Dar Krvi...Sprievodca 03

Zjavil som sa na mieste odkiaľ som sa portálom dostal do veže. Hneď pri ňom ma čakal chlapec približne vo veku ako ja, ale o niečo nižší. Mal červené vlasy a zelené oči. Áno červené a nie ryšavé vlasy, sprvu som si myslel, že za to môže svetlo ale boli ozaj červené. A zelené oči v jeho tvári neuveriteľne vynikali.
„Ahoj, ja som Nobu.“ Pozdravil ma. Nemal som náladu na rozprávanie tak som iba prikývol. Nervózne tam stál a čakal až sa mu predstavím aj ja, ale keďže sa to nestalo povedal: „Poď ukážem ti tvoju izbu a zajtra ťa povodím po akadémii.“ Potom vykročil a ja som sa pobral za ním. Počas cesty sa so mnou snažil rozprávať.
„Zrejme toho veľa nenahovoríš, že?“ odpovede sa nedočkal a tak pokračoval.
„Mne zas hovoria, že sa mi ústa nezavrú.“ Usmial sa. „Tu na akadémii som už tretí rok, takže sa tu celkom vyznám.“ Povedal hrdo. „Volať ma môžeš Nobu, všetci ma tak volajú.“ Prikývol som. Jeho slova ale pokazil výkrik jedného asi osemnásť ročného ninju obklopeného bandou podobných.
„Hej nemehlo máš nového kamaráta?“ vykríkol a študenti okolo neho sa zasmiali.
Toľko k jeho predchádzajúcej vete. Pozrel som na Noburu a on povedal: „No skoro všetci.“ A usmial sa. Ten chlapec sa mi páčil, nedal sa len tak rozhodiť. Keď sme prechádzali okolo chlapca ktorý Noburu nazval nemehlom niekto z jeho bandy mi podložil nohu. Prevrátil som očami. To som si akože nemal všimnúť? Nemal som náladu na hrátky tak som s veľkou radosťou z plnej sily kopol do jeho nohy. Strašne komicky sa zatočil a skončil na zemi. Nobu vedľa mňa vybuchol do smiechu, ale hneď prestal a tváril sa, že si nič nevšimol. Jeho výraz ma prinútil k miernemu úsmevu. Snažil sa nesmiať a zároveň tváriť vážne.
„Toto si zlizneš krpec.“ Povedal chlapec ktorého som poslal k zemi a vstal. Tak krpec...Je síce pravda, že som bol o hlavu nižší a on bol o dosť mohutnejší, a aj oproti ostatným bol väčší, ale to mu veľmi nepomôže. Je načase vyslať jasný signál.
Vždy je to tak. Vy nikde prídete, narušíte zavedený systém a hneď sa objaví niekto kto vás preskúša. Zistí či za niečo stojíte, či predstavujete hrozbu a vy buď vyšlete jasný signál, výstrahu, alebo urobíte zo seba šaša a necháte ich nech vás podceňujú. Ale ja som dnes nemal náladu na to druhé. Toto všetko mi prebleslo hlavou keď som sledoval ako dáva ruky k sebe, tie zažiarili modrou farbou a on ich pomaly dával od seba, a medzi nimi sa mu vytvárala tyč modrej farby. Nakoniec prestal a v ruke držal pevnú priezračnú palicu modrej farby vytvorenú z jeho chakry. Základná zručnosť každého ninju. Vytvárať zbrane zo svojej aury rôzne ich tvarovať. Aj keď niektorý boli zručnejší a ich zbrane boli pevnejšie. Videl som ako sa ešte viac sústredil a palica na jednom konci zhrubla a vyskočili z nej ostne. Takže kyjak. Pozrel na mňa a usmial sa, zrejme to mal byť hrozivý úsmev súdiac podľa jeho skrúteného výrazu.
