboka sa nadýchla, zatiaľ čo jeho ruky sa nad bránicou, ktorá naberala vzduch, trochu roztiahli. „Dobre,“ pohladil ju po hlave, ako to videl robiť Kakashiho.
Zavrtela chvostom. Nevedela, čo robí, ale asi to urobila dobre.
„Čo to stváraš, Sai?“ zdrapila ho Sakura za plece a potiahla ho k sebe. Sai si zachoval priateľskú tvár a odvetil jej len: „Pozeraj sa a uvidíš.“
Zas k nej podišiel, natiahol po nej ruku a dvoma prstami sa jej dotkol čela. „Ten tón, čo chceš zaspievať musíš cítiť až tu, vysoko, vysoko v dutinách. Ale žiadne vytie,“ zakýval druhou rukou výstražne prstom a dotkol sa s ňou jej krku. „Niekde tam musíš mať ľudské hlasivky. Teraz ich musíš prinútiť fungovať. Nepoužívaný ľudský hlas je ako odložený hudobný nástroj. Keď na ňom nehráš, len naň sadá prach a stráca na kvalite. Mysli na to, ver tomu a pôjde to,“ potľapkal ju medzi ušami a poprosil Sakuru, nech znovu zaspieva tú melódiu. Tá neochotne pristúpila na jeho podmienky.
„A teraz ty, Kitsune.“
Ryšavka sa začala sústrediť. Čelo, krk, bránica... Zavrela oči a nabrala vzduch tak, ako keď jej čiernovlasý držal rebrá. To, čo z nej vyšlo za zvuk dohnalo rúžovovlásku k slzám. Tak neuveriteľne čistý, anjelský hlas. Žiadne vytie zblúdilej líšky. Kitsune práve našla cestu z lesa...
„Ako si to...?“ zakoktala zelenooká, ktorej stále tiekli slzy.
„Dočítal som sa to v jednej knihe. Raz som čítal a tom, že normálny človek si rád spieva. Je to vraj dobré na odreagovanie. Ale keď už som mal spievať, tak poriadne,“ oznámil, akoby sa nechumelilo.
„Ty vieš spievať?“ vyvalila Sakura oči a zotrela si slané pramienky z tváre.
„Iste,“ otočil sa na ňu. „Chceš to počuť?“
„E-ehm....radšej nie, Sai. Možno inokedy.“
Z ich debaty ich vtiahlo to prázdne ticho okolo. Kitsune prestala spievať a nechápavo na nich hľadela. Čo bude teraz?
„No, takže ľudské hlasivky máš. Teraz musíme zapracovať na výslovnosti,“ usmial sa na ňu Sai. Tak sa nakoniec on stal jej učiteľom.
Asi hodinu s ňou opakoval japonskú abecedu, hovoril každé písmenko a každú slabiku po jednom, zatiaľ čo ona to pomaly, s menšími ťažkosťami opakovala. Sakura jej ukazovala na svojej tvári, ako správne otvoriť a našpúliť pery, aby dosiahla určitého písmena. Bolo to asi také ťažké, ako naučiť psa nejaký povel. Učila sa rýchlo.
Keď skončili s abecedou, bolo poludnie. Slnko pálilo vysoko na oblohe, na nebi ani mráčik. Nádherný deň. Kitsune zastrihala ušami, akoby niečo zbystrila. Zamračila sa a veľmi sústredene sa snažila povedať svoje prvé slovo.
„Ka....Shi....“ zakoktala, zvierajúc ruky v päste. „Ka-shi...Ka–ka....shi....Kakashi!“ vyhŕkla naraz a v tom momente sa pred nimi objavil oblak dymu.
„Ohayo,“ zdvihol prichádzajúci ruku na pozdrav.
„Sensei!“ prebodla ho Sakura prísnym pohľadom. „Vy ste poslali Kitsune k nám, že?“
„Áno. Ozaj, ako to šlo?“ spod masky sa mu pery pretiahli do zvedavého úsmevu.
„Kakashi!“ Odpoveďou mu bol ryšavkyn nadšený hlások. Nadvihol obočie a obrátil sa k nej.
„Ale čo...Takže už rozprávaš?“ pohladil ju po vlasoch s úprimne šťastným pohľadom. Horlivo prikývla, úsmev od ucha k uchu.
„Rozprávať nie je ťažké, že?“
„Nie- je...“ zakoktala, opäť veľmi sústredene. Potom sa zas nadšene usmiala, začala poskakovať z miesta na miesto a veselo vrtieť chvostom. „Nie je, nie je, nie je!“