Dar Krvi...Nový začiatok 02

Kráčali sme asi päť minút než sme došli zastavili. Počas tých piatich minút som si uvedomil veľkosť tejto školy . Bola obrovská a z toho čo som videl ju navštevovalo asi 100 ninjov, možno viac, keďže som ju nevidel celú. Nakoniec sme po tých piatich minútach zastali. Nevidel som žiadne dvere, nič čo by naznačovalo, že cesta bude pokračovať. Nechápavo som pozrel na svojho sprievodcu. Neodpovedal, iba hodil okom na podlahu. Pozrel som dole a uvedomil som si, že stojíme uprostred portálu. Zaťal som zuby. Akože som si to nevšimol?
Chytil ma za rameno a portál sa rozsvietil a nás obklopila červená pologuľa. Potom sme sa zjavili niekde vo veži. Tipoval som to podľa výhľadu a taktiež som predpokladal, že sme stále v tej istej krajine keďže slnko bolo na rovnakej úrovni ako pred chvíľou. Pristúpil som bližšie k oknu a všimol som si, že sme stále na škole len vo veži. Prečo taká opatrnosť? Môj bezmenný sprievodca pristúpil k dverám a povedal:
„Počakaj tu.“ Potom priložil na dvere ruku a tie sa otvorili. Vstúpil a ja som osamel. Premýšľal som čo bude nasledovať. Bol som tu lebo tak to chcel otec. Hlavou mi prebleskla spomienka.
Sedel som za stolom a oproti mne sedel otec. Usmieval sa. Predsa sa mi po prvý krát podarilo použiť telekinézu. Bol na mňa hrdý. Boli mi vtedy sedem. Sedemročný chlapec s takou mocou.
„Počúvaj ma chlapče,“ hovoril mi chlapče, takmer nikdy ma neoslovil mojim menom. „dnes je to prvý krát čo si okúsil svoju moc. Je to len jej zlomok. Budeš oveľa mocnejší, budeš schopný veľkých vecí. Staneš sa jedným z najväčších všetkých čias.“ Oči mu žiarili. „Verím tomu. Viem to. Mne sa podarilo prebudiť moju moc v desiatich rokoch. A samému Sortonovi, najmocnejšiemu telekinetikovi všetkých čias sa to podarilo v ôsmich.“ Pozrel na mňa. Jeho pohľad bol priam lačný. „Ale pamätaj si. Naša moc priťahuje veľkú závisť. Keď ťa nebudú môcť získať na svoju stranu zabijú ťa. Nemôžu povoliť niekomu takému mocnému chodiť po svete bez toho aby bol pod ich kontrolou.“
„O kom rozprávaš otec? Kto sú tí ľudia?“
„Teraz nie...Ešte nie je čas, ale raz ti to poviem.“ Usmial sa na mňa. Neostalo mi nič iné ako sa zmieriť s touto odpoveďou.
„A ešte jedna vec. Zajtra ťa naučím ako používať portál...“zvyšok jeho vety zanikol v mojom výkriku radosti. usmial sa. „Ale použiješ ho len v najkrajnejšej príležitosti. Ale snáď to nebude nutné.
„Ale v akej najkrajnejšej príležitosti?“
„Pochopíš.“ Povedal a ja som sa opäť musel zmieriť s jeho skromnou odpoveďou. Keď videl moje sklamanie usmial sa. Ja som si ale nevšimol, že to bol tentoraz smutný úsmev...
Moje spomínanie prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Vo dverách stál človek ktorý ma doviedol až sem. Ani som nepoznal jeho meno.
„Môžeš ísť ďalej.“ Povedal a vstúpil do portálu. Po chvíli zmizol v červenej pologuli.
Nadýchol som sa a vstúpil do miestnosti. Nebola veľká, ale vyžaroval z nej pocit sily. Nevedel som to vysvetliť, ale tak som to cítil.
„Páči sa ti tu?“ ozval sa muž sediaci za stolom. Zaujímavé bolo, že som si bol istý, že keď som sem vstupoval nesedel tam. Ako sa mu podarilo sa tam dostať? Zanechal som úvah a sústredil sa na tú osobu. Muž približne vo veku môjho otca, hnedé vlasy, hnedé oči, statná postava, dosť vysoký, vyžarovala z neho moc a autorita. Tento muž bol zvyknutý prikazovať. Sedel a mlčal, zjavne čakal na odpoveď. Prikývol som.
„Nevieš rozprávať?“ vystrelil trochu zostra. Chcel som potriasť hlavou ale potom som sa spamätal.
„Viem.“ Odpovedal som stručne. Usmial sa, skoro sa mu podarilo nachytať ma.
„To je dobre. Nerád chodím okolo horúcej kaše tak na to idem spriama.“ Začal. Hneď som vedel, že hovorí pravdu.
„To, že si tu zrejme znamená, že Taran je mŕtvy...“ prikývol som. Podráždene sa zavrtel a pokračoval:
„Možno to nevieš ale Taran a ja sme boli kedysi spolužiaci. Jeho smrť ma mrzí už len preto. Ale znamená to tiež, že po svete sa potuluje niekto mocnejší ako je on a to je dosť nepríjemné, keďže Taran je...bol jeden z najmocnejších a postaviť sa mu mohol málokto. Nechápem ako ho mohol niekto poraziť. A je tu taktiež otázka akože ešte žiješ? Prečo ťa nezabili spolu s ním? To je záhada. Ale neboj už som vyslal dôveryhodného ninju k tvojmu domu.“ Spomenul som si na svojho sprievodcu.
„Preverí to tam. Skúsi na niečo prísť. Dúfam, že natrafí na nejaké indície ktoré nás zavedú k tomu ninjovi. A čo sa týka teba je ti snáď jasné, že nikomu o tom ani muk. Keby sa niekto dozvedel, že tu je ninja s kekei genkai telekinézy v krvi nastali by problémy. Všetci rátajúc radu si myslia, že váš rod vyhynul končiac Sortonom. Tak nech to tak ostane. Ty si odteraz študentom mojej školy, môžeš používať svoje meno, ale buď opatrný, nesmieš sa prezradiť inak si mŕtvy a ja s tebou. Bože prečo som len to ja blázon Taranovi sľuboval...
To všetko vychrlil bez prestávky, iba čo sa pár krát nadýchol. Nebol to návrh, bol to rozkaz a mne neostávalo nič iné než urobiť presne to čo po mne žiadal.
„Teraz choď a aktivuj portál, pri ňom ťa bude čakať študent ktorý ti to tu poukazuje a odvedie ťa do tvojej izby. Máš tam pripravená nové veci. Taktiež ti ten študent povie čo a ako s vyučovaním. Tak choď a nezabudni na to čo som ti povedal.“ S týmito slovami som bol milosrdne prepustený. Prekvapilo ako rýchlo bolo pripravené, veď uplynulo len desať minút čo som prišiel. Títo ľudia veru nezaháľajú.
Vykročil som von z miestnosti a zatvoril za sebou dvere. Na chvíľu som zastal uprostred portálu. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Mal som pocit ako keby ma strhla vlna a ja som nemohol nič robiť, len sa nechať ňou viesť. Zas ma pochytil ten pocit bezradnosti. Úplne som stuhol, srdce sa mi prudko rozbúchalo. Vtom sa mi ale vynorila tvár otca a matky. Jeden úder srdca a ja som sa opäť vrátil do reality. Predsa to nevzdám. Nie to nie. Ja ich pomstím, človek ktorý to spravil bude pykať nech je už akokoľvek mocný. S novým odhodlaním som aktivoval portál a pripravil sa na všetko čo môže nasledovať.