Hate or Love? 05

,,Prepáč, ospravedlňujem sa, nechcel som.“ ozvalo sa predo mnou a ja som sa pozrela na osobu, do ktorej som vrazila. Nebol to Uchiha. Bol to mladý chalan s hnedými strapatými vlasmi, čiernymi očami. Bol v mojom veku a ustarostene na mňa hľadel.
,,Si v poriadku?“ pýtal sa a podával mi ruku.
,,Áno.“ zamrmlala som a prijala som ju. Vytiahol ma na nohy a ja som sa začala oprašovať.
,,Čo sa tu takto neskoro v noci zakrádaš?“ spýtala som sa a nadvihla som obočie. Jednou rukou sa poškriabal na hlave a usmial sa na mňa.
,,Trénujem. Nechce sa mi spať a tak chodím trénovať. Netušil som, že takto neskoro v noci sa bude po Sune zakrádať ešte niekto.“ žmurkol na mňa. Nemohla som si pomôcť a zasmiala som sa.
,,Nezakrádam sa, bola som sa prejsť.“ povedala som. Prikývol a znovu mi podal ruku.
,,Ja som Dai Idane.“ predstavil sa mi.
,,Mana Maeno.“ potriasla som mu rukou.
,,Ty nie si odtiaľto.“ povedala som ostražito a všimla som si konožskú čelenku.
,,Nie, som z Konohy, ale presťahoval som sa sem.“ povedal.
,,Aha, ako dlho tu bývaš?“
,,Asi rok.“ pokrčil plecami.
,,Nechceš ísť so mnou trénovať?“ spýtal sa ma len tak.
,,Rada.“ povedala som mu a vybrala som sa s ním na jedno ihrisko.
,,Pomôžeš mi? Chcem si trochu prejsť taijutsu. Zajtra mám nastúpiť do nového tímu.“ povedal. Prikývla som a začali sme bojovať. Bol veľmi dobrý. Za chvíľu ma dostal na lopatky.
,,Wow, taijutsu ti teda ide.“ povedala som a začala som si liečiť rany.
,,Znova.“ povedala som a postavila som sa do bojovej pozície. Hneď sa na mňa vrhol, ale akosi sa nechal uniesť. Začal vytvárať pečate a zrazu na mňa poslal vlnu vody. Prižmúrila som oči a vytvorila som pred sebou nefritovú stenu.
,,Shouton: Suishoutou.“ (Kryštáľ: Nefritová čepeľ) prebehla som za neho a priložila som mu čepeľ ku krku. Prekvapene zažmurkal a uvoľnil sa. Sklonila som čepeľ a postavila som sa pred neho.
,,Prepáč, nechal som sa uniesť.“ ospravedlňoval sa mi.
,,Videla som. To je v poriadku.“ usmiala som sa na neho a zrušila som techniku.
,,Takéto niečo som ešte nevidel, zaujímavé.“ povedal a užasnuto hľadel na čepeľ, ktorá mi zmizla v ruke.
,,No hej, je to zaujímavé.“ povedala som a pozrela som na oblohu.
,,Začína svitať.“ šepla som.
,,Už by som mal ísť.“ vyskočil Dai na nohy a pozrel sa na mňa.
,,V poriadku, aj ja už idem. Možno sa ešte uvidíme.“ povedala som a zakývala som mu.
,,Určite.“ zakričal a rozbehol sa domov.
Len čo som prišla do izby, ľahla som si na posteľ a už som o sebe nevedela.

,,Aaaa!“ zahučala som. Ktosi na mňa vylial vodu. Pozrela som sa hore a tam stála Arisa a uškŕňala sa na mňa.
,,Vstávaj!“ zakričala až som si musela uši prikriť.
,,Čo tu robíš, a ako si sa sem dostala?“ zavrčala som a stále som ležala v posteli.
,,Prišla som ťa zobudiť, musíš ísť so mnou, niečo tu musím povedať. A zrejme si zabudla zamknúť za sebou.“ povedala. Prevrátila som sa na bok a zatvorila som oči.
,,Ešte pár minút.“ zamrmlala som.
,,Nie, okamžite vstávaj.“ povedala a v jej hlase som poznala hrozbu. Neochotne som sa prešuchtala do kúpelne, umyla som sa a prezliekla.
,,Vyzerá to tak, že si mala v noci rušno.“ povedala, keď sme prišli k vchodovým dverám a ukázala na rozbitý porcelán, ktorý som ešte neuložila. Spomenula som si na dnešnú noc, na Daia, Kazekageho, mamin denník. Rozhodla som sa, že sa k tomu nebudem vyjadrovať a vybrala som sa s ňou na ulicu.
,,Tak? Čo je také dôležité?“ povedala som bez záujmu a vošli sme na ihrisko.
,,Poprosila som Kazekageho, aby nám do tímu priradil nového člena.“ oznámila mi. Pozrela som na ňu a prižmúrila som oči.
,,Žiadneho nepotrebujeme a okrem toho, čo môj tréning?!“ vyštekla som na ňu.
