Naruto a Deň Matiek

Je Hahanohi, Naruto sa bezcieľne túla Konohou a pozoruje obyvateľov ako blahoželajú a obdarovávajú kvetmi a sladkosťami ženy rôzneho veku. Ide po hlavnej ulici a vidí mladú rodinu: muž, žena a asi desať ročný syn. Prechádzajú okolo cukrovinkárstva a danshi sa doň vytratí, bez toho aby si to jeho do konverzácie zabraný ryoushin všimli. Cez sklenený výklad vidí malého shinobiho ako sa rozpráva s Amai-sanom a na niečo v pulte ukazuje. Ten mu odpovedá, na čo danshi vyberá peniaze a preratáva ich. Náhle posmutnie a otáča sa na odchod, keď to Amai-san vidí niečo sa ho spýta a malí shinobi mu smutne odpovedá. Cukrovinkár sa usmeje a niečo zahlási, danshiho tvár sa rozžiari a nahne sa k nemu, na čo mu ten ukáže niečo v malej štvorcovej krabičke. Podá mu ju, vezme si od otokonokoa peniaze a priloží si prst na ústa, akoby hovoril: „Ale nikomu ani muk!“
Vyjde z cukrovinkárstva, dobehne svojich ryoushin a zaťahá hahao za rukáv nádherného kimona. Tá sa k nemu otočí a blonďaví shinobi nemusí ani počuť čo hovoria, vie to presne.
„Čo by si rád sochi?“ spýta sa ho žena.
Ten jej podá štvorcovú krabičku: „Všetko najlepšie ku Hahanohi!“
„Ach sochi to si nemusel!“ reagovala, potom ho objala a dala mu bozk na líce.
Kým otvárala krabičku danshi hodil očkom na otca, ktorý mu hrdo ukázal palec hore. Keď ju otvorila a zbadala čo v nej je chytila sochiho a objala ho tak pevne až bolestivo zavzdychal. Ospravedlnila sa mu a ukázala kawaiimu čo dostala. Ten svojho danshiho potľapkal po ramene a išli ďalej.
Naruta bodlo pri srdci, zároveň dostal chuť na niečo sladké a tak zabehol k Amai-sanovi tiež. Ako od neho vychádzal takmer vrazil do Sakuri a jej ryoushin.
„Prepáčte nepozeral som sa na cestu.“ ospravedlnil sa.
„To je v poriadku mladý muž!“ riekla Sakurina hahao a s shiyujinom pokračovali v ceste. Teamová kolegyňa mu zakývala a cupitala za nimi.
Mladý shinobi pozeral chvíľu za ňou, potom začul ako jej chichio zahlásil: „Aha kvetinárstvo?“
„Kvetinárstvo a na hlavnej, šokujúce, kam tá Konoha speje?!“ odpovedala ironicky jeho žena.
„Čo keby sme sa pozreli, či nemajú niečo nové?“ nedal sa jej kawaii.
„Keď chceš môžeš si ísť nejakú burinu kúpiť.“ riekla ľahostajne kamisan.
A tak prešli ešte desať, pätnásť metrov a vošli do kvetinárstva Ininých ryoushin. Blondiak sa oprel o stĺp, cmúľal čokoládové bonbóny a čakal, kým vídu. Keď vyšli Sakurina hahao niesla v rukách krásnu, veľkú, snehobielu ružu a s kawaiim si hľadeli zamilovane do očí. Stihol si tiež všimnúť, že ružovovlasá kunoichi sa pri pohľade na nich letmo usmievala. Znova ho bodlo pri srdci.
Vyliezol na stĺp, rozhliadol sa okolo a vyrazil slncu v ústrety. Asi tak po štvrť hodinke skákania po strechách sa ocitol pred oknom a chcel pokračovať v bezcieľnom skákaní, keď ho zaujala miestnosť za ním. Vlastne ani tak nie miestnosť, ale jeho osadenstvo. Obaasan, ojiisan, ich syn, jeho žena a ich dve deti. Stolovali za plným stolom a keď dojedli starší muž odišiel vedľa a keď sa vrátil držal za chrbtom tulipány. Zavolal k sebe deti, dal im trochu a čosi zašepkal do ucha. Utekali k svojej hahao a zablahoželali jej ku Hahanohi, on sám išiel k obaasan, svojej hahao a taktiež jej zablahoželal. Dojato ho objala a pobozkala, keď sa trochu upokojila ojiisan ju ľavou rukou objal okolo ramien a v pravej sa mu objavila drahocenná modrá ruža. Toľký nápor nevydržala a rozplakala sa od šťastia.
Naruta bodlo pri srdci tretíkrát a pri pohľade na tú veľkú, šťastnú rodinu mu začali po lícach tiecť slzy. Uvedomil si, že plače, slzy si rýchlo utrel do rukáva a rozbehol sa preč. Nech utekal, skákal koľko len chcel pred bolesťou neušiel, zistil však, že je opäť na hlavnej. Stál na stĺpe a chvíľu premýšľal, potom zoskočil dolu a zamieril do miestneho kvetinárstva.
„Ahoj Ino, daj mi prosím ťa dve ruže!“ oslovil kolegyňu.
„Ahoj, pokojne si vyber!“ odpovedala, ukázala na šesť vedier ruží a so záujmom si obzerala jeho nezvyčajne vážnu tvár.
„Vezmem si tieto.“ zahlásil a položil pred ňu dve snehobiele ruže.
„Mám ich aj zabaliť, alebo netreba?“ spýtala sa a znovu sa snažila niečo vyčítať z jeho kamennej tváre.
„Nie vďaka, tak ako sú budú stačiť.“ reagoval mladý shinobi, podal jej dve papierové bankovky, riekol: „Drobné si nechaj.“ a odišiel.
Ino sa mu poďakovala a popriala mu zbohom. Nemohla si však pomôcť a musela zistiť komu chce tie ruže dať a tak zakričala na máti, ktorá bola vzadu: „Hahao prosím ťa poď k pokladni, musím si na chvíľu odskočiť.“
„Dobre slniečko, ale nebuď dlho preč, dnes je jeden z tých náročnejších sviatkov.“ vyšla zo zadu Kusabana, podišla k pokladni a privítala nových zákazníkov.
„Nemaj boja, malo by to trvať maximálne hoďku-dve.“ uistila ju jej goreijou a už jej nebolo.
Bola to však lož, nemala vôbec predstavu koľko to môže trvať, rozhodla sa totiž sledovať Naruta a to bol vždy tak trochu risk.
Keď vyšla zbadala ho akurát vchádzať do vinárstva k Sukiinai-sanovi. Skrila sa za neďaleký stĺp a vyčkávala, o chvíľu vyšiel aj s hlineným demižónikom. Bolo to dosť zaujímavé zistenie, pretože ju hneď napadli tri veci - prvá: Chce sa opiť. Druhá: S niekým sa chce opiť. A tretia: Chce ho niekomu darovať, ale to neznamená, že sa to vylučuje s bodom číslo dva.
Ako tak premýšľala blondiak vyskočil na strechu a zmizol jej z dohľadu.
„Dočerta!“ zahrešila a vyskočila na strechu tiež, no keď sa rozhliadla nikde ho nevidela.
„K***fix!“ uľavila si a premýšľala, čo spraví.
Najjednoduchšie bolo lokalizovať smer podľa chakrovej stopy, čo sa jej vďaka výraznej stope, ktorú zanechával aj podarilo.
Sledovala ho až na ninjovský hakachi, no keď mala vojsť na okamih zaváhala. Nakoniec predsa len vstúpila, zvedavosť bola silnejšia, ako výčitky jej svedomia. Chvíľku chodila medzi hrobmi, až neďaleko zbadala kľačať Naruta pred nejakým hrobom. Rýchlo sa skryla za neďalekú rodinnú hrobku a sledovala, čo sa bude diať ďalej. Mladý shinobi spočiatku iba kľačal pred hrobom a hľadel na náhrobok. Potom zapichol jednu ružu do hliny a čosi začal vravieť, až po chvíli si všimla, že mu po lícach stekajú slzy.
„Naruto!“ zašepkala Ino takmer nečujne a zatúžilo sa jej ho objať a dodať mu silu.
Náhle si zakryl rukami tvár a rozplakal sa tak, že mu tiekli slzy veľké ako hrach. Ino sa naňho nedokázala pozerať a tak odvrátila tvár a tíško plakala tiež. Keď sa po chvíli upokojila a pozrela k hrobu nik tam nebol. Podišla k nemu a prečítala meno na náhrobku: „Kushina Uzumaki!“ Bodlo ju pri srdci a tak sa rozhodla, že nájde Naruta a bude mu robiť spoločnosť, v tento ťažký deň.
Utrela si posledné slzy, čo jej zostali v očiach a znovu ho začala lokalizovať. Po chvíli sústredenia našla jeho chakrovú stopu a vydala sa po nej. Bolo to zvláštne, no zdalo sa jej, že sa vracia späť na hlavnú po rovnakej trase akou prišla na hakachi. Keď sa dostala späť pred rodinné kvetinárstvo nevrátila sa, ale pokračovala v sledovaní, až ju chakrová stopa doviedla k hokagehouse.
To, že išiel na hakachi chápem, ale čo chce robiť v hokagehouse?! Pomyslela si a vyštverala sa na neďaleký strom, z ktorého koruny bol dobrý výhľad na kanceláriu piatej. Vtom si všimla Naruta sediaceho na strieške pod oknami, na niečo čakal. Pozrela do kanclu a zbadala Shizune, ako dáva Tsunade podpisovať hŕbu papierov.
Asi čaká, až to všetko hokage-sama podpíše a potom......a potom čo? Hm....neviem, v jeho prípade prichádza do úvahy kopa možností, takže mi neostáva nič iba čakať. Premýšľala a pohodlne sa usadila na vetvi.
Skutočne to chvíľu trvalo, kým tú kopu papierov piata popodpisovala a za ten čas blondiačke začali klipkať viečka. Potom čo sa Tsunade rozvalila v kresle a Shizune vyšla z kancelárie Ino zbystrila, pretože Naruto vstal, podišiel k oknu a zaklopal naň. Hokage sa na kresle otočila, vstala a otvorila oblok. Mladý shinobi jej niečo povedal a podal jej snehobielu ružu i demižónik. Ten si položila na stôl, no ružu držala v rukách, hľadiac na ňu akoby ju hypnotizovala. Za okamih sa saninka vrátila do reality, položila ružu vedľa demižónika a zrazu vlepila danshimu takú facku, že sa skotúľal po strieške a spadol dolu na zem. Ino zostala v šoku, no šok vystriedal strach pretože ležal na zemi a nehýbal sa.
Piata vyšla na striešku a bola na nej vidieť zlosť, no keď sa nahla dolu a zbadala bezvládne blondiakovo telo z nahnevanej tváre sa stala tvár v šoku. Zoskočila rýchlo dolu, kľakla si k nemu a jemne ho začala prezerať. Ino i z diaľky zbadala, že má Naruto krvavú ranu na hlave a tiež zbadala ako ho Tsunade vzala na ruky, vyskočila na striešku a vošla cez okno do kancelárie. Položila ho na prázdny stôl, otvorila šuplík, vytiahla z neho lekárničku a začala zraneného danshiho ošetrovať. Za chvíľu mal obviazanú hlavu, no stále sa neprebral a tak mu zranenú hlavu začala liečiť.
Konečne otvoril oči a na tvári sa jej objavila úľava. Čosi mu vravela, no do očí mu pozrieť nedokázala. Vtom ju pohladil po líci, zdvihol jej hlavu tak aby si hľadeli do očí a čosi jej riekol. Na perách sa jej objavil letmí úsmev, pomaly sa k nemu začala skláňať, akoby k bozku, keď v tom vtrhla dnu Shizune s Kakashim a Jirayom a okamžite začala koktať. Sivovlasý sanín čosi šokovane hovoril, ukazujúc pri tom na blonďavú dvojicu, to však už Ino nevydržala a rozhodla sa napojiť na Shizune. Usadila sa na konári, tak aby v prípade opustenia tela nehrozilo jeho zrútenie, spravila pár pečatí i zamerala tmavovlasú kunoichi a v okamihu sa ocitla v jej mysli.
Skvelé, nemá žiadnu psychickú ochranu! Pomyslela si a pustila sa do práce.
