Hate or Love? 07

,,Čo?!“ skríkla som a vyskočila na nohy. V Daiovej tvári som videla sklamanie, no bolo mi to jedno. Teraz mi záležalo len na Kazekagem. Ako mohol odísť? Ako ma mohol opustiť?
,,Ako to myslíš! Prečo odišiel?“ hovorila som zvýšeným hlasom.
,,No, ja a Kazekage sme sa nezhodli... a...“ zhlboka sa nadýchol a pozrel na mňa.
,,A čo?!“
,,Ja, povedal som mu, že sa má vrátiť, že ho... nepotrebujeme.“ vyšiel s pravdou von.
,,Nie...“ zašepkala som a zostala som na neho chvíľu vyvaľovať oči.
,,To ti na ňom záleží? Ja som si myslel, že ho nenávidíš, povedala si, že ho nemáš rada, tak prečo...“ začal ale ja som ho nepočúvala.
Rozbehla som sa v pyžame cez celú izbu ku dverám. Prudko som ich otvorila a vybehla som na chodbu, Zbehla som po schodoch dolu, cez recepciu a bolo mi jedno, ako na mňa všetci pozerajú, akoby som sa zbláznila. Možno som blázon, keď tu chcem syna vraha.
Vybehla som von z hotela a naboso som utekala do parku, ktorý som mala pred sebou a ani som nevedela kam idem. Jediné na čo som myslela bolo, dobehnúť ho a zastaviť.
,,Prečo mi berú všetkých, ktorých mám rada?“ ozvalo sa mi v hlave. Potriasla som hlavou.
Sama som nechápala svoje správanie. Veď do nedávna som sa mu snažila vyhnúť, nemohla som ho cítiť, bola som rada, keď bol ďaleko odo mňa, ale teraz som mala pocit, akoby mi chýbal kus srdca. Bežala som cez park ani som si neuvedomovala koho míňam.
,,Kam ideš?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa zvrtla. Kazekage stál za mnou a pozeral na mňa. Rýchlo som prebehla k nemu a prudko som zastavila.
,,To čo vám Dai povedal nie je pravda! Nesmiete odísť!“ povedala som nahlas a pozrela som sa na neho.
,,Čo mi Dai povedal?“ zopakoval.
,,Áno, nie je to pravda. Potrebujem ťa, nesmieš odísť, potrebujem aby si bol pri mne, musíš zostať, nesmieš ma opustiť!“ ledva som vládala rozprávať. Tieto slová zo mňa vypadli a ja som si uvedomila, že sú pravdivé.
,,Potrebujem ťa. Nesmieš odísť.“ zamrmlala som, zvesila som plecia a zaborila som si hlavu do dlaní. Cítila som sa taká bezmocná.
,,Nikam nejdem.“ povedal a ja som sa na neho rýchlo pozrela.
,,Naozaj?“ bolo mi jedno, že je to syn vraha mojich rodičov, cítila som sa ako za starých čias keď sme ešte boli priatelia.
Neubránila som sa tomu. Potrebovala som ho objať, potrebovala som cítiť jeho teplo, jeho ochrannú náruč. Skočila som mu okolo krku a objala som ho.
Zostal vykoľajený ako vtedy keď som sa zosypala. Bolo mi jasné, že on nie je na takéto veci. Odtrhla som sa od neho a zahanbene som sa ošila.
,,A kam si teraz išiel?“ spýtala som sa rýchlo.
,,Bol som sa prejsť.“ mierne naklonil hlavu do strany a pozrel sa na mňa. Vyzeral ako veľké zvedavé dieťa.
,,Aha, takže... nechám ťa, aby si sa prešiel... takže.“ ukázala som na seba a očervenela som.
,,Uvidíme sa v izbe.“ šepla som a ponáhľala som sa do izby. Ani som sa neobzrela radšej.
Vošla som do izby a našla som Daia sediaceho na posteli ako sa zamyslene díva pred seba. Sadla som si na svoju posteľ a pozrela som sa na neho.
