Ozvena

Dosť. Nehýbte so mnou. Chcem tu umrieť. Kričal v duchu. Ale jemné ženské ruky ho aj tak zdvihli. Naozaj boli tak jemné? Chcem umrieť. „Pomôžem ti.“ Doľahlo k nemu z diaľky.

Bolela ho hlava a v okolí bola tma. Nočná tma. Dýchal. Ako to, že dýcham. Bolelo to. Ako ma môže niečo bolieť? Cítil vôňu jedla. Ako to, že žijem? Pokúsil sa pohnúť, ale zisti, že nemôže. Nie bez toho, aby zhodil hlavu človeka, ktorý zaspal pri ňom, ako sa o neho staral. Pohľad mu skĺzol na tú hlavu.
Vlasy, farby piesku. Rozpustené. Nie sú moc dlhé a sú zostrihané postupne. Cez deň rozpustené nebudú. Ženská šija. Nie je krehká. Zjavne kunoichi. Vonia ako kaktusové mlieko. Je z púšte. Púštna kunoichi. Čo robí niekto, ako ona, tu? A od kedy Suňania zachraňujú missing ninov? Nemôže nevedieť, kto som.
Čierne oči sa zrazu dívali do azúrových. „Prebral si sa. Vďaka Kami.“ Úsmev.
Ten úsmev z kadesi poznal. A tie oči! Svojho času ho mátali vo snoch.
Moje chuninské skúšky a to malé dievčatko. Blysklo mu hlavou. Poznám ju. Definitívne je to ona. „Subaku-san?“
„Takže si ma pamätáš, Konohan?“

Zamračil sa. „Prečo si ma zachraňovala?“ Chcel som umrieť.
„Zdalo sa mi zlé, nechať ťa umrieť. Nezaslúžil si si to.“
„Ako si môžeš byť istá?“ Zaslúžil. Dopustil som, aby vojna pokračovala. Vybil som svoj klan. Zničil som bratovi život. Nezaslúžim si žiť.
„Skrátka...“ Zaváhanie. „Nemyslím si, že si taký, ako sa vraví.“
„Vďaka,“ Verí mi viac, než moji blízki a to ma stretla len raz. Bol som medzi ľuďmi, čo jej prakticky zabili brata. „Sabaku no Temari.“
„Prečo ďakuješ, keď to nemyslíš vážne?“
Vidí do mňa viac, než tí, ktorí ma roky poznali. Tí uverili mojej maske. „Možno som len naučený hrať svoju rolu.“
„A nechceš mi o nej povedať?“ Temari sa na Itachiho skúmavo zadívala.
Tie azúrové oči. Smiem? Mám? „Bol to jediný spôsob, ako udržať mier. A takto bolo menej obetí.“ Prečo jej to vravím? Prečo jej verím?
Zamračila sa. „Takže si volil menšie zlo?“
Prikývol. Menšie zlo? Ako môže byť zlo menšie alebo väčšie? Ale, asi má pravdu. Menšie zlo. Smutný úsmev. „Klan chcel zradiť. Vypukla by vojna. Jeden vyhnanec je lepší, než stovky mŕtvych.“ Zmieril som sa s tým už?
Chvíľu mlčala. „Takže... si sa nikdy nemal stať missing ninjom. Myslela som si to.“ V jej hlase bolo badať radosť.
Zvláštna osoba. Musela toho veľa zažiť v tak mladom veku, aby tomu uverila. Ale veď... kto z nás nezažil. Shinobi. Prekliate povolanie. Prekliata vojna a tí, čo z nej profitujú! „Nemal a podľa niektorých papierov a tých, čo vedia, ním nie som.“
„Takže sa snažil pomstiť zbytočne Vidíš? Zaslúžiš si žiť.“ Široký úsmev.
Pozná ho, ale nie moc. Za to môžem ja. Mohol mať lepší život. „Zničil som mu život.“ Zamračil sa.
„Zničil si ho sám. Mal na výber.“ Povie nahnevane.
„Aj tak som na to nemal právo. Asi som ho radšej mal zabiť. Mal by to ľahšie.“ Nevníma ju poriadne. Bol som hlúpy. Mal som to vidieť prichádzať.
„Nie, bolo by to ešte horšie. Viem... viem aké to je.“ Posmutnie.
Toľký smútok. Odkiaľ sa v nej berie? „Nie si na to primladá?“
„Nie viac, než ty na svoj život. Nechceš mi to povedať celé a ja ti poviem o sebe?“
Mám? „Hai...“ A začal hovoriť...