Bola síce v tme, no vedela tiež čo tú tmu vytvára, boli to myšlienky. Okolo nej poletovali rýchlosťou svetla, napriek tomu ich bez problémov chytala a vyťahovala z nich pásy psychickej energie(ppe). Keď ich nazhromaždila dostatok začala so samotným napojením a to tak, že vzala jeden ppe a utvorila okolo seba ochranný kruh. Potom vzala ďalší, roztrhla ho na štyri rovnaké časti, priložila ho raz po stranách a dva krát pred seba, pričom ich spojila spálením pomocou rozžhavenej ruky svojej psychickej projekcie. Následne si konce pripálila do očí a uší svojej psychickej projekcie a aktiváciou niekoľkými pečaťami korunovala svoje snaženie úspechom. Vzhľadom k tomu, že sa pohybovala rýchlosťou myšlienky trvalo jej to všetko asi sekundu. Ino počula i videla všetko čo Shizune, no zabudla na ochranný kruh pred citmi, vďaka tomu ju natoľko rozbolela hlava , že ledva vydržala byť napojená do Narutovho odchodu. Konverzáciu si však vypočula.
„Čo to tu robíte vy dvaja, len mi nehovorte, že ste....Nie, nič z toho, čo sa ti vyrojilo v tej tvojej perverzáckej makovici!“ ohradila sa tvrdo Tsunade, pred Jirayovím vyhlásením.
„Neviem, neviem, odtiaľto to vyzeralo inak. No tak, nerob drahoty a porozprávaj mi všetky detaily, hodí sa mi to do novej knihy.“ nedal sa šedovlasý sanin.
„Jiraya-sama určite sa tu nič nedialo, len to tak blbo vyzeralo.“ ozval sa Kakashi.
„Súhlasím s Kakashi-sanom, netreba robiť z komára somára.“ pritakala Shizune.
„Dobre teda túto konverzáciu si nechám na neskôr, medzi štyrmi očami.“ reagoval sanin s vševraviacim úsmevom.
„Ako ti je?“ spýtala sa piata Naruta, ignorujúc Jirayu.
„Bolí ma hlava, ale prežijem to!“ odpovedal a posadil sa. „Pôjdem domou a trochu si oddýchnem, to mi iste pomôže.“ dodal, postavil sa, no len čo spravil pár krokou začal padať k zemi.
Kakashi rýchlo priskočil, chytil ho: „Myslím, že bude lepšie, keď ťa odprevadím.“
„Súhlasím, choď s ním, správu mi podáš neskôr.“ zahlásila hokage, sadla si do kresla a schovala zo stola demižónik i ružu. Kakashi s Narutom sa pomaly vydali k dverám.
„Ty Jiraya mi ju však podať môžeš.“ prikázala šedovlasému shinobimu a tmavovlasej kunoichi naznačila odchod.
V tom okamihu sa chcela Ino odpojiť, keď sa Naruto s Kakashim zastavili, blonďaví shinobi sa obrátil, pozrel na blonďavú kunoichi, zahlásil: „Tak potom!“ a obaja zmizli.
„Si si istá, že vy dvaja.....Áno som, no teraz sa už venujme téme!“ rýpol si znovu žabí pustovník, načo ho Tsunade opäť umravnila.
Pre Shizune bolo toto rypnutie to posledné, čo začula pred tým ako odišla a spolu s jej odchodom sa Ino odpojila. Po návrate do svojho tela sa dostavili fyzické následky krátkodobej, intenzívnej, psychickej bolesti, ktoré mali za následok chvíľkovú, pohybovú nefunkčnosť organizmu.
„Zdá sa, že si tu päť-desať minút poležím, no čo už, aspoň, že je tu príjemne.“ skonštatovala mladá kunoichi po analyzovaní svojho stavu, keď zrazu pod sebou začula zapraskanie.
Do r*** teraz nie, teraz nie! Prosila v myšlienkach, mlčky načúvajúc a čakajúc čo sa bude diať. Začula ako presne pod ňou zapraskala vetva a okamžite jej prešiel mráz po chrbte. V tom sa jej niečie ruky začali omotávať okolo pása, jedna sa od druhej oddelila a začala sa jej plaziť po bruchu, cez prsia, až sa pomaly blížila ku krku. Kunoichi strachom takmer nedýchala, keď ju neznáma osoba chytila za krk, to čo očakávala sa však nestalo, namiesto toho ruky zmizli, niekto jej zakryl oči a potom ju bleskovo pobozkal. Neznámi neprestával, ale bozkával ju vášnivo ďalej a ona si uvedomila, že ho pozná a tak sa mu oddala. Kým skončili mohla sa už hýbať, čo aj patrične využila a teraz na ňom ležala a nechávala v sebe doznievať plameň rozkoše.
Na špičke stromu sedel vrabec a zvedavo si ich obzeral, keď ich však zbadal ležať a nehýbať sa odletel preč. Letel ponad strechy a ulice až dosadol do svojho hniezda, na elektrickom stĺpe. Ako si tak lebedil a podriemkaval zrazu nad ním čosi preletelo a milého vrapčiačika vyľakalo. Zamával krídelkami a rozrušene poletoval do kolečka, až zbadal jedného strapatého, šedovlasého shinobiho podopierať na balkóne zlatovlasého domáceho. Zletel na zábradlie, k balkónovým dverám a so záujmom si ich prezeral.
„Ahoj Čvirik,“ pozdravil ho Naruto „mám pre teba malú radu, keď budeš dávať nejakej vrabčici kvet, alebo darček vždy stoj v dostatočnej vzdialenosti, inak môžeš dopadnúť takto!“ A ukázal na obviazanú hlavu a červené líce.
Vrabec prikývol hlavou akoby mu rozumel a odletel späť do hniezda.
Kakashi sa za ním obzrel a povedal: „Vidím, že máš aj iných než ľudských kamošov?!“
„Hej pár ich mám, no sme tu, tak že je čas rozlúčiť sa. Vďaka za pomoc sensei, majte sa!“ odpovedal mladý shinobi a otvoril balkónové dvere.
„Niet za čo Naruto a nabudúce dodrž tú radu, čo si pred chvíľou dal Čvirikovi!“ reagoval šedovlasí ninja a rozbehol sa preč.
„Jasné!“ zamrmlal blondiak a vošiel do svojho bytu.
Chcel si ísť rovno ľahnúť, no keď videl v akom je jeho obydlie stave zobral vrece na odpadky, spravil štyri klony a začali ho spolu upratovať. Potom ako všetky odpadky zmizli ľahol si na posteľ a nechal svoje klony poumývať zem. Síce im to veľmi nevoňalo, no keď videli, že v okamihu zaspal rýchlo spravili čo mali a zmizli.
Bolo už takmer jedenásť, keď sa bytom začalo rozliehať klopanie, mladý shinobi sa zobudil a rozospane kráčal k dverám. Otvoril ich a keď zbadal známu ženskú tvár pustil ju dnu a znovu ich zavrel, no tentokrát i zamkol. V byte bola dosť veľká tma, aj keď bol spln a tak chcela zažnúť aspoň malú lampičku, no on ju chytil a pritisol k seba.
Nečakala to a takmer jej z rúk vypadlo saké, čo si priniesla. Pila, vždy uňho pila, nebolo to kvôli tomu, že by musela, vlastne teraz musela. Či už kvôli tomu čo robili, alebo iba tak, zo zvyku. Pozrela mu do očí a ihneď pochopila, ešte stále je Hahanohi a on dúfal, že by aspoň dnes mohla byť jeho hahaoyou. Objala ho, tak ako to hahaoye robievajú a pohladilo po strapatých vlasoch. Potom ho od seba jemne odtisla, chytila za ruku a viedla k posteli. Sadla si na ňu, opierajúc sa o stenu a on si položil hlavu do jej lona a nechal sa hladiť. Nasledovala hodina utrpenia, počas ktorej ho iba hladila a lačným pohľadom sliedila po jeho vyrisovanom tele. Bolo teplo a on spával iba v pyžamových nohaviciach.
Raz sa ho spýtala či by dokázal plniť aj úlohy intímneho charakteru, nechápal a tak mu to raz v noci predviedla. Od tej noci slúžil na uspokojovanie jej potrieb, no výčitky sa dostavili rýchlo. Čoraz väčšmi sa ozývali dva hlasy: Prvý, ktorý v nej okrem výčitiek vyvolával materinské city a Druhý, ktorý ju presviedčal, že každý muž je potencionálny milenec, nech už je akokoľvek mladý. Keď boli hlasy príliš hlasné siahla po saké, tak ako teraz.
