Osud neoklameš 1

Chcela by som napísať nejaký úvod do deja, no ale sama neviem, ako vlastne opísať to, čo sa tam deje viac ako pár slovami(ani tie by neboli lichotivé-urusai!) Tak... tu to máte, nejaký ten.. "úvod"

Dedina ukrytá v Tráve... Noc pred sviatkom Nového roku... Noc pred karnevalom a nikto nebol von. Obvykle sa takto preháňali po uliciach ľudia, ktorí ešte niečo dokupovali. Teraz tomu bolo inak.

Vykukla z okna a znova sa stiahla. Išli po nich, neúnavne. Po dedine skoro stále behali ninjovia, nedalo sa hovoriť o pravidelnosti. Boli nimi posadnutí.
Povzdychla si. Oni zatiaľ už mohli byť kdekoľvek inde. S rukou pred plamienkom sviečky podišla k množstvu látok, suchého, naukladaného dreva... provizórnej posteli pre jedného. Keby sa jej chcelo, mohla by niečo na prespanie zohnať aj pre seba, ale... Radšej ostávala v blízkosti svojho spolucestujúceho.

Kedy sa to zvrhlo? Kedy sa stali znova hľadanými? Mohlo to byť vtedy, keď v nej predavačka zeleniny spoznala niekoho, kým nebola už dosť dlhý čas? Zločinca? Prečo išli potom aj po ňom? Aj on mal nejaké tajomstvo, alebo sa len rozhodol ostať s ňou a tým ho uvrhli do kolónky "Nežiadúci"?

Možno.

Isté bolo, že za svoje rozhodnutie zaplatil. Blázon.

Kľakla si k nemu a opatrne, aby naňho nevyliala vosk, skontrolovala jeho tvár. Bol uvoľnený, teda- do takej miery, do akej sa to dalo. Do nosa jej vrážal pach potu, krvi, špiny, vosku, pliesní... tá zmes jej už nebola nepríjemná. Zovrela pery do tvrdej linky a zadržala dych. Prisunula sa bližšie, snažiac sa ho nezobudiť. Teplo sálajúce z jeho pokožky bolo znepokojujúce. Nebol v poriadku, no aj naďalej to pred ňou neveľmi dobre skrýval. Koľko vlastne, dofrasa?!

Naštvane sa od neho odsunula a vydýchla. Možno to urobila priveľmi skoro, pretože otvoril oči a skákal nimi po všetkom, čo videl. Nakoniec si jeho zreničky privykli na svetlo sviečky, ktorú mu priblížila ku tvári.
"Konan-chan, chce..." zapchala mu ústa. Okolo predupali ďalšie hliadky.

"Tam som niečo videl! Bežte napravo, napravo hovorím, to je tam! Dvaja! Ostatní so mnou! Už ich máme! Ak ich nechytíte, nepôjdete domov! Snažte sa!" nieslo sa vzduchom, zatiaľ čo sa kroky vzďaľovali a oni si mohli vydýchnuť.

Pravdepodobne zase nejaká mačka, alebo dieťa bez domova... Odtiahla ruku z jeho úst, výhražne naňho pozrela a odliala trochu vosku zo sviečky na zem. Aj keď boli v takejto biednej situácii, nechcela sa na ňom popáliť.

"Môžeš," povedala, keď nebol nikto na dosluch. Zrazu bol ticho. Vedela, že ho so sebou nemala brať, už od začiatku s ním boli len a len problémy, nikdy ju nebral vážne a aj preto boli teraz tam, kde boli. A veľa jedol. Vedela o nich snáď celá dedina, postarali sa miestnemu veliteľovi polície o zábavu.

"Hovor, kým môžeš!"- sykla naňho, keď už bol priveľmi dlho ticho. Zamávala sviečkou vo vzduchu. Nereagoval.

Čert aby ho vzal! Sfúkla sviečku a preplieskala ho po lícach. Žiadna odozva. Potichu nadávala a položila mu ruku na hruď. Pokiaľ vedela, zástava srdca logicky znamená, že človek je mŕtvy.
"Do šľaka s tebou!"- zaťala ruku do päste a vrazila mu ňou do hrude. Vedela, že by ho mohla oživiť, keby sa jej chcelo, ale v tom bol ten problém. Mŕtvy jej - či si to chcela, a či nie priznať - vyhovoval viac. Len ju to neuveriteľne štvalo. Čo sa to s ňou stalo? Nikdy predsa nechcela, aby umrel. To bude asi šok, pomyslela si, tak si pohnem, kým nevyprchá. V tej chvíli ju riadil pud sebazáchovy.

Ulicou prebehla stráž ako stádo divých koní, zatiaľ čo ona mu položila ruku na viečka a stiahla mu ich dole. Ľadovo pokojná. Na to ho prikryla kusmi látok, ktoré vytiahla spod jeho mŕtveho tela. Bez citu. Zamrmlala pár tichých slov, narýchlo nastrkala svoje aj jeho veci do vaku, chystala sa na odchod. Len tak, akoby ho nikdy nepoznala. Sama sa nepoznávala.

"Konan!" počula niekoho kričať svoje meno.
"Konaaaaan!" obrátila sa, ale ležal tam, kde ho nechala umrieť. Kto to bol? Rozhliadla sa po miestnosti. Všetko bolo porozhadzované tak, ako to zanechali bývalí obyvatelia. Pozrela sa na prevlhnutú stenu. Nič...

"Konan-chaaan, vstávame, pokračujeme v ceste! Mimochodom, dochádzajú nám zásoby, skočím po ne do dediny?"- usmial sa na ňu jej spoločník. Ako sa len volal.. ako sa to.. niečo na Dé? Kašle na to, tak rýchlo po ráne si nespomenie...

"Huh?" pretrela si oči a posadila sa. Miestnosť bola preč, spali pri ohnisku, zdalo sa. Zvraštila obočie, áno, tak to bolo, žiadna smrť.
Keď... Bolo to tak skutočné.

"Konan-chan?" zamával jej provizórnou vareškou pred očami. To mala za to, že na cestu pribrala kuchára. Pretrela si tvár. "No?"
"Môžem ísť tuto nakúpiť zásoby? Budem slušný. A za vlastné!" - vystrel hruď s nadšením dieťaťa.

Ťažko sa jej po ráne spájali súvislosti. Zásoby, nákup, dedina... Neboli práve niekde nablízku Skrytej v tráve? Aha, tak to jasné, aj tak už nejedli v poslednej dobe nič iné ako "špeciality plodov lesa". Keď už žalúdok temer prebral úlohu riadiaceho centra, spomenula si na svoju nočnú moru.

Nemohla sa na ňu spoliehať, ale radšej si chcela byť istá, že nikto nezomrie. A že po nich nikto nepôjde.
"Nie"
Da.. Daisuke! Tak sa ten chlap volal! Ako čakala, začal trucovať. Pokrútila hlavou, nevšímