Hate or Love? 01

,,Už sme takmer tam.“ vydýchla som si. Bola som dosť vyčerpaná, a to plahočenie po púšti ma unavilo. Slnko mi doslova škvarilo mozog, nohy sa mi zabárali do piesku a to znamenalo, že ich musím viac zodvihnúť ak sa chcem dostať k sprche. Pred nami sa vynorila veľká skala s puklinou uprostred, ktorá skrývala Sunagakure no Sato, moju rodnú dedinu. Mala som tam svoj život, a kedysi aj svoju rodinu. No teraz som sama. Jediné čo mi zostalo, bol dom po nich, moja sensei, ktorá mi je zároveň priateľkou a moja samota.
Konečne sme prešli cez skalu a vošli sme do veľkej dediny. Vôbec sa nezmenila.
,,Najskôr musíme zájsť za Kazekagem.“ povedala opatrne mojím smerom. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som.
,,Kto si myslíš, že je novým Kazekagem, keď ten vrah “zomrel“?“ spýtala som sa, a zahľadela som sa na veľkú budovu uprostred Suny.
,,Neviem, odišli sme pár dní po jeho smrti, a neboli sme tu štyri roky.“ povedala ľahostajne, a trochu pridala do kroku.
Konečne sme vošli dnu a na chvíľu sme tak unikli horúcemu slnku. Prešli sme po chodbe pred dvere Kazekageho.
,,Poďme, nech to mám z krku.“ zamrmlala som a čakala som kým otvorí. Arisa-sensei zaklopala a otvorila dvere. Chvíľu zarazene stála vo dverách a ja som nevidela kto je vo vnútri a na čo tak pozerá, no o chvíľu vošla dnu a tak mi dala priestor vojsť.
,,Kazekage-sama,“ pozdravila muža sediaceho za stolom. Muža? Chvíľu som prekvapene hľadela na chalana v mojom veku, ako sa skláňa nad papiermi. Kazekage? Keď zodvihol pohľad k nám, zamrzla som. Zorničky sa mi zúžili a celá som sa roztriasla. Červené vlasy mal dlhšie ako som si pamätala, kruhy pod očami stále rovnako výrazné, znak lásky na čele, a na tvári ľahostajný výraz. Sabaku no Gaara sa stal Piatym Kazekagem? Ako to mohli dopustiť? Syn vraha, ktorý má v sebe démona, nemôže byť o nič lepší od jeho otca, ktorý mi zabil rodičov. Matne som si uvedomovala, že Arisa hovorí o tom, čo sme robili celé štyri roky, keď sme boli preč. Jeho pohľad sa párkrát zastavil na mne, a aj keď si všimol, ako na neho nenávistne pozerám neznepokojilo ho to. Presne ako si pamätám. Vražedný Gaara nemá strach z ničoho a z nikoho a nikdy ani nemal.
,,Mana-chan?“ ozvala sa Arisa. Pozrela som na ňu.
,,Ideme.“ povedala a pozrela ku dverám. Hneď som sa otočila a dala som sa k východu. Chcela som odtiaľto vypadnúť čo najskôr.
,,Mana!“ zavolala na mňa. Otočila som sa a pozrela som na ňu.
,,Nezabudla si na niečo?“ spýtala sa. Pokrútila som hlavou a otočila som sa k odchodu.
,,Pozdraviť Kazekageho!“ zavolala za mnou. Krv v žilách mi stuhla. Trhane som sa k nej otočila a znovu som prebodla Kazekageho pohľadom.
,,Prečo by som mala neho zdraviť?“ povedala som so znechutením v hlase. On ani svalom nepohol, stále na mňa ľahostajne pozeral. Vytáčal ma jeho kľud, tak som sa otočila a odkráčala som preč.
,,Prepáčte Kazekage-sama, ona len...“ počula som ako sa rýchlo ospravedlňuje. Ešte viac som pridala do kroku a konečne som vyšla von z tej budovy, keď ma Arisa dobehla. Chytila ma za ruku a donútila ma, aby som sa k nej otočila. Pozrela som do jej rozhnevaných očí.
,,Čo to malo byť tam vnútri?!“ vyprskla naštvane.
,,Čo by malo byť?“ spýtala som sa pokojne, aj keď to vo mne vrelo už od vtedy, čo som ho zbadala.
,,To ako si sa správala, ani si ho nepozdravila, nič-“ začala, ale ja som ju prerušila.
,,Povedz mi prečo by som mala zdraviť syna vraha!? Ako mohli dopustiť, aby sa Jinchuuriky a vôbec, niekto ako je on, mohol stať Kazekagem? Chcú Sunu úplne zničiť? Možno to bude ešte horšie ako za vlády jeho otca! Nepamätáš si, aký bol?! Bol to rovnaký vrah ako on!“ rozkrikovala som sa, pretože som to v sebe nevládala udržať. Ľudia na mňa šokovane pozerali a nahnevane si niečo šepkali, no mne to bolo jedno.