Stretla ho už kedysi dávno. Vtedy bola ešte len dieťa. No nečakala, že ho opäť stretne práve takto. Muž na zemi javil len slabé známky života. Niekto ho tu nechal na pospas osudu. Viedlo z tadeto trojo stôp a podľa blížiacej sa chakry, ďalší prídu onedlho.
Ryha cez znak na čelenke. Pomyslela si. Nech už je hocijaký, keď ho posledne stretla, nepripadal jej ako zlosyn, o ktorom všetci hovorili. Zamyslene mu pozrela do tváre, stiahnutej od bolesti. „Pomôžem ti.“ Usmiala sa v duchu nad tým, ako ticho to vyslovila. Nesmiem zanechať žiadne stopy.
Kým ho doniesla do domčeka, bola dosť vyčerpaná. Položila ho na lôžko a ošetrila, ako len vedela. Vďaka, že si ma naučila základy. Spomenula si na svoju kamarátku. Kto to len mohol spraviť? Že by on? Stretla som ho, ale až tak silný nebol. Ty si bol v jeho veku silnejší. Dorobila, čo zvládla. Teraz je to na tvojej húževnatosti a vôli prežiť. Usmiala sa. O chvíľu, ani nevedela ako, pri ňom zaspala.

Hruď pod ňou sa prudko pohla a to ju vytrhlo z ľahkého spánku. Čierne oči sa zrazu dívali do azúrových. „Prebral si sa. Vďaka Kami.“ Usmiala sa. Nezmenil sa. Ako sa mohol stať missing ninom?
„Sabaku-san?“
Rovnako neistý, zdvorilý a odmeraný. Nie, ako tie deti. Spomenula si na rovesníkov. „Takže si ma pamätáš, konohan?“ Venovala mu pobavený úsmev.
Zamračil sa. „Prečo si ma zachraňovala?“
„Zdalo sa mi zlé, nechať ťa umrieť. Nezaslúžil si si to.“ Prečo sa tvárí, akoby tam chcel umrieť? Či naozaj chcel? Prečo nechce žiť?
„Ako si môžeš byť istá?“
„Skratka...“ Niečo ho trápi. Nevie sa zmieriť sám zo sebou. Svoje činy ľutuje. Nemali pravdu. Definitívne. Oni sa mýlili. Nie ja. Nie je zlý. „Nemyslím si, že si taký, ako sa vraví.“
„Vďaka, Sabaku no Temari.“
„Prečo ďakuješ, keď to nemyslíš vážne?“ Usmiala sa. Odrazil sa odo dna. Už má opäť vôľu žiť.
„Možno som len naučený hrať svoju rolu.“
Tie slová v nej rezonovali. Kto ju nehrá? Život je divadlo a my sme herci. No musíme zotrvať. „A nechceš mi o nej povedať?“
„Bol to jediný spôsob, ako udržať mier. A takto bolo menej obetí.“
Váha. Dusil to v sebe dlho. Bolí ho to a nemal sa komu zveriť. Zdá sa, že neklame. „Takže si volil menšie zlo?“ Zamračí sa.
Prikývol. Smutný úsmev.
Svet je tragédia a loď s hercami sa potápa.
„Klan chcel zradiť. Vypukla by vojna. Jeden vyhnanec je lepší, než stovky mŕtvych.“
Takže som mala pravdu. Keď som to pred rokmi počula, neverila som. Nebol ten typ človeka. Nie je chladnokrvný vrah. „Takže... si sa nikdy nemal stať missing ninom. Myslela som si to.“ Potešila sa.
„Nemal a podľa niektorých papierov a tých, čo vedia, ním nie som.“
Vďaka Kami. Počkať?! To o tom dakto vie?Ale aj tak... „Takže sa snažil pomstiť zbytočne Vidíš? Zaslúžiš si žiť.“ Široký úsmev.
„Zničil som mu život.“
„Zničil si ho sám. Mal na výber.“ Nemohol si za to. Nemohol si vedieť, čo sa stane na skúške a ani, ako sa bude snažiť zosilnieť. Aj ja som mala na tom podiel. Aj Sunu do toho namočili.
„Aj tak som na to nemal právo. Asi som ho radšej mal zabiť. Mal by to ľahšie.“
Príliš sa ľutuje. Ale... Čo ho mám, čo súdiť... „Nie, bolo by to ešte horšie. Viem... viem aké to je.“ Gaara, strýko, oká-san, oto-san...
„Nie si na to primladá?“
Primladá? To sa pýta ten správny. „Nie viac, než ty na svoj život. Nechceš mi to povedať celé a ja ti poviem o sebe?“
„Hai...“ A teraz to príde. Z hlboka sa nadýchla.

Pred chvíľou dohovoril on a bola rada na nej. Začala bez zaváhania. Usmial sa. Boli si tak podobný. Ale tak to už medzi shinobi chodilo. Jemne vydýchol a ona si až po chvíli uvedomila, že zaspal. Usmiala sa. Nech ťa Kami ochraňuje, Itachi. Teraz to ešte oznámiť Hokage. Kami chráň Konohu pred tým, aby sa to dozvedel Sasuke.