Pozrela na hodiny, bolo pár minút po polnoci a volanie túžby, potreby tela nedokázala viac držať na uzde.
Ako to však spraviť, aby som ho nezranila? Pomyslela si, keď si uvedomila, že mu hľadí do očí. Na okamih zneistela, rýchlo sa však dala dokopy a začala sa k nemu pomaly skláňať. Keď boli jej pery kúsok od tých jeho nedokázala uniesť výčitky a otočila hlavu. Chvíľu premýšľala, čo má robiť, až náhle pocítila jeho príjemnú, teplú dlaň na svojej tvári a pod jej dotykom sa otočila späť a spojila svoje pery s tými jeho. Tri hodiny sa spájali nielen perami, až na nich doľahla únava a uložili sa na spánok. Tsunade ležala na chrbte a Naruto zaspával na nej, s hlavou položenou na jej prsiach. Opäť ho hladila po tých jeho strapatých vlasoch a tak ako vždy po tom mlčky plakala. Myslela si, že to nevie, no nedokázal zaspať dokiaľ sa jej neprestala chvieť chakra.
Tentokrát však už nečakal a rozhodol sa zakročiť a tak sa zdvihol, utrel je slzy, priložil svoju hlavu k tej jej a tíško opakoval: „Je to v poriadku, nič sa nedeje.....je to v poriadku, nemôžeš za to.....je to v poriadku, nič sa nedeje......“
Jeho pery boli iba kúsok od tých jej a tak zacítil, ako sa po chvíli jemne usmiala. Odtiahol sa od nej a skúmavo jej pozrel do očí, v tom okamihu ho stiahla k sebe a začala vášnivo bozkávať. Bozkávali sa, dlho, veľmi dlho a pritom cítil, že je jej omnoho bližšie ako vtedy, keď to robili pred chvíľou. Vtedy mu došlo, prečo je bozk tak intímny, tak posvätný. Jediným bozkom možno vyjadriť všetko, čo sa skrýva v srdci a ona mu ukázala to svoje. Vzal ho do dlaní, jemne ho hladil a fúkal všetky jeho rany. Bolo to po prvý krát, čo sa mu nejaká žena absolútne oddala.
Nezašiel som príliš ďaleko? Nebolo by lepšie keby som to ukončil? Dotkol som sa jej srdca, čo keď som sa dostal i doňho a ona to ešte nevie? Čo keď bude chcieť viac, než jej budem môcť dať? Premýšľal, hladil blonďavú ženu, čo mu spala na hrudi a pomaly zaspával.
Keď sa zobudil očakával, že bude opäť sám, na jeho prekvapenie zbadal krásnu, červenovlasú ženu ako čosi pripravuje v kuchyni. Spočiatku na ňu nechápavo hľadel, potom sa však potichučky vkradol do kuchyne a sadol si za stôl. S kamennou tvárou ju pozoroval ako sa usmieva, ako si pospevuje a keď sa obrátila a zbadala ho takmer jej vypadol hrniec z ruki.
„Bože sochi toto mi nerob, vieš že to neznášam. Viem, že ťa chichio naučil kopu vecí, ale bola by som rada keby si si to plíženie odpustil!“ usmiala sa naňho a postrapatila mu vlasy, no keď videla jeho kamennú tvár a nepoznávajúci pohľad prekvapilo ju to: „Zlatko deje sa niečo, pozeráš sa na mňa akoby si nevedel kto som?!“
„Ale ja to vážne neviem, takže kto ste a čo tu robíte?“ odpovedal jej otázkou.
Šokovane odsunula stoličku, vedľa neho, sadla si na ňu a sťažka riekla: „Tak, už to začalo!“ dala sa trochu dohromady a obrátila sa k nemu: „Naruto som tvoja hahaoya a volám sa Kushina Uzumaki.“
„Fakt, to je divné, pretože moja hahao zomrela pri mojom pôrode?!“ oponoval jej blondiak.
„Nie ja som.....pozri je to trochu zložité, ale nezomrela som a ani tvoj chichio. Svet, ktorý poznáš je iný ako tento skutočný a preto bude pre teba trochu ťažké prijať ho, ale......,“ na okamih zmĺka, ťažko vzdychla a dohovorila: „ale spolu to zvládneme!“ Potom sa naňho trpko usmiala a vrátila sa k vareniu.
