Prečo Sasuke...Prečo?! 1/3

,,Tak teda dobrú noc, Sakura."
,,Aj tebe, Naruto." Rozlúčila som sa s Narutom a išla som smerom domov. Nevadilo mi, že je neskoro. Bola som trochu unavená z tréningu, ale zároveň som bola šťastná. Posledných pár mesiacov som s Narutom tvrdo trénovala. Obaja sme si dobre rozumeli. Trávili sme spolu dosť času a boli sme dobrými priateľmi. Jediné, čo ma trápilo, bol Sasuke. No netrápilo to len mňa, ale aj Naruta. Všimli sme si, že prestal s nami tráviť čas, a to taktiež trénovať či chodiť na misie. Sasuke sa správal divne. Pár krát som ho vídala po večeroch niekam ísť. Moc som si to neuvedomovala, ale potom už to začalo byť čoraz častejšie až dodnes. Nechcela som zisťovať, kam to chodí a prečo tak často. Niečo vo mne mi napovedalo sa do toho nemiešať. Radšej som to nechala tak. Bolo to tak asi lepšie.

Prišla som k svojmu domu. Nebol to tak úplne môj dom, ale i Sasukeho. Spolu sme v ňom bývali už zopár rokov.
Pomaly som vzala za kľučku na dverách a vstúpila dovnútra. V dome bolo ticho, až na slabunké šuchotanie. Šla som dlhou tmavou chodbou smerom do kuchyni. Zastavila som sa vo dverách. V kuchyni bolo zapnuté svetlo. Neverila som tomu, čo som práve uvidela. Sasuke sedel za stolom a...písal list. Bola som zaskočená. Nečakala som, že bude doma, a to vôbec nie, že ho uvidím písať list. Chvíľku som ho len tak pozorovala z dverí, až kým si ma nevšimol. Pozrel sa na mňa jeho krásnymi čiernymi očami a ďalej sa venoval písaniu listu. Ani jeden z nás nič nepovedal. Ostali sme ticho. Začalo mi vŕtať hlavou pre koho by mohol byť ten list. Nenápadne som si šla do chladničky pre nejaké jedlo. Ako som kráčala, snažila som sa mu cez plece nakuknúť do toho listu. To sa mi však nepodarilo, pretože Sasuke mal na ňom položenú ruku. Nechcela som moc riskovať aby si ma všimol, ako mu nakukujem do listu. Preto som to radšej vzdala. Zobrala som si jedlo z chladničky a potichu som si sadla oproti Sasukemu. Pustila som sa do jedenia. Sem-tam som sa pozrela na Sasukeho. Ten sa však venoval svojmu listu.

Keď som dovečerala, upratala som po sebe riad. Zatiaľ čo som dávala trochu do poriadku kuchyňu, Sasuke prestal písať. Mala som pocit, akoby sa na mňa pozeral. To však bola pravda. Naozaj sa na mňa pozeral. Myslela som, že tam namieste odpadnem. Jeho pohľad bol taký zvláštny. Z jeho očí sa dal vyčítať smútok, zároveň radosť a výčitky svedomia. Bola som zmätená. Nikdy pred tým som ho takého nevidela. Posledné mesiace bol dosť utiahnutý do seba. Boli dni, keď bola sním reč. Tento krát som nemohla vydržať to ticho a jeho pohľad. Mala som na výber dve možnosti. Buď odísť do izby alebo sním prehovoriť. Rozhodla som sa pre tú druhú možnosť, i keď som sa trochu predvčasne začala obávať jeho reakcie.
,,Sasuke...?" Prehovorila som a sadla si oproti nemu za stôl.
,,Deje sa niečo, Sakura?"Opýtal sa. Nevedela som, čo mu mám povedať. Rýchlo som premýšľala, ale jeho pohľad mi bral slová z jazyka.
,,Ja...ja som sa ťa len chcela opýtať či si v poriadku. Viem, že ťa niečo isto trápi. Za poslednú dobu sa správaš dosť divne. Dokonca aj Naruto si to všimol. Neviem čo sa s tebou deje, ale keď ťa takto vidím deň čo deň som s toho zmätená. Videla som ťa veľa krát, ako si niekam išiel, aj to, ako sa vraciaš po nociach domov." Povedala som mu všetko, čo ma trápilo. Nedokázala som viac v sebe dusiť.
,,Neboj sa o mňa. Všetko je v poriadku len potrebujem čas. Musím si niečo dôležité vyriešiť.
Sľubujem ti, že keď si dám pár veci do poriadku, že už sa nebudem takto správať."
Sasukeho slová boli chladné a smutné. Niečo sa mi na ňom nepozdávalo. Neviem prečo ale dostávala som dojem, že mi v niečom klame a niečo mi tají. Prečo by to robil? Pýtala som sa sama seba. Dospela som k tomu názoru, že isto má problémy a chce si ich sám vyriešiť.
,,Viem Sasuke." S týmito slovami som sa postavila a odišla na poschodie do svojej izby.