„Spravodlivá pomsta?!“ 18 – Nečakaný spojenec

18. kapitola : Nečakaný spojenec

Konoha

Hneď ako Narutov tím odišiel, Kushina začala potichučky vzlykať. Tsunade na ňu chvíľu nechápavo pozerala. Nepoznala a ani žiadny dôvod nevidela. Tak čo by ju mohlo tak zarmútiť? Neverila, že by plakala kvôli jej synovi. Možno nepoznala jeho schopností, ale určite mu dôverovala. Nikto, kto sa mu aspoň raz pozrel do očí, nemohol o ňom pochybovať. Niečo jej však napadlo. Bolo to viac ako nepravdepodobné, ale ....
„Je niečo, čo by som mala vedieť, ale ty mi to nemôžeš povedať?“ spýtala sa prísne.
Kushina sa od prekvapenia strhla, chytila sa rukami okolo pliec a roztriasla sa.
Piata nepochopila túto reakciu, ale vyložila si ju po svojom. Surovo ju chytila za ruku a vyhrnula jej rukáv. Našla to čo hľadala. Na zápästí mala vytetované malé, takmer neviditeľné značky. Na nič nečakala, udrela ju do brucha, bezvedomé telo si prehodila cez plece a ponáhľala sa späť do Konohy.
Poznala tie značky. Akoby nie.
Ich úlohou je zabrániť napísať zakázanú informáciu. Aj keď obeť danú informáciu pozná, nemôže ju napísať, kým ninja, ktorý ju označil, značku neodstráni alebo jej to nepovolí. Stavila by sa, že jednu má aj na jazyku.
Bolo to zložité jutsu a vedela len o jednej žijúcej osobe, ktorá ho ešte praktikuje.
„Danzou.... ten bastard.....“ zavrčal pri pomyslení na tú nenávidenú osobu.
Toto mu teda nedaruje. Čo s ním ma ona spoločné?

