Milovať či nenávidieť? 4

Po veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeľmi dlhej dobe ďalší diel.....ako som zistila už to nikto nečíta, no škoda.....

Hriechy minulosti

V tichej, neobývanej štvrti Konohy vládol dokonalý pokoj. Pokoj narušený len uznanlivým hvízdnutým dosť mladej dievčiny......
,,No páni"
,,To si nečakala, že?"
,,Úprimne?"
,,No.."
,,Ani v najmenšom! Myslela som, že tá škatuľa nám dá nejakú polorozpadnutú chatrč, ktorú by zachránila jedine devastácia...."
,,Manami Uzumaki Sakamoto Namikaze, o svojej Hokage hovor s najväčšou úctou!"
,,Otec Uzumaki Namikaze, to nemyslíš vážne, že?"
,,Nebuď drzá!"
,,Neodbiehaj od témy"
,,Moju predchádzajúcu vetu si prepočula alebo čo?"
,,A ty moju? A mimochodom, hovor si čo chceš ale gény sa nezaprú"
,,Ach...čo som to len vychoval...." bolo to skôr konštatovanie ako otázka, no i tak sa dostavila odpoveď.....
,,No čo asi? To čo máš na svete najradšej, je to úžasné, bezchybné, krásne, dokonalé..."
,,A neskutočne sebavedomé, nevychované, drzé a ...."
,,Héééj! Nemal by si mi ničiť moje detské ideály a šliapať mi po sebavedomí"
,,To som naozaj nemal v úmysle a myslím, že by ti trošku pristrihnúť krídla viac ako prospelo...."
,,Fajn!" namosúrene odkráčala a chcela vojsť dnu aby mohla ísť a tresknúť dvermi no detail, že nemá kľúč akosi prehliadla....

,,Deje sa niečo? Myslel som, že si sa urazila"
,,Veď aj hej, ale nemám dvere na tresnutie a bez toho to už nebude ono...."
,,Takže?"
,,Urazím sa nabudúce!" zazubila sa naň.
,,To je moje dievča! Vieš čo? Keď to tu dáme do poriadku pôjdeme sa prejsť a môžeme sa i niekde najesť, čo povieš?" úsmev jej opätoval. Malej sa očičká rozžiarili radosťou a vrhla sa mu okolo krku!

Takto sa hašterili alebo doberali v jednom kuse. Nikdy to však ani jeden z nich nemyslel vážne a ten druhý to vedel....

Vošli dnu do domu a hneď sa na nich vyvalil kúdoľ prachu. Preto museli i urýchlene vybehnúť von. Na druhý pokus to bolo to isté....Tretí radšej neriskovali...

,,Vieš čo Nami? Mám lepší nápad"
,,Lepší ako upratovať? Sem s ním!!!!" rozhodne vybafla.
,,Naozaj si po mne..." povzdychol si, zložil batoh a rozišiel sa smerom k centru Konohy. Nami tam len prekvapene stála a hľadela, stála a hľadela, stála a hľadela....
,,To sa ti tak veľmi páči môj chrbát, alebo si tu už zapustila korene?"
,,Eh"
,,Copak?"
,,Kamže, to ideš, oci?"
,,Najesť sa"
Jej pohľad sa stočil smerom k domu, batohu čo mala pri nohách a na Naruta. Ten si len odovzdane povzdychol a zastonal...
,,To si hovoríš moje dieťa? Ak si po mne, tak by si mala vedieť, že za Uzumaki-Namikaze prácu robí vždy niekto iný...." len čo to dopovedal, vyvolal pár klonov a pokračoval v ceste. Nami to za chvíľu došlo a frflajúc so smiechom ho dobehla....(dá sa to?)

Zatiaľčo sa jeho klony dusili pri upratovaní, tí dvaja sa veselo prechádzali. Šli popod Sakurami, z ktorých padali ešte posledné kvety a lupene. Premiestniť sa nemohli, nakoľko nevedeli kam. Ani jeden z nich to tu nepoznal, presnejšie jeden z nich si to nepamätal.

