Shizune 01

„Si tak zaujímavá, ako to, že som si ťa nevšimol?“ – opýtal sa ma môj bývalý spolužiak, ktorého som si odchytila hneď ako prešiel bránou do Konohy. Viete, on je cestovateľ, chodí si po svete sem a tam, aby si zarobil, raz za čas ochráni karavánu nejakého kupca, urobí si povesť a potom opäť dlho cestuje s ľuďmi, ktorých ani nepozná. Odjakživa som na ňom obdivovala to, že sa vedel rozhodovať sám za seba bez toho, aby tým niekomu uškodil. Možno aj ten závan slobody, ktorý od neho doslova preskakoval na okoloidúcich, alebo to, že ma nepoznal ako poskoka Tsunade-sama, možno aj to spôsobilo, že som do neho bola blázon. No a keď som ho uvidela prichádzať z ďalšej cesty, náhle som sa rozhodla.

Teraz spolu sedíme už štvrtú hodinu v jednom zašitom bare, do ktorého Tsunade-sama chodí topiť žiaľ. Usmievam sa na neho a on na mňa, vďaka zlému osvetleniu nevidí, ako sa červenám, keď ma chytí za ruku. Upravím si vlasy. To je tá chvíľka ticha, keď netreba nič hovoriť a všetko vieme. Nakloní s ku mne a...

„Shizune-san, prepáčte, že... prídem neskôr,“ nabehol dovnútra jeden mladík a vyvyľoval na nás oči. Daisuke sa otočil k baru a objednal nám pitie. Ešte stále prekvapená som skákala pohľadom z jeho profilu na prekvapenú tvár mladučkého poslíka. Mala som tušenie, že viem, čo mi chce odkázať. Kývla som hlavou, nech teda povie, čo má na srdci. Nikomu, ani jemu, nebola jeho prítomnosť v tejto situácii príjemná, tak nech to máme za sebou.

„Tsunade-sama vám odkazuje, aby ste... aby ste si s ňou prišli posedieť pri poháriku saké, ktoré tiež máte doniesť. A najmenej tri fľašky,“ zakoktával sa mladík a vo mne vrela zlosť. Kývnutím hlavy som ho prepustila. Zmizol ako smrad. Daisuke sa ku mne prakvapene otočil.

„Ty pracuješ pre Hokage? Aká je? Je vážne taká surová, alebo...“ vypytoval sa živo a ja som na neho len smutne hľadela. V duchu som Tsunade sľúbila, že sa o tomto porozprávame, ale ihneď som ten šialený nápad zamietla. S ňou? Prosím vás...

Ako som čakala, Daisuke sa potom len vypytoval na hlavu našej krajiny. A to som dúfala, že práve jeho by to nemuselo zaujímať. Tsunade-sama, Tsunade-sama, Tsunade-sama... Aj napriek tomu som mu odpovedala na niekoľko otázok, ktorými som ju zo zvyku hájila, aká je ona v skutočnosti citlivá a zraniteľná a bla bla bla. No je, a čo? Ale tú svoju skutočnosť ukazuje len, keď jej niečo treba, alebo má depresie, inak nevie byť k ľuďom milá.

„Prosím vás,“ zamávala som n barmana, „ tri fľaše saké.“
Ako som očakávala, pozrel sa na mňa ako na alkoholičku, no neprotestoval. Kšeft je kšeft a náš zákazník náš pán. Daisuke sa ponúkol, že to zaplatí, že ma dokonca odprevadí. Odmietla som ho. Pomyslela som si, že to chce len kvôli nej, nie kvôli mne. A síce som sa mýlila a odohnala od seba chlapa môjho života, v tej chvíli som už mala iné starosti. Proste to urobila znova.

Človek ako ona asi nepotrebuje k životu druhú polovičku, premýšľala som, kým som kráčala nočnou Konohou s dvoma fľaškami v ruke.Tretiu som do polovice vyliala a tú druhú polovičku vliala do seba. To aby som mala odvahu. Po tvári mi stekali slzy, ľutovala som celý svoj život s ňou, premietala som si, koľko šancí na usadenie som už mala, koľko odmietla, akí muži to boli, ako mi hovorili, že som výnimočná. Dokopy boli traja. Spolužiak z akadémie v deviatich rokoch, jeden starší pán s dobrým zázemím a Daisuke. Ostatní si moje meno proste okamžite spojili s Ňou! Neviem, kedy to na mňa prišlo, možno pred dvoma týždňami, možno pred mesiacom, ale z poslušnej Shizune pre všetko sa zrazu stalo... ja neviem čo, ale začínam sa sama sebe hnusiť. Chcem mať voľný čas, chcem chodiť na nákupy, chcem mať priateľky a muža, chcem mať rodinu, pekný dom a pokojný život. Chcem veľa? Každá normálna žena v mojom veku to už má!