Zastavila v menšej štvrti a zaklopala na dvere malého domčeka.
„Hokage-sama? Čo vy tu? Deje sa niečo?“ spytovala sa prekvapene Yuuhi Kurenai a podozrievavo si prezerala Tsunadin náklad.
„Prepáč, že vyrušujem, ale potrebujem tvoju pomoc.“ vysvetľovala ihneď Godaime.
„To je....“ vydýchla.
„Áno, Kushina Uzumaki. Musím sa s ňou porozprávať. Ale bude to možné len v jej podvedomí.“ ako dôkaz ukázala na tie prekliate značky.
„Dokážeš to?“ spýtala sa s menším úsmevom.
Samozrejme vedela, že to dokáže. Ale bolo zdvorilé aspoň sa spýtať, keď už tam tak vtrhla.
„Položte ju na gauč.“ prikázala Kurenai.
„Ako sa má malá?“ opýtala sa o niečo srdečnejšie, keď skladala Kushinu.
„Myslím, že dobre. Už spí ... hm...asi tri hodiny. Taký malý spachtoš. Mám obavy, že to chytila od Shikamara, keď tu bol naposledy.“ zasmiala sa a kľakla si k ležiacej.
Jednou rukou chytila za ruku Hokage a druhú priložila Kushine na čelo.
„Budete ju musieť nájsť.“ varovala Piatu a spojila ich mysle.
Tsunade sa ocitla v akejsi chodbe. Netušila či môže kričať tak šla radšej potichu. Prešla niekoľko minút, keď narazila na rázcestie. Vybrala sa vpravo. Potom ďalšia križovatka. Teraz jej intuícia našepkávala vľavo. Blúdila tam ešte nejakú dobu kým ju našla. Sedela opretá o stenu a rukami si objímala kolená. Podišla k nej a opatrne jej položila ruku na plece, aby dala najavo svoju prítomnosť.
„Tsunade.....“ zdvihla svoj pohľad.
„Musíš mi to povedať. Tu ťa nedržia tie značky.“ začala.
Kushina opäť sklonila hlavu.
„Ale rýchlo. Povedz mi kde si bola a čo si tam robila. Na váhanie nemáme čas.“ zrúkla na ňu prísne a nekompromisne si založila ruky na prsia.
Ešte chvíľu váhala. Nepochybovala o tom, že Tsunade by to z nej dostala tak či tak, preto začala.
„Po smrti Minata som šla hľadať Uchiha Madaru. Trvalo mi vyše dvoch rokov, kým sa ku mne dostala čo i len zmienka, kde by mohol byť. Ale chytila som sa toho. A nakoniec som aj stála pár stôp od neho. Lenže ..... môj plán, zabiť ho a pomstiť sa, zhorel ako obyčajný papier, keď som sa mu postavila ..... myslela som, že môj seiton .... proti jeho katonu, ale ..... chytil ma a ani sama neviem ako dlho ma držal s nejakými nemými väzňami v zajatí.“ odmlčala sa.
Piata ju nechala chvíľu tápať v spomienkach a potom si slabučko odkašľala.
Kushina sa akoby prebrala z tranzu, rukou si prehrabla vlasy a pokračovala.
„Prišiel po mňa nejaký muž zahalený v dlhom plášti. Chvíľu sa v hádankách rozprával s Madarom a potom ma viedol preč. Zastali sme až pri Konohe. Možno kilometer ..... dva. Tam ma zaklial tými značkami, ktoré si videla a vyhrážkou, že zabije môjho syna si vynútil moju poslušnosť. Zaradil ma do Root Anbu a až tam som zistila, že ten človek bol Danzou. Potom ma s jeho poskokmi posielal na rôzne misie. Keď to bolo len vypočúvanie alebo doručenie správ, tak som mala radosť..... inak to boli len a len vraždy..... a ja ..... ja som nemohla odmietnuť.“ začala vzlykať.
Tsunade v duchu na oboch nadávala, ale čakala, či Kushina nebude ešte pokračovať.
„A teraz .... moja najnovšia misia ... prikázal mi, aby som sa na Narutove narodeniny objavila ako som sľúbila. Ďalšia vražda, je toho všetkého súčasťou. Dávaj si na seba pozor, lebo .... lebo moja najnovšia misia je zabiť Hokage.“ zavzlykala znovu.
Tsunada šokovane zalapala po dychu, prisadla si ku Kushine a tuho ju objala. Potrebovala utešiť viac ako ona. Smrťou sa jej vyhrážajú denne, ale z radov konožských shinobi.....
„Dobre, že si mi to povedala. Danzou pôjde sedieť.... prinajlepšom. A o Madaru, o toho sa postará Naruto.“ upokojovala ju.
„Lenže o to tu ide. Danzou vie o tej misii aj keď je tajná!“ začala hysterický kričať.
„Niektorý jounin mu to vyzradil. Chcel, aby som šla aj ja, ale Naruto ma našťastie nechcel vziať. A Danzou je Madarov spojenec, určite mu dal vedieť. Oni sú na nich pripravení. Vedia to, chápeš?!“ teraz sa už naozaj rozplakala.
Toto dokonca ani Piata nečakala. Pokiaľ sú na nich pripravení, budú mať problémy. Musí im dať vedieť. A ona si to zatiaľ vybaví s Danzom.
„Do kedy ma máš zabiť?“ opýtala sa bez stopy strachu v hlase.
„Do zajtrajšej polnoci.“ šepla.
„Je ešte niečo, čo by si mi potrebovala povedať?“ spýtala sa rýchlo, lebo cítila, že ju nejaká sila ťahá preč .... von.
Kushina vyzerala, že rozmýšľa a potom jej s menšou radosťou v očiach povedala.
„Nevedia o Narutovom kekkei-gekai a ani o tom dokončenom jutsu premiestnenia.“
Tsunade sa pokúsila o úsmev, ale keď žmurkla, opäť stále v obývačke.
„Prepáčte Godaime, ale ...“
„To je v poriadku. Viem všetko, čo som potrebovala.“