,,Prečo ho nenávidíš?“ spýtala sa ma jemným hlasom Arisa.
,,Dobre vieš prečo som nenávidela jeho otca, tak prečo by som mala mať rada niekoho ako je on?“ vykríkla som a pozrela som hore. Zbadala som postavu na streche. Stál tam on. Bolo mi jedno, že to počul, aspoň vie o mojich citoch k nemu odo mňa. Nie od iných.
,,Mana,“ zamrmlala potichu Arisa. Pokrútila som hlavou.
,,Nechcem nič počuť, chcem ísť domov.“ otočila som sa a rozbehla som sa ulicou plnou ľudí, ktorý na mňa znechutene pozerali. Zašla som do jednej veľkej ulice a prešla som k domu. V tomto dome som nebola štyri roky. Už napohľad bolo vidieť, že doň nevkročil celé tie roky nikto. Prešla som ku dverám a vybrala som kľúč. Otvorila som dvere, ktoré jemne zaškrípali, vošla dnu a zatvorila. Stála som na vrstve prachu, ktorá sa hneď rozvírila. Uvedomila som si, že sa tu nebudem môcť vôbec pohybovať, pokiaľ to tu nevyčistím, a tak som okamžite odložila batoh a začala s upratovaním. Práca je na niečo dobrá. Aspoň som prišla na iné myšlienky. Trvalo mi to hodiny, kým to tu bolo čisté. Každá izba bola čistá, až na jednu, ktorá zostala zamknutá. Izba mojich rodičov. Nebola som pripravená tam ísť, nie teraz. Nebola som tam od vtedy čo zomreli. Pôjdem, až keď si budem istá, že som na to pripravená. Prešla som do kúpeľne, zvliekla som zo seba špinavé oblečenie a pustila som na seba horúcu vodu. Spomienky. Len to mi zostalo po mojich rodičoch. Nebolo ich veľa, pamätala som si len posledné štyri roky, pretože keď som mala šesť rokov, uniesol ma Orochimaru, a stala som sa jednou z jeho pokusných morčat. Neviem prečo, ale na svoj život pred tým si nepamätám Vložil do mňa DNA nejakej ženy, ktorá sa špecializovala na kryštály, len preto, aby mal viac ľudí s touto technikou. Rok ma držal v jednom zo svojich úkrytov, až kým sa mi konečne nepodarilo utiecť. Blúdila som po púšti, až ma našla stráž a zaviedla k rodičom. Od vtedy si pamätám celý môj život. Žila som si spokojne s rodičmi, keď som mala dvanásť stala som sa Chuunin, a chodila som na misie, ale jedného dňa som o nich prišla. Nikdy nezabudnem na ten hrozný pocit. Nenávisť a smútok, ktorých sa nemôžem zbaviť. Zo zamyslenia ma vytrhla studená voda, ktorá sa mi rozliala po tele, keď vystriedala teplú. Vyšla som sa zo sprchy zamotaná do osušky a prešla som do svojej čistej izby. Obliekla som si čisté oblečenie a zašla som do kuchyne. Otvorila som chladničku, pretože som bola strašne hladná, ale bola prázdna. Zabudla som, že tu štyri roky nikto nebýval, tak som si zobrala peniaze a zašla som do kaviarne kde som sa najedla. Zajtra budem musieť zájsť do obchodu. Zaplatila som a išla som smerom domov, no rozhodla som sa, že si to tu prezriem, či sa naozaj nič nezmenilo a tak som kráčala po uliciach, až som sa dostala k veľkej skale. Otočila som sa na odchod s úmyslom, že sa vrátim domov, ale predo mnou sa objavila postava. Stála v tieni a tak som ju nemohla rozoznať, ale všimla som si, že na chrbte má niečo veľké. Postava sa pohla a vstúpila do mesačného svetla. Predo mnou stál Kazekage. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa ukľudnila.
,,Čo tu chcete?“ vyštekla som na neho. Vôbec ho nevyviedlo z mieri, ako sa s ním bavím. Kľudne tam stál so založenými rukami na hrudi a pozoroval ma. Takmer vôbec sa nezmenil. Síce vyrástol a tvár má mužnejšiu, vlasy dlhšie, provokatívny postoj a ľahostajnú tvár si zachoval.
,,Chcem vedieť, čo ti spravil môj otec.“ ozval sa tichým hlasom. Spravila som kyslú grimasu.
,,Do toho vás nič nie je!“
,,Je, pretože to bol môj otec, chcem vedieť prečo tak nenávidíš neho aj mňa.“ nebudem mu odpovedať.