Okolo mňa sa prepotácala skupinka ožranov. Aj to by som zniesla, len nech mám život aký chcem! Jeden z nich vykríkol: „Slávu našej obdarenej Hokage!“ – vyrazil päsťou do neba, všetci sa zakolísali, no keď nabrali balans, začali sa rehotať. Dosť ma to žralo, najradšej by som im zavrela ústa.

Ja jej nezávidím, prajem jej, že je medzi dedinčanmi obľúbená. Konečne sa jej dostalo uznania, konečne ju niekde potrebujú. Ona si teda svoje dosiahla...

„Aaaaaaaha kto prišieeel? Shizune-chan, kde si tak dlho trčala? Trochu mi vyprahlo hrdlo! Daj sem!“ privítala ma hneď vo dverách, vytrhla mi fľaše z rúk, prezrela si ich trochu zakaleným pohľadom, potom spokojne mľaskla a pozvala ma ďalej.

V kancelárii bol neskutočný smrad. Alkohol v mojej krvi sa proto tomu búril, bolo mi na zvracanie. Pootvárala som okná, zatiaľ čo ona zubami vyťahovala zátku. Zhlboka som dýchala nočný vzduch.
„Čo oslavujete?“
„Niiiič, mala by som? Zabudla som na niečo? Máš narolo...roden.. niny, Shizu-chan?“ oprela sa vedľa mňa a habkala, ako nevedela skladať slová s takým prekvapeným výrazom. Oči mala veľké a podlate krvou a ústa hlúpo pootvorené. Bála som sa, že keď prídem, bude mať jedno z tých depresívnych alkoholových sedení, že jej nič nebudem môcť vyčítať, zase samu seba hodím za hlavu a prvoradou bude ona, ale... Zobrala som si fľašu, ktorú mi núkala.

Vlastne jej rozumiem. Pije, aby zabudla a nezabúda, aby pila. Možno zo začiatku chcela len zabúdať, ale alkohol je droga, na to si človek navykne a po čase nevie, na čo zabúda, pretože na to už dávno zabudol a už len pije. Aj s ňou je to také, i keď sa jej niekedy asi vráti spomienka na drahé osoby... Ale väčšina týchto alkoholových výletov už nemá „vznešený cieľ“. Už to nie je pani Tsunade, akú som poznala. Potrebuje pomoc...Nie však odo mňa.

Spoločne sme hľadeli do ticha noci. Bola som ticho, pretože som premýšľala, ona pretože do seba kopala fľašku saké na ex. Nikdy som nerozumela, ako môže mať ešte pečeň v jednom celku. Normálneho človeka by porazilo. V ruke som držala svoju fľašu, ktorou som tiež pekne pohla. Hlava sa mi točila, bolo mi smutne a tak nejak pokojne som vnímala krásy toho sveta vonku. Toho sveta, do ktorého som chcela patriť ako obyčajná, v domácnosti spokojná žena.

„Odchádzam,“ povedala som. Začala sa smiať, prskala alkohol do noci, chytala sa za hrdlo.
„Shizu-chan, ty nemôôôžeš veľa piť, veru nie,“ povedala s úsmevom a vybrala mi fľašu z rúk.
„Odchádzam,“ zopakovala som pevnejším hlasom posilneným v tej chvíli rozumným a spravodlivým hnevom, vážne som sa otočila a odchádzala z jej kancelárie. Vo dverách som sa otočila. Bola som nahnevaná a chcela som si to na nej vybiť, ale ona len pokojne stála pri okne a liala alkohol na budovu.
„Zajtra sa tu zastavím rozlúčiť. Keď budete triezva,“ povedala som hlasnejšie a tresla dverami, aby som sa vybúrila. V tej chvíli som svoj krok ešte nepovažovala na najväčší omyl svojho života. Dokonca som chcela odísť hneď teraz, ale doma ma čakala TonTon, plus musela som si pobaliť.

Len čo som prišla domov, ľahla som si do postele a s pocitom zadosťučinenia zaspala.

Ráno ma mierne bolela hlava. Spomenula som si na uplynulý večer a nevychádzala z údivu. Kým som si robila poriadnu zabijácku kávu a dávala žrať nespokojnej TonTon, premietala som si celý večer odznova a odznova... Jasné, strata Daisukeho ma mrzela, ale na druhej strane, veľmi som ho nepoznala a on bol predsa cestovateľ. Ak by sme aj mali deti, buď by sme chodili ako kočovný kmeň bez poriadneho domova, alebo by bol nešťastný z toho, že som ho stiahla do chomúta.