Misia

Bolo tesne po polnoci, keď pobalili stany a pokračovali v ceste. Dlho mlčky nebežali. Naruto sa takmer ihneď ozval.
„Na čo si prišiel?“
Shikamaru si rozospato pretrel oči.
„S démonom si nedelíš len telo, ale aj myseľ. Keby tvoje telo prežilo bez tej chakry, o čom pochybujem, pretože si za tie roky vytvorilo závislosť na jeho prítomnosti, tvoja myseľ alebo podvedomie, hovor tomu ako chceš, tá časť, ktorou sa s ním občas dorozumievaš, bude zničená.“ snažil sa to čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť.
„A čo to znamená pre mňa? Chceš povedať, že nemám nádej?“ opýtal sa nešťastne.
„Možno máš. V knihe píšu, že démon môže v hostiteľovi nechať na nejakú dobu zdroj chakry aj bez jeho prítomnosti. Myslím, že by tu chakru mohol predať hocikomu z nás, ale nemôžme predpokladať aké by to malo následky, pretože my na ňu nie sme zvyknutý ako ty.“ pokrčil plecami.
„Toto som si nevšimol. Vážne to tam bolo?“ spýtal sa podozrievavo.
Shikamaru len prevrátil očami a pokračoval.
„Nikdy neuverím, že si tu knihu úplne pochopil, takže .... no v princípe to znamená, že by si časť Kyuubiho chakry mal ešte niekoľko mesiacov, možno rokov. Vyriešilo by to problém po tej fyzickej stránke. Ale tvoja myseľ ....no neviem.... možno keby si ju dokázal dištancovať od tej démonovej...“
„Ale to nejde. Ako ho mám odpečatiť, keď to môžem len vo vnútri seba?“ zamračil sa blondiak ešte viac.
„To netuším. A ani nevravím, že to bude fungovať. Podľa mojich výpočtov na deväťdesiatštyri percent zomrieš.“ skonštatoval zamyslene Shikamaru.
„Je dobré vedieť, že mám až šesťpercentnú šancu na prežitie.“ predniesol sarkasticky na tu poznámku.
Odvtedy bolo ticho. Všetci traja bežali, ale nikto nepovedal ani slovo. Prešli možno tri hodiny, keď zrazu Naruto zastavil. Obaja sa za ním obzreli a vrátili sa späť.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa zvedavo Sasuke.
Neodpovedal. Iba bezvýrazne hľadel do prázdna.
„Naruto, čo sa ...“
„Nič mi nie je.“ odbil ich šeptom.
„Ozajstný Naruto má problém. Je v bezvedomí.“ vyčaroval kyslú grimasu.
„Čože? Ako to vieš? Čo je s ním ... a kde je?“ zahrnul ho Sasuke otázkami.
„Vytvoril ho. Ten klon, dokázal to. Lenže vyničil príliš mnoho chakry. Musím ísť za ním. Mohlo by sa mi niečo stať.“ odpovedal neprítomne a začal skladať pečate.
Vyvolal obyčajný klon.
„Spojte sa s Nejim a pokračujte v ceste. Pravý Naruto včas dorazí. O to sa nebojte.“ usmial sa na nich a otočil chrbtom.
„Počkaj. Idem s tebou.“ chytil ho Sasuke zo zadu za mikinu.
„Nejdeš. Iba, že by si sa tam ostal sám. Ja nemám dosť chakry, aby som premiestnil nás oboch. A k čomu by to asi tak bolo? Nemôžeš mi pomôcť. Potrebujem si len oddýchnuť.“ krútil hlavou Naruto.
„Nevadí. Skús to aspoň.“ prosil ho znova.
Hľadel do očí priateľa, ktorý bol odhodlaný ísť s ním. Ale prečo? A hlavne načo by ho tam vzal? Nebolo by to nikomu užitočné.
„Predám mu časť svojej chakry, aby nebol v bezvedomí.“ zašomral.
Klon tušil, že to nie je dobrý nápad a už vôbec nie, keď nedokáže predvídať ako jeho chakra zareaguje na Kyuubiho, ale skúsiť to museli. Potrebujú mať Naruta v poriadku do maximálne štrnástich hodín. Voľky nevoľky, súhlasil.
Sasuke sa ho chytil za rameno, kývol Shikamarovi na pozdrav a teleportoval ich oboch preč.