Krv, slzy a sneh

Na biely sneh jednotvárne kvapkala krv. Kvap, jedna kvapka dopadla na sneh. Kvap, do snehu sa zrútil muž. Mŕtvy. Oproti nemu stál ďalší, v zakrvavených rukách pevne zvieral ešte krvavejšiu katanu. Čierne oči hľadeli na krvavú škvrnu, žiariacu na belostnom podklade.
Dvaja bratia s havraními vlasmi stretli sa tu v boji. Obaja chladný, obaja silný no prežil len jeden. Sasuke Uchiha stál nad telom svojho mŕtveho brata. Z kusa chladnej ocele padala do snehu krv, a majiteľ katany si až teraz uvedomil čo vlastne urobil.
Jeho pomsta je dokončená, tak prečo sa necíti lepšie? V hlave mu znie jednotvárny zvuk kvapkajúcej krvi.
Prečo ho srdce tak bolí? Prečo? Katana mu vypadne z ruky, klesne na kolená vedľa svojho mŕtveho brata. Zľahka prejde prstom po nehybnom líci, pokorne hľadí na sneh, v mysli sa mu vynárajú spomienky.
Pre toho malého, čiernovlasého chlapca bol jeho brat najprv hrdinom. Vzorom. Chcel byť rovnaký ako on. Jeho brat bol ten, ktorý ho vo všetkom podporil. Ten, kto tíšil jeho detské slzy. Ten, vďaka ktorému tak túžil zosilnieť. Hrdina či vrah?
Aký bol vlastne pravý dôvod tejto pomsty? Tá hlúpa hra na pomstiteľa mu vzala všetko.
V hlave sa mu vynorí ďalší obraz. Tvár modrookého blondiaka. Hrdinný hokáge, vždy ochraňujúci Konohu – tak znie nápis na jeho hrobe.
O niekoľko miest ďalej, leží v zemi ďalší jemu blízky človek. Dievčina s ružovými vlasmi. Drahá Sakura! Dlho sa trápil pre ňu, netušiac že zomrela. Utrápila sa, zomrela na zlomené, užialené srdce. Vedel že sa trápila pre jej lásku k nemu. Jej smrť, smrť svojej lásky zapríčinil on sám! Zostala mu v živote posledná úloha. Pomsta. Až keď ju naplnil si uvedomil aká to bola hlúposť.
Čo všetko by mohol mať keby sa za ňou nehnal ako blázon! Koľko ľudí ešte mohlo žiť! Teraz tu on- hrdý a arogantný pomstiteľ kľačí v snehu a po bledých lícach mu stekajú slzy.
,,Prepáč mi, prosím, odpusť“ smeruje šepotavé slová k telu svojho brata. ,,Odpusťte všetci...že som bol... taký hlúpy.“
Zrazu začne dýchať plytšie. Zakašle, a na bielom snehu sa zjaví ďalšia krv. Sasukeho oči sa na chvíľu rozžiaria. Na toto nepomyslel.
,,Smrť, drahá smrť, konečne po mňa prídeš! Vitaj, priateľka, verne ma sprevádzajúca životom! Konečne dostaneš aj mňa! Aj keby som mal navždy prepadnúť peklu, je to stále lepšie ako žiť!“
Spomenie si na posledné slová svojho brata: Keby si chcel, mohol by si sa dozvedieť pravdu. Ale na to si príliš zaslepený, čo?
,,Smrť mi prinesie pravdu! Tá večná smrť...Viem že nepôjdem tam, kde šli iný.“
Jeho priatelia, možno i brat pôjdu tam, kam on nemôže. Možno budú nebesia milosrdné... možno mi dajú aspoň toľko času, aby som sa s nimi porozprával.
,,Buďte milosrdné, nebesia! Odpúšťajte, to vraj viete dobre! Keby mi aj ostatný mohli odpustiť tak ľahko!“
Sasukeho telo klesá do snehu, z úst mu vyteká pramienok krvi. Oči sa mu zatvárajú v matnej žiare slnka, ktoré akoby ho chcelo naposledy vidieť pretrhalo oblaky. Aj oblaky akoby mu chceli vzdať česť, zhadzujú na zem biele vločky, ktoré svojou bielobou zakrývajú tú krvavú škvrnu. Sasuke pevne chytí Itachiho studenú dlaň, zavrie oči. Posledný nádych a srdce sa zastaví. Je koniec.