,,Nie, že nepotrebujeme, ale budeme ho proste mať a tvoj tréning je u konca. Už vieš všetko čo potrebuješ, budeš sa zdokonalovať už sama.“ povedala a usmiala sa na mňa.
,,Achjooo.“ naštvane som si sadla na zem.
,,Nemešká?“ zavrčala som.
,,Určite nie.“ ozvalo sa za mnou a ja so spoznala ten hlas.
,,Dai?“ povedala som prekvapene.
,,Ahoj, Mana-chan.“ pozdravil ma a usmial sa na mňa.
,,Ty si vedel, že budeš so mnou v tíme?“ prižmúrenými očami som si ho premerala.
,,Nie, naozaj som to nevedel.“ začal sa obhajovať.
,,Vy sa poznáte?“ spýtala sa Arisa. Obidvaja sme prikývli.
,,Výborne, takže môžeme začať s tréningom hneď.“ povedala nadšene.
Celý deň sme strávili tréningom. S Daiom sme si rýchlo na seba zvykli a boli sme dobrí kamaráti. Pokračovalo to takto už niekoľko mesiacov. Chodili sme na misie, a trénovali sme a chodili sme na misie a trénovali sme a stále dokola. Niekto by povedal, že je to nuda, ale s Daiom som sa rozhodne nenudila ani na misiách a ani na tréningoch. Ja a Kazekage sme neboli vôbec v kontakte. Okrem toho, že nám zadával misie a chodili sme podávať hlásenia, som sa s ním nerozprávala od tej noci. Uvedomovala som si, že sa mu vyhýbam a ani som nevedela prečo. Čo bolo bolo. Kamarátili sme sa a to sme boli deti. Od vtedy sa mnoho vecí zmenilo.

Niekto mi zaklopal na dvere a tak som ich otvorila. Stála tam Arisa s batohom na chrbte a usmievala sa na mňa.
,,My niekam ideme?“ spýtala som sa a hľadala som Daia, no nikde som ho nevidela.
,,Nie, ale musím ísť na jednu misiu sama. Kazekage-sama mi ju nechcel povoliť, ale podarilo sa mi ho presvedčiť.“ oznámila mi.
,,A prečo tam chceš ísť, a prečo to nechcel povoliť?“ spýtala som sa a prezrela som si ju.
,,O tom ti poviem potom keď prídem. Ponáhľam sa. Povedz to aj Daiovi.“ povedala a obzrela sa na Satora.
,,Achjooo, chlapi.“ prevrátila som očami. Zasmiala sa a postrapatila mi vlasy.
,,To tam ideš kvôli nemu?“ nadvihla som obočie a uhládzala som si vlasy, ktoré som mala teraz všade.
,,Vidíš, už ti nemusím nič vysvetľovať.“ žmurkla na mňa a ponáhľala sa za ním.
,,Kedy prídeš!“ zakričala som ešte.
,,Do týždňa!“ zakričala mi späť a zmizla s ním za rohom. Vzdychla som si a zatvorila som dvere. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali za päť minút deväť. Išla som sa prezliecť a o päť minút som už kráčala po ulici za Daiom. Čakal ma ako zvyčajne na ihrisku a zvedavo na mňa hľadel.
,,Kde je Arisa-sensei?“ spýtal sa.
,,Išla na misiu, povedala, že sa vráti tak do týždňa, takže máme voľno.“ povedala som a začali sme jasať. Zaslúžené voľno. Celé dne sme sa len prechádzali a chodili sme do reštaurácii, alebo sme proti sebe bojovali. Bola to sranda. Potom mi rozprával rôzne vtipy a historky, čo zažil a tak. O zábavu sme mali postarané. Prešiel už týždeň a Arisa-sansei sa ešte nevrátila. Začala som z toho mať nepríjemný pocit.
,,Mana Maeno?“ ozvalo sa za mnou. Obrátila som sa a zrak mi padol na dvoch Shinobi.
,,Áno?“ spýtala som sa. Práve som stála pri dverách a otvárala som ich. Chcela som ísť domov.
,,Kazekage-sama s vami potrebuje hovoriť.“ oznámili mi. Mali divné tváre. Vyčítala som z nich smútok. Prikývla som a so zlou predtuchou som kráčala do budovy, ktorá sa črtala uprostred Suny. Vyšla som po schodoch, zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som na dvere s oznamom KAZEKAGE. Vošla som dnu a hľadala som ho. Nesedel za stolom ako zvyčajne ale stál pri knižnici. Dai tu nebol.
,,Volali ste ma?“ spýtala som sa ho.
,,Áno. Musím ti niečo povedať.“ spýtavo som na neho hľadela a čakala som čo z neho vypadne.
,,Arisa zomrela pri misii.“ oznámil mi a pozrel sa na mňa.
,,Ako. To vie-te?“ zakoktala som sa pozrela som sa mu do očí. Neklamal.
,,Satoru ju priniesol a sám skonal pri bránach Suny.“ povedal pevným hlasom.
,,Ari-sa-sen-sei.“ šepla som a do očí sa mi nahrnuli slzy.
,,N-nie.“ začala som zrýchlene dýchať.