,,Stihla si ho?“ spýtal sa ma ani na mňa nepozrel.
,,Áno, nechcel odísť, len sa išiel prejsť.“ povedala som mu. Len prikývol.
,,Čo sa deje Dai-kun? Prečo ste sa pohádali? Čo sa to s vami deje v poslednom čase?“
,,Mana, ja... zaľúbil som sa do teba.“ priznal sa a pozrel na mňa.
,,Dai, ja... prepáč.“ zamrmlala som a sklopila som hlavu. Mala som ten pocit, bol až príliš starostlivý a mne to liezlo na nervy. Snažila som sa to ignorovať, ale teraz sa mi priznal.
,,Nemiluješ ma, chápem to, no v kútiku duše stále dúfam. Hovorila si, že nemáš rada Kazekageho, ale každým dňom sa k nemu viac približuješ. Stále viac sa zbližujete.“ šepkal. Zostala som na neho v šoku hľadieť.
,,Pozorujem vaše správanie, a vidím v tvojich očiach niečo... pozeráš sa na neho inak ako na mňa.“ Samozrejme, že sa na neho pozerám inak ako na Daia. Veď Kazekageho nenávidím... nenávidím? Bola som zmätená. Čo k nemu cítim? Už som nemala tie pocity ako vtedy, keď som ho zbadala, pred tým než som si prečítala mamin denník.
Mala som pocit, že som znova s ním, so starým Gaarom s mojim kamarátom z detstva a zároveň som sa pri ňom cítila dobre, aj keď viem čo spravil jeho otec.
Predstava, že by ma opustil bola neznesiteľná. Doslova ma tá predstava bolela. Čo je to so mnou? Prečo každá myšlienka na neho tak zahrieva pri srdci?
Bola som zmätená. Uvedomovala som si čo som tam povedala a bola som ešte viac zmätená z toho, že to bola pravda.
Chcela som ho znova nenávidieť tak ako pred tým, ale z neznámych príčin som nemohla.
Už sa to nedá. Už o ňom nemôžem, nedokážem zmýšľať zle. Zmučene som si zložila hlavu do dlaní.
,,Dai, ja-,“ chcela som pokračovať no v tom sa otvorili dvere a dnu vošiel Kazekage. Pozrela som sa na neho. Zrazu som si uvedomila to teplo pri srdci.
Teraz som mala pocit, akoby moje srdce bolo úplné. Zmučene som sa zahľadela na jeho kľudnú tvár a oči, ktoré ma snímali a mala som pocit, akoby videl dovnútra môjho srdca. Odvrátila som od neho pohľad a ľahla som si do postele.
Potrebujem sa prespať a potom si ujasním myšlienky.
Áno presne tak. Otočila som sa im chrbtom a zatvorila som oči.
V miestnosti panovalo hrobové ticho.
Otvorili sa dvere a počula som ako Kazekage vošiel do kúpeľne. Dai zhasol a ľahol si.
Prepáč Dai – to bola posledná myšlienka pred tým, než som zaspala.

Ráno som sa zobudila s divným pocitom. Žalúdok mi skrúcalo a cítila som sa zvláštne slabá pri predstave, že dnes znova budem cestovať s Kazekagem, a bála som sa pohľadu do jeho očí.
To čo sa večer udialo ma stále udivovalo a ja som sa snažila ujasniť si myšlienky, kým som ležala v posteli. Snažila som sa vysvetliť si svoje chovanie všetkými možnými spôsobmi ktoré ma napadli, no hlások v mojej hlave ho vždy zamietol.
,,Vieš, že to nie je pravda.“ ozvalo sa mi vždy. Snažila som sa presvedčiť, že som vyčerpaná a neviem čo robím, že som zničená zo smrti Arisi, a mnoho iných, ale vždy to ten hlas zamietol, a ja som vedela, že má pravdu.
Nevedela som si priradiť svoje správanie a tak som sa rozhodla, že ho zatiaľ odložím a neskôr sa nad tým budem zamýšľať.