,,Načo?! Je neskoro na vašu ľútosť! Nenávidím vašeho otca, aj keď už je mŕtvy. Nenávidím vás, nenávidím deti toho vraha!“ rozkríkla som sa a rozbehla som sa preč. Do očí sa mi drali slzy, a v srdci sa mi znovu otvorila tá stará rana, ktorá sa postupne po tie štyri roky zaceľovala, aj keď tam navždy zostane jazva, a začala krvácať. Krv sa z neho rinula, ako slané slzy z mojich očí. Naslepo som utekala domov. Zabuchla som dvere za sebou a zosunula som sa na zem. Sedela som tam a konečne som sa upokojila. Vydýchla som si, vstala som, došuchtala som sa do izby a zvalila som sa na posteľ.
Ráno som vstala, prešla som do kúpeľne a osprchovala som sa. Keď som vyšla zo sprchy pozrela som na seba do zrkadla. Veľmi sa podobám na moju mamu. Dlhé hnedé vlasy, ofinu na bok a čokoládové oči orámované čiernymi hustými mihalnicami. Moja pokožka mala jemný ružový odtieň. Keď som na seba hľadela do zrkadla, mala som dojem, že hľadím na svoju matku. Aspoň niečo mi tu po nej zostalo. Obliekla som sa a zašla som na nákupy. Konečne som mala plnú chladničku a tak som sa dala do prípravy Rámenu. Keď som sa najedla, zmučene som hľadela na stenu pred sebou. Dosť som sa nudila a tak som sa rozhodla, že pôjdem trénovať. Zamkla som a vydala som sa po ulici na najbližšie voľné ihrisko. Mlčky som kráčala a premýšľala som.
,,Mana-chan počkaj!“ zakričal niekto za mnou. Obzrela som sa. Arisa bežala za mnou. Dlhé čierne vlasy stiahnuté do konského chvosta jej lietali okolo tváre a v tvári mala mierne vystrašený výraz. Arisa bola asi o šesť rokov odo mňa staršia, no aj tak si veľmi dobre rozumieme na to, že je moja sensei. Zastala som a čakala, kým ma dobehne.
,,Čo sa deje? Horí?“ usmiala som sa na ňu. Len pokrútila hlavou. Nechala som ju, nech sa vydýcha.
,,Hľadala som ťa doma, ale už si tam nebola. Musíš ísť na cvičisko.“ povedala s námahou.
,,A čo tam mám ísť?“ spýtala som sa a nadvihla som obočie. Arisa-sensei sa na mňa pozrela s vážnym výrazom na tvári.
,,Mana, Kazekage si ťa chce preveriť.“ povedala mi. Najskôr som na ňu šokovane vyvalila oči, a potom sa vo mne zodvihla vlna hnevu.
,,Načo? Kedy sme sa s ním na niečom takom dohodli?“ sykla som.
,,Včera keď sme za ním boli.“ zamračila sa na mňa. Super. Ja absolútne vôbec neviem, o čom sa tam včera bavili. Ale zase bojovať s niekým bola lákavá ponuka.
,,Fajn, tak ideme.“ zavelila som. Arisa prikývla a vykročila so mnou.
,,Mana, prosím, len nerob hlúposti.“ zamrmlala.
,,Neboj sa. S kým budem vlastne bojovať?“ spýtala som sa.
,,No... pôvodne som to mala byť ja, ale...“ zaváhala.
,,Ale?“ nabádala som ju a zvedavo som sa na ňu pozrela.
,,Kazekage zmenil rozhodnutie.“
,,Takže? Proti komu budem bojovať?“
,,Proti nemu.“
,,Čo?“ spýtala som sa neveriaco.
,,Jeho súrodenci boli proti tomu, ale on povedal, že chce s tebou bojovať.“
,,Hm...“ uškrnula som sa.
,,Preto ťa prosím, nerob žiadne hlúposti.“ hovorila horúčkovito, keď sme vošli na cvičisko. Piesočný démon už stál na svojom mieste a čakal na mňa. Robila som sa, že som prepočula jej poslednú poznámku, a zamierila som rovno na druhú stranu. Zahľadela som sa na neho. Stál tam, znova v tej svojej póze s tykvou na chrbte a čakal. Bolo mi jasné, že by som ho nemohla zabiť, pretože nenadarmo sa stal Kazekage a ešte je aj Jinchuuriky, ale zaumienila som si, že mu musím spôsobiť čo najviac bolesti, čo najviac rán, musím preraziť jeho obranu.
,,Začneme Shukaku?“ zavolala som na neho. Ústa sa mi skrivili do výsmešného úškľabku, keď som si všimla ako sa strhol, keď som ho tak nazvala.