,,A vy ste jej dovolili, aby tam išla!“ zakričala som na neho a rozbehla som sa k nemu. Začala som ho mlátiť päsťami do hrude, ale zrazu som nemala silu. Nevládala som sa ani napriahnuť. Kazekage tam len tak stál, ani sa nepohol.
,,Prečo tam išla?“ zapišťala som a ani neviem prečo a ako, som ho objala. Vrhla som sa mu okolo krku a začala som mu plakať na pleci. Cítila som ako stuhol, túto reakciu neočakával. Po dosť dlhej dobe sa jeho ruky pohli a jemne ma objali, aby ma upokojil. Bolo mi jedno, že som objímala syna vraha, bolo mi jedno, čo robím, potrebovala som, aby ma niekto objal. Nohy sa mi podlomili a stiahla som ho so sebou na zem. Sedel so mnou na zemi a nechal ma nech sa mu vyplačem na pleci. Cítila som sa príjemne. Bola som rada, že je tam, bola som rada, že ma niekto objal. Že sa niekomu môžem vyplakať.
,,Prečo mi berú všetkých ktorých mám rada? Prečo mi berú aj to málo čo mám.“ zakvílila som a prúdy sĺz ešte viac zosilneli.
,,Neviem.“ zamrmlal. Keď som sa po dlhej dobe upokojila vstala som a zahanbene som stála pred Kazekageho stolom. On mal oblečenie mokré od mojich sĺz, ale nedal najavo že by mu to vadilo. Sadol si za stôl a pozrel sa na mňa. Zrejme mi chcel niečo povedať, ale v tom sa dvere otvorili a dnu vpadol Dai.
,,Počul som to.“ povedal, prešiel ku mne a objal ma. Stáli sme tam v objatí a ja som znova začala plakať. Dai mi bol úžasnou oporou. Z objatia nás vytrhlo Kazekageho zakašľanie.
,,Čo budeme robiť?“ spýtal sa Dai do prázdna.
,,Ja chcem vedieť, kto to bol.“ povedala som a utrela som si slzy. Kazekage sa na mňa pozrel.
,,Uchiha Sasuke.“ stuhla som a neveriaco som na neho hľadela. Otočila som sa a chcela som odísť no zastavil ma Dai.
,,Kam chceš ísť?“ zakričal na mňa. Otočila som sa a pozrela som na neho a Kazekageho. Dai na mňa hľadel spýtavo a Kazekage ľahostajne. Tváril sa ako vždy.
,,Idem za ním. Chcem sa pomstiť.“ povedala som odhodlane.
,,Ale veď nevieš kde je, nemôžeš tam ísť sama.“ protirečil mi Dai.
,,Neviem, prehľadám každý kút sveta, nájdem ho a zabijem.“ zavrčala som.
,,Pôjdem s tebou.“ ozvalo sa. Prekvapilo ma, že to nepovedal Dai ale Kazekage. Obidvaja sme na neho obzreli.
,,Nemôžete ísť, ste Kazekage.“ protirečila som mu.
,,Kankurou ma na ten čas zastúpi. Je na čase postarať sa o Sasukeho Uchihu.“ povedal rozhodne.
,,Ďakujem.“ šepla som a oči sa mi znovu zaplnili slzami.
,,Za úsvitu vyrazíme.“ povedal mi a ja som hneď vyštartovala z pracovne. Bola som rada, že má v pláne ísť hneď ráno. Vbehla som do domu a začala som sa baliť. Zúrivo som hádzala veci do batoha a popritom som plakala. Vedela som, že sa musím vyspať, aby som mala silu, ale v takom rozpoložení by som toho nebola schopná a tak som si zobrala tabletky na spanie. Ľahla som si do postele a o pár minú som zaspala.
Zobudila som sa práve včas a odpočinutá. Osprchovala som sa a obliekla. Dala som si batoh na chrbát a vyšla som z domu. Kráčala som ku bráne a už z diaľky som si všimla, že tam stoja dve osoby. Kazekageho som spoznala hneď, pretože mal na sebe bordový plášť a vestu a na chrbte veľkú piesočnú tykvu. A oproti nemu stál Dei? Dorazila som k nim a spýtavo som na nich hľadela. Jeden na druhého hľadeli a prebodávali sa pohľadmi. Nechápala som čo sa to tam deje. Kazekage bol od Daia asi o hlavu vyšší a vyzeral hrôzostrašnejšie.
,,Dai, čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene.
,,Rozhodol sa, že pôjde s nami.“ povedal Kazekage a stále na neho hľadel s prižmúrenými očami.
,,Snáď si si nemyslela, že ťa nechám ísť samu?“ spýtal sa a nadvihol obočie.
,,Nešla by sama.“ povedal na to Kazekage.
,,Vážne?“ zavrčal Dai.
,,Ehm, tak poďme.“ povedala som, aby som ich prerušila. Absolútne som nechápala ich správanie. Kazekage sa otočil a vybral sa popredu.
,,Máme stopu, vyzerá to tak, že Sasuke Uchiha sa skrýva pri oblačnej.“ povedal a kráčal ďalej. To bolo jediné, čo povedal za celý deň čo sme kráčali po spaľujúcej púšti za naším cieľom.