Potrebujem čas, aby som si všetko ujasnila v hlave. Teraz bolo mojou prioritou číslo jedna, zabiť Sasukeho Uchihu.
Bolo mi jasné, že ma chce ešte vidieť, a chce aby som sa k nemu silou mocou pridala, videla som to ako vynikajúcu príležitosť.
Zabijem ho, a pomstím sa za smrť Arisi. Zhlboka som sa nadýchla a vstala som z postele. Dai stále spal a Kazekage nebol znova v izbe.
Rozhodla som sa dať si poriadnu sprchu a tak som po špičkách prešla popri posteli do kúpeľne, zamkla som sa a vliezla som si do sprchy.
Pustila som na seba vodu a osprchovala som sa. Chvíľu som tam len tak stála ako to mávam vo zvyku až kým ma nezačala páliť pokožka a vyliezla som von. Obliekla som sa, otvorila som dvere a do niečoho som vrazila.
,,Auuu!“ ozvalo sa za dverami a rýchlo som vyšla z kúpeľne. Dai tam stál a držal si nos. Šokovane som sa zatvárila a pribehla som k nemu.
,,Prepáč, ja som nechcela.“ ospravedlňovala som sa a nervózne som pri ňom postávala.
,,V poriadku.“ povedal Dai sotva zrozumiteľným hlasom.
,,Čo si robil pri dverách?“ spýtala som sa nadvihla som obočie.
,,Chcel som sa ísť umyť. Nevedel som, že si tam.“ povedal a zaklonil hlavu.
,,Ukáž, pozriem sa ti na to.“ povedala som a naklonila som sa k nemu.
,,Nie, to prejde.“ odporoval a potriasol hlavou.
,,Prestaň trucovať! Vyliečim ti to.“ vzdychla som si a z celej sily som mu odťahovala ruky od tváre.
,,Si ako malé decko.“ zavrčala som a zaprela som sa do neho. Chvíľu sme sa tam preťahovali až sa nakoniec nechal prehovoriť a odtiahol ruky od tváre. Naklonila som sa k nemu a prezrela som si jeho nos. Mal ho stočený do boku. Zatvoril oči, očividne očakával bolesť a ja som sa uškrnula.
Kým som sa stihla dať do práce otvorili sa dvere, a dnu vošiel Kazekage. Obzrela som sa na neho. Stál vo dverách a pohľadom hodnotil situáciu.
Uvedomila som si, že som pri ňom až príliš naklonená a muselo to vyzerať naozaj zvláštne. Dai bol skrytý za mnou, takže nemohol vidieť, že má zlomený nos.
Okamžite som sa od neho odtiahla a potiahla som ho za rukáv, aby si sadol na posteľ. Ani som sa nepozrela na Kazekageho a začala som mu liečiť ranu.
Neodvažovala som sa pozrieť do tých očí, ktoré vedeli všetko, mala som pocit, akoby mi vedel čítať myšlienky.
O chvíľu bol Dai v poriadku a ja som sa začala hneď baliť. Jediný pohľad som nevenovala Kazekagemu. Sem-tam som cítila jeho pohľad na sebe a bola som z neho nervózna.
Len čo sme sa zbalili vyrazili sme na cestu a mlčky sme kráčali za svojím cieľom. Ani jeden z nás neprehovoril jediné slovo, za celý ten čas čo sme boli na ceste.
Večer sme sa utáborili a až vtedy som prehodila pár slov s Daiem. Kazekage opäť mlčky sedel pri ohni a nad niečim premýšľal.
Za chvíľu sa postavil a sadol si na veľký kameň neďaleko nás. Natiahol sa na chrbát a pozoroval hviezdy.
Ľahla som si a chvíľu som ho pozorovala. Stále som sa snažila nájsť odpovede na svoje otázky, no nenachádzala som ich. Vzdychla som si a zatvorila som oči. Rozhodla som sa, že pôjdem spať.