Mladý shinobi vstal a išiel sa obliecť, následne sa naraňajkoval a snažil sa totálne ignorovať červenovlásku, na ktorej bolo vidieť, ako ju to trápi. Keď sa obliekol do školskej uniformi a hľadal tašku, chcela mu ju podať, no zbadal ju a vzal skôr ako to dokázala urobiť. Nezvládla to, sadla si do kresla a rozplakala sa. Mlčky kráčal k dverám, no potom ako ju začul plakať sa obrátil, podišiel k nej a objal ju: „Prepáč, no kam mi až pamäť siaha, som bol vždy sám. Je pre mňa ťažké uveriť, že si, že ste živí. Prosím ,už neplač, sama si predsa povedala, že to spolu zvládneme.“ Jemne ju odtisol a utrel jej slzy.
„Áno, spolu to zvládneme!“ súhlasila a usmiala sa naňho.
V tom sa k nej začal pomaly skláňať. Roztvorenými očami sa pozerala do tých jeho a čakala čo spraví, no keď sa jeho pery takmer dotýkali tých jej, od prekvapenia skoro nedýchala. V poslednej sekunde uhol a pobozkal ju na líce.
„Snáď si si nemyslela, že ťa pobozkám, alebo hej?!“ spýtal sa a usmial od ucha k uchu.
„Ty výmyselník!“ pokarhala ho, na tvári však mala žiarivý úsmev. „Tak a teraz šup, šup do školy!“ popohnala ho a podala mu tašku.
„Ach jaj!“ reagoval nadšene Naruto a kráčal k dverám.
„Trochu nadšenia do popravi!“ podpichla ho hahao.
„Hej ibaže ty na ňu ísť nemusíš.“ oponoval mrzuto, keď v tom sa pred dverami zastavil a taška mu vypadla z rúk.
Kushina vyšla z kuchyne a keď ho zbadala nehybne stáť s prekvaním v hlase sa spýtala: „Zlato, čo sa deje?“
Obrátil sa a démonickým hlasom riekol: „Prečo si ma opustila?“
Šokovane na neho hľadela a nedokázala zo seba dostať ani hlások. Modrasté oči sa mu zmenili na oči démona, narástli mu tesáky a pazúry a jazvičky, ktoré mal na lícach boli teraz hlboké a veľké, akoby mu niečo práve rozdriapalo líca.
„Prečo si ma opustila?“ spýtal sa znovu a spravil krok k nej.
Kľačala na zemi a plakala: „Nikdy by som ťa neopustila, no inak to neišlo!“
„Klameš, opustila si ma lebo si ma nechcela. Priznaj to ty sk*** klamárka!“ zreval na ňu a opäť sa k nej priblížil.
„Neklamem sochi, to všetko sa stalo kvôli Raivu a Shikyo. Raivu povedal, že raz mesačne sa narodí dieťa, pre ktoré v daný okamih nemá prach času, do jeho hodín života a to sa stalo i pri tebe. Shikyo vravela, že keď ti neodsýpa čas v tvojich hodinách života nemôžeš žiť a tak si pre teba prišla. Podarilo sa mi ju uprosiť a tak mi povedala o jedinom možnom spôsobe a to, že presype zvyšok môjho prachu času, do tvojich hodín života. Súhlasila som a vymenila tak svoj život za tvoj. Milujem ťa viac ako svoj život a keby sa to dalo zostala by som naveky s tebou!“ odpovedala s plačom.
„To nie je možné,“ riekol trasúcim sa hlasom Naruto, zmenený späť do svojej ľudskej podoby a kľačiaci na všetkých štyroch na zemi. „To....to....nej.....Aaaaaa!“ koktal, no zrazu spadol na zem a v kŕčoch kričal.
Kuschina k nemu okamžite pribehla a vystrašene sa pýtala: „Sochi čo je ti?“
„Hahao prosím......Aaaaaah......strašne to bolí.......Aaaaaah.......prosím pomôž mi.......Aaaaaah......“ kričal bolesťou a zvieral si hruď.
„Vydrž zlatko, hahao sa ti na to pozrie a budeš opäť v poriadku!“ upokojovala ho a snažila sa mu odtiahnuť ruky z hrude.