Prestala som to teda ľutovať. Namiesto toho som riešila svoju návštevu u Tsunade-sama. Sedela som na gauči, hladkala svoje prasiatko a premýšľala, čo za hlúposť som urobila. Síce sa niekedy posťažujem, niekedy mám výkyvy nálady, alebo ich má ona, vždy sa ovládnem a neskôr si poviem, že som vtedy urobila dobre. Teraz však moje činy čiastočne ovplyvňoval alkohol, čiastočne Daisuke a čiastočne moja trucovitá depresia starej dievky. Bez Tsunade-sama som si jednoducho nemohla predstaviť celý život. Vedela by som si predstaviť menšiu dovolenku bez misií s nejakou chvíľkovou známosťou, alebo s nejakým normálnym chlapom. Posledné dni sa moje myslenie okolo iného netočí. Len ona. Dopila som kávu a rázne vstala, na čo reagovala TonTon trochu pobúrene.

„Idem za ňou,“ zamrmlala som si polohlasne.
„Ale najprv si dám sprchu...“
Sľúbila som jej, že sa zastavím. Rovno jej donesiem niečo na uzmierenie, premýšľala som na ulici a minula obchod s alkoholom, zahnúc do obchodu so zvieratami. Najprv som sa chcela vrátiť, no do oka mi padla malá biela myš s veľkými očami a dlhou srsťou. Biela myš... zasmiala som sa a zobrala ju aj s malou klieckou.

Tento deň začínal vlastne celkom dobre. Mala som dobrú náladu, tešila sa do práce a na Tsunade-sama. Človek si na jej prítomnosť zvykne. Na každého som sa usmievala, v rukách držiac bielu myš a premýšľala som, či sa jej budem musieť ospravedlniť slovne, alebo bude stačiť pohľad a malá potvorka v mojom náručí.

Bez zaklopania som teda vošla do kancelárie s myškou pred tvárou a ospravedlňujúcim úsmevom. Vovnútri však nebola len Tsunade. Vedľa nej, zbierajúc dôkazy po včerajšej noci, sa vrtko obracala Sakura a od šťastia žiarila. Spýtavo som sa zahľadela na kreslo, v ktorom sedela Hokage. Bola otočená k oknu, na stole nemala žiadne papiere, iba jednu malú kôpku pozostávajúcu asi z dvoch, či troch listov.

„Tsunade-sama, chcela by som sa ospravedl...“
„Sakura, môžeš?“ – prerušila ma ona. Dievčinka svižnými krokmi zmizla na chodbe. Tsunade sa mi otočila tvárou. Ruky si založila pod bradu.
„Shizune. Premýšľala som celú noc. Je mi to ľúto,“ hľadela na papiere pred sebou. Asi si ten monológ pripravovala.
„To nemusíte, to ja...“ začala som jej vysvetľovať so zlým pocitom v hrdle. Myšku som položila na stôl.
„Toto je tvoja výpoveď a odporúčací list, myslím, že ti pomôže všade, kam pôjdeš. Vieš, uvedomila som si, že ti asi beriem tvoju osobnú slobodu. A k tomu... nemôžem si dovoliť mať neloajálneho... zamestnanca,“ pokračovala a mne sa hrnuli slzy do očí. Roztrasene som zobrala do ruky papiere.
„Tsunade-sama... bola som opitá a...“
„Vieš, poznám veľa múdrostí o opilosti. Jednou z nich je, že človek vždy povie, alebo urobí to, na čo by si netrúfol, keby bol triezvy. Ja nevidím do tvojej hlavy, Shizune, ale myslím si, že som práve odhadla aspoň jednu z tvojich myšlienok. Nečakala som to práve od teba. Myslela som si, že...“
„Tsunade-sama, dosť...“ krútila som hlavou a roztrhala papiere, na ktorých pravdepodobne tiež pracovala celú noc po vytriezvení. Pokrčila plecami a znova sa mi otočila chrbtom.
„Ďalšie ti písať nebudem. Sakura!“ zavolala na dievča za dverami a mne už nevenovala ani chvíľočku svojho času. Rýchlo si za mňa našla náhradu. Ešte chvíľu som len obarene stála na mieste a moje uštipačné myslenie mi podsunulo myšlienku: Máš, čo si chcela. Máš slobodu, využi ju!

„Tsunade-sama...“ pípla som potichu. Sakura sa na mňa skrúšen a ľútostivo zahľadela, ústami formujúc to najúprimnejšie prepáč, aké som kedy videla. Lenže Sakurino prepáč mi bolo tak platné ako čistenie zubov pred popravou. Tsunade ma už nechcela.

Nechala som jej tam malú bielu myšku. Pre spomienky.