Prevrátil som očami a kývol rukou k zemi. Z ruky mi vytryskla chakra neuveriteľne tmavej červenej farby a okamžite vytvorila tvar katany. Oproti jeho slabo modrému kyjaku bola moja katana vytvorená z o dosť hustejšej chakry a tým pádom aj o dosť pevnejšia. Pozrel som na neho a videl som, že je ohromený rýchlosťou akou som svoju zbraň vytvoril a aj jej pevnosťou, a nebol jediný. Ale pokiaľ sa nechcel strápniť neostávalo mu nič iné ako zaútočiť a presne to aj urobil. Rozbehol sa a zaútočil. Pomocou chakry si dodal rýchlosť. Potom prudko udrel kyjakom smerom na moju hlavu z mojej pravej strany. Pokiaľ som chcel vyslať výstrahu a chcel nech mi podobný hromotluci dajú pokoj musel som ho zložiť rýchlo, a presne to som aj urobil. Sekol som oproti jeho kyjaku a moja katana nim prešla ako nič. Sledoval som jeho zhrozenie keď som mu tak ľahko rozbil jeho zbraň. Následne som sa skrútil na ľavej nohe a do pravej som si dodal silu pomocou chakry a prudko ho kopol, bolo to také rýchle, že nestíhal ani reagovať, len po mojom kope preletel pár metrov a nabúral do stromu. Dodal som si rýchlosť a hneď som stál nad ním a držal mu katanu pod krkom. Od vtedy ako zaútočil to trvalo 2-3 sekundy, to by malo stačiť. Uvoľnil som chakru tvoriacu katanu a sledoval som ako sa mi rozpadá v ruke. Chvíľu som tam nad nim stál ale nedočkal som sa reakcie, zjavne si udrel hlavu upadol do bezvedomia. Otočil som sa a vykročil k Nobuovi, ten na mňa ohromene civel ako by som bol superman. Mierne som sa usmial. Došiel som k nemu a s očakávaním na neho pozrel.
„Čo...ach aha...poďme.“ povedal a vykročil, ja som šiel za ním, aj tentoraz som na sebe cítil pohľady svedkov tohto malého incidentu. Zvedavé, ostražité, vyzývajúce.
„Ale pekne si ho zložil.“ Vykríkol zrazu Nobu oduševnene. „Iba bum bác a tresk, a už tam ležal, ten sa z toho tak skoro nespamätá.“ Škodoradostne sa zasmial. „Zaujímalo by ma kde si sa to naučil,“ pokrútil hlavou „také skvele ovládanie chakry a tá jej hustota.“ Pozrel na mňa prosebne. Ten chlapec bol naozaj táradlo.
„Jednoducho naučil.“ Povedal som. Chvíľu na mňa ohromene civel s výrazom typu: Ty vieš rozprávať?! Jeho výraz ma prinútil k ďalšiemu úsmevu. Náhle zastavil.
„A sme tu.“ Ukázal na dvere. Nemali žiadnu kľučku. „Tu je tvoja izba.“ Strhol nejakú nálepku alebo niečo podobné a ukázala sa priehlbina tvaru ruky, „Tu priložíš ruku. Hneď ako ju tam dáš zareaguje to na tvoju chakru a keďže každý ma inú otvoriťhakru dvere budeš môcť iba ty. A myslím, že aj par iných ľudí, ako veduci ninja a podobne. Ale študenti by sa tu nemali dostať.“ Urobil som to a priehlbina zažiarila načerveno a dvere sa otvorili.
„Tak a odteraz je to tvoja izba. No a ja už budem musieť ísť na hodinu tak sa tu ubytuj a zajtra ráno asi o siedmej ťa povodím po škole tak nie aby si spal.“ Usmial sa a zakýval mi a rozbehol sa po chodbe. Sledoval som ho až kým nezmizol za rohom. Zaujímavý týpek.
Otočil som sa a vkročil do izby. Nebola nijak honosná, ale bola účelná a pohodlná. Sledoval som ako sa steny menia na červené, asi podľa farby mojej chakry. Dobrý nápad. Prešiel som cez izbu a sadol si na posteľ, na nej bolo naskladané oblečenie. Celkom veľká kopa. Bolo jednoduché, ale pohodlné. Zdvihol som ho a naskladal do skríň. Potom som vstal a otvoril dvere na boku izby ktoré ako som predpokladal viedli do kúpeľne. Tak som zo seba zmyl všetku špinu a čistý si ľahol. Hoci bolo ešte svetlo a nemohlo byť veľa hodín šiel som spať.