Zrazu prestal kričať, hádzať sebou a iba ležal a držal si hruď.
„Naruto, počuješ ma?“ pýtala sa, so zmocňujúcou sa panikou. Neodpovedal. Keď mu pozrela do očí a zbadala prázdny pohľad podľahla panike a začala ním triasť a kričať naňho. Po chvíli plaču sa dala trochu dokopy a odtiahla Narutovi ruky z hrude. Náhle mu z nej vyšľahol plameň a zapálil Kushine šaty, v okamihu sa zmenila na ľudskú fakľu a jej výkriky sa rozliehali po mĺkvom byte. O pár sekúnd stíchla, jej horiace telo dopadlo na sochiho telo a podpálilo ho. Praskanie ohňa preťal výkrik osoby, ktorá to všetko pozorovala a nastala tma.
Tá istá osoba sa rozhliadla a zistila, že leží sama v posteli, zaliata potom. Pomaly vstala, ustlala posteľ a naklusala do kúpeľne osprchovať sa. Dopriala si dlhú sprchu, po ktorej sa cítila ako znovuzrodená, potom zo zrkadla vytiahla kozmetickú taštičku a namaľovala si tvár, akú všetci v dedine poznajú. Vedela, že sa musí obliecť, no v evynom rúchu jej bolo tak príjemne, že sa v ňom rozhodla naposledy prejsť po byte. Vyšla z kúpeľne a namierila si to k posteli. Ľahla si a roztiahla sa na nej, čo bola dlhá a široká. Vychutnávala si príjemný, chladný vetrík, z okna, ktoré predtým na kúsok otvorilo a premýšľala o tom čo sa večer stalo i o tom čo sa jej snívalo. Načiahla sa za vankúšom, priložila si ho na tvár a zhlboka sa nadýchla jeho vône. Keby neležala na posteli skončila by na zemi a premýšľala ako sa to mohlo stať, ako sa mohol dostať dnu. Ona však odmietla premýšľať, odmietla si to pripustiť.
Vstala, vrátila sa do kúpeľne, obliekla sa a kráčala k dverám, ktoré viedli na javisko. Tak ako doteraz musela hrať svoju úlohu, iba pred ním mohla na chvíľku odložiť masku. Po*** to, mal to byť iba krátky flirt, nič osobného, no stačila jedna noc, práve tá najhoršia noc a stalo sa to osobným. Najprv bol len jej milencom, no časom pochopila, že to ona je jeho milenkou. Prišiel sviatok Hahanohi a tak ju vyhľadal, aby ho mohol tiež s niekým osláviť a ona mu ublížila. Večer sa to snažila napraviť a aspoň na malú chvíľku byť tým, čo chcel. Nedokázala to, dostal sa jej pod kožu, prenikol do žíl, do krvi a tá ho odniesla až tam do toho najcitlivejšieho miesta. Nedokázala to vysloviť, ani len v myšlienkach, ale vedela čo ju čaká. Stála pred jeho bytom, opierala sa hlavou o dvere a sťažka vzdychla: „Otče prosím vytrhni mi srdce, na toto som už pristará.“
„Ale vyzeráš stále skvelo!“ ozvalo sa nečakane nad ňou.
Zdvihla hlavu, zbadala Naruta usmievajúceho sa od ucha k uchu a mala veľký problém nestiahnuť ho a nepobozkať ho. Náhle skočil dolu a bol tak blízko, že sa chrbtom opierala o dvere. Hľadel jej do očí a ona sa nedokázala ani pohnúť, iba hľadieť do tých jeho.
V tom sa na zábradlí objavil Kakashi so Sakurou.
„Nerušíme?“ spýtal sa vidiac mladú kunoichi v rozpakoch.
„Vôbec nie, iba sme niečo preberali!“ odpovedal blondiak.
„Tvojmu srdcu je dobre tam kde je, hahao.“ zašepkal a otočil sa.
„Tak bež, sochi, už ťa čakajú!“ zašepkala Tsunade, zmetúc mu jemne z pliec nevydideľné špinky.
Odišiel a s jeho odchodom skončil i Hahanohi. Všetko sa zmenilo a predsa obaja dúfali, že ich svety zostanú také aké boli. Vedeli však, že to budú musieť skôr, či neskôr vyriešiť.