,,Hľadáš niečo Naruto?" spýtal sa mu niekto za chrbtom. Otočil sa. Stál za ním nejaký muž. Hnedé vlasy, celkom vysoký, prívetivý úsmev...
,,Poznáme sa?" znela otázka. Dotyčný sa na neho skleslo pozrel, ale odpovedal...
,,Povedali mi, že si sa vrátil a, že si nič nepamätáš, ale myslel som, že by si ma možno mohol spoznať."
,,Je mi ľúto" povedal, ale veľmi to tak neznelo.
,,Som Umino Iruka, bol som tvojím sensei-om na ninja akdémii."
Videl, že to s ním ani nepohlo a tak sa to rozhodol na teraz vzdať.....
Správa, že Uzumaki Naruto, ninja ktorého pochovali a oplakali sa vrátil sa rozšírila veľmi rýchlo. Iruka hneď ako to počul, bežal za Tsunade rovnako ako hŕstka iných. Tá to zrejme čakala a na dverách do jej kancelárie bol vyvesený odkaz:

Áno vrátil sa a žije! Nie je sám a nepamätá si nás! Viac vám nepoviem tak ma láskavo neotravuje, inak sa postarám aby vaše ďalšie misie skončili pri čistení záchodov v akadémií!!!

vami milovaná Hokage dediny ukrytej v lístí!

....bolo to stručné, výstižné a jasné. Od vtedy sa nikto neopovážil Hokage rušiť a tá si mohla kľudne vychutnávať poobedňajšieho šlofíka...

,,A ty si kto?" zohol sa s milým úsmevom k dievčatku po Narutovom boku.
,,Nami"
,,Pekné meno"
,,Viem!"
,,Drzá po ocovi" hoci mu to nik nepovedal, podľa podoby mu bolo jasné, kto je otcom...
,,Aj to viem!"
,,Eh..."
,,Viem, že mi nepoviete nič čo neviem, pretože neviete čo viem a neviem, a viem, že vy to neviete a z toho vyplýva, že nemôžete vedieť čo viem a nevedieť čo neviem, všakže?" anjelský úsmev...Naruto sa celkom dobre bavil.
,,Môžeš to zopakovať?"
,,Nepochopili ste jednu jednoduchú vetu a hovoríte si sensei? No ak je vám to potrebné tak dobre. Viem, že mi nepo"
,,Manami, to by stačilo. Musíme to chvíľu pobudnúť a nemusí si ťa každý pamätať ako malého, drzého, nevychovaného spratka." hovoril to pomaly a kľudne, no jeho tón bol taký autoritatívny, že osoba najmenšieho vzrastu radšej sklapla....
,,Ospravedlň sa."
,,Čo?"
,,Počula si"
,,Nie!"
,,Áno!"
,,....."
,,.......!"
,,Gomenasai" vydala to seba nútene.
,,To je v poriadku."
,,A len tak medzi nami, tvoj otec bol v tomto ešte horší. Nabudúce ti porozprávam, čo všetko mi povyvádzal...." zašepkal tak, aby to počula len ona... Týmto si u nej pekne šplhol...

,,Prepáčte, určite máte veľa práce, tak som sa vás chcel len spýtať, kde sa tu dá najesť?"
Iruka k nemu vzhliadol a chvíľu nato sa mu rozžiarili oči a s úsmevom mu odpovedal.
,,Chvíľu odtiaľto je jedna Rámen reštaurácia. Robia tam ten najlepší rámen. Kedysi si tam chodil každý deň. Rád by som vás pozval, ale ako si povedal, mám ešte veľa práce v akadémií..."
,,Tak teda dovidenia a vďaka"
,,Ahojte. A ty sa niekdy stav." mrkol na Nami a rozišiel sa iným smerom.
,,Je tu niečo čo by som mal vedieť?"
,,Nie, prečo sa pýtaš?"
,,Takže áno. Keďže mi to nechceš povedať, budem ťa musieť nejako podplatiť....."
,,Niečo by tu bolo"
,,A čo také?"
,,Večeráááááá!" šťastne vykríkla a hnala sa smerom, kam ich Narutov exsensei poslal. Naruto sa len rozosmial a nasledoval ju......

Naveľa to naozaj našli. Chvíľu im to trvalo, pretože akosi po ceste nedávali pozor a tak trochu zablúdili.....

,,Mňááám" mrnčalo dievčatko a ládovalo sa už treťou porciou.
,,Ty máš teda apetít" poznamenal starší muž čo to tam obsluhoval.
,,Starček nekecaj a ďalší mi naberaj" už naťahovala rúčky s prázdnou miskou a pýtala si ďalšiu ,,dávku".
,,Tak to pŕŕ mladá dáma. Myslím, že na dnes ti stačilo."
,,Ale ocííí, už len jednúúúúú" preťahovala každé slovo s takým šteňacím pohľadom, že i Antarktída by sa roztopila...
,,Vieš, že na mňa smutné oči neplatia, ale budiš. Potom sa večer nesťažuj, že ti je zle"
,,Supéééér!"
Teuchi, už mal dávno nabratú porciu. Nikdy si nemyslel, že dieťa môže zdediť taký apetít po rodičovi, no teraz mal nezvratný dôkaz....

,,Môžem sa pridať?" spýtala sa nejaká žena.
,,Hai" povedal Naru a jednou rukou zapchal Nami ústa, aby umlčal jej práve prichádzajúci ironický preslov...
,,Pamätaj čo som ti povedal v parku" milo zavrčal. Ona si len odfrkla a jedla ďalej.
,,Ehm, ja som Hinata Hyuuga" predstavila sa. Mala dlhé tmavé vlasy, štíhlu postavu a vďaka svojej kekei genkai zaujímavé oči.
,,Skladali sme spolu chuninské skúšky a boli sme priatelia" dodala, keď videla, že mu jej meno nič nehovorí. Slovo priateľa povedala s väčšou nechuťou ako chcela a dosť sčervenala....
,,A ty si kto?" spýtala sa rovnako ako Umino aby rýchlo prešla na inú tému....
,,Sakra čo im došla slovná zásoba? Alebo ma chcú len naštvať....hovoria so mnou ako z malým deckom! Tá koza sa mi nepáči. A už vôbec sa mi nepáči, že mi balí oca! Čo si o sebe vôbec myslí! To trápne červenanie už i tak vyšlo z módy!!!"
,,Som Nami, jediná žena v ocovom živote" to jediná pekne zdôraznila.
,,A čo tvoja matka?"
,,Aki zomrela" Narutoav nálada sa ihneď ocitla pod bodom mrazu.
,,Poďme domov" šepla Nami.
,,Dobre zlato" povedal, nechal tam peniaze a vstali na odchod. Mladá Hyuuga sa snažila zachrániť ešte čo sa dalo....
,,J-ja, je mi to naozaj ľúto, nechcela som...."
,,To je dobré, nemohla si to vedieť ale teraz prepáč, my ideme domov" jeho hlas bol chladný, ako vtedy pri bráne...
Skôr ako stihla ešte niečo povedať, po tých dvoch už nebolo ani chýru ani slychu...
,,Som to ale pekne pohnojila....." šepla a odišla. Nevidela ani pár očí, ktorý ju škodoradostne sledoval....

****************-

Sedel na okennej parapete a pozoroval mesiac. Bol spln a na nebi bolo plno hviezd. Tá temná tma mu niečo pripomínala, ale nevedel čo. Nevedel ani čo si o tom myslieť. Na jednej strane mu behal po chrbte mráz, na druhej ho k nej niečo silné tiahlo.....
,,Niečo zlé visí vo vzduchu.....cítim to...." zašepkal a s povzdychom zliezol z okna. Ľahol si pod tenkú hodvábu prikrývku a nechal sa unášať ľahkým, bezsenným spánkom.....