Ako som ležal v hlave sa mi vybavovali spomienky na celý deň a ja som pocítil ako mi po tvári stekajú slzy ľútosti a mňa zas zaplavil smútok, taký istý ako tam v troskách ale tentoraz som sa mu nebránil a nechal mu voľný priechod. Po druhý krát sa moje telo začalo otriasať vzlykmi a po tvári mi prúdom stekali slzy. Mal som pocit, že sa zadusím. Všetka moja vyrovnanosť bola preč. Všetka tá hraná vyrovnanosť bola preč. Len som tam ležal a plakal za mŕtvymi rodičmi a za strateným domovom...vybavovali sa mi spomienky

Stál som uprostred nášho rodinného cvičiska a vedľa mňa stál otec. Pred nami boli tri kamene o veľkosti hlavy.
„No tak chlapče snaž sa. Predsa to len tak nevzdáš.“ Ozval sa otec a pozrel na mňa.
„Nie to nie.“ Povedal som a zaťal zuby. Mojou úlohou bolo zdvihnúť všetky tri kamene naraz pomocou telekinézy. Skúšal som to už dobrých pár hodín a zatiaľ sa mi darilo zdvihnúť len dva. Ten tretí bol stále priveľa. Ale uvoľnil som sa a vyčistil si hlavu. Otec mal pravdu, predsa to len tak nevzdám. Vystrel som ruku a sústredil sa na kamene, okolo ruky sa mi mihotal červený dym a ja som svoju myseľ uprel na oné tri kamene, predstavoval som si, že sa vznášajú vo vzduchu vedľa seba, sústredil som na to všetku svoju snahu. A zrazu sa to stalo, boli tam, vo vzduchu vedľa seba asi meter nad zemou. Vykríkol som od prekvapenia a nadšenia. Vtedy tri kamene spadli na zem ale to som ja nevidel, len som sa s rozradosteným výrazom otočil k otcovi a sledoval jeho reakciu. Najprv a usmial, videl som, že sa teší spolu so mnou ale potom zvážnel a povedal:
„Konečne si to zvládol, ale trvalo ti to pridlho, a na konci si sa prestal sústrediť a kamene len tak spadli, nabudúce sa takým veciam musíš vyvarovať.“ Jeho slová vo mne vyvolali smútok, cítil som sa nedocenený a zranený, ale len som prikývol. Nič viac som spraviť nemohol.
„Dobre teraz keď to už ako tak ovládaš prejdeme na ťažšie kamene a keď zvládneš aj toto tak k tým trom nejaké pridáme.“ Pozrel na mňa očakávajúc, že nadšene vykríknem a hneď sa vrhnem do cvičenie, ale dočkal sa len môjho hlasného výdychu. Bol som unavený, niekoľko hodín som sa mordoval s tými tromi kameňmi a dúfal som, že si dáme pauzu.
„Nejaký problém? Keď chceš dáme si pauzu, ale pamätaj si, že takýmto štýlom sa nikdy nevyrovnáš tým najmocnejším.“ Povedal a spýtavo na mňa pozrel. Odpoveďou mohol byť len ďalší tréning. Napokon sme skončili neskoro večer. Vrátili sme sa domov kde nás už čakala matka.
„Konečne ste doma už som vás chcela ísť hľadať. Večera už vychladla.“ Usmiala sa. Bola krásna. Jej úsmev ma až hrial pri srdci.
„No trošku sa to predĺžilo.“ Povedal otec a pobozkal ju. Potom odstúpil a hľadal čo matka pripravila k večeri.
„Vážne? Tak nech sa to už neopakuje, lebo inak...“ dramaticky sa odmlčala a oči jej šibalsky zažiarili „...lebo inak pôjdete spať bez večere.“

Dokončila a veselo sa rozosmiala. Ja som sa rozosmial s ňou, bol som malé dieťa a ona ma vždy milovala vždy sa ma snažila rozosmiať. A to sa jej aj darilo, vždy a na každej hlúposti. Či to bolo vtipné alebo nie.
Takú si ju budem navždy pamätať. Veselú a milujúcu. Otca si zas budem pamätať ako prísneho a nekompromisného, ale aj tak ho budem navždy milovať, lebo to robil pre mňa. Preto aby som sa mohol brániť a žiť tak ako sa rozhodnem. Takto si ich zapamätám navždy. Takých aký boli v mojej spomienke.
Nakoniec plač ustal a ja som konečne zaspal spomínajúc na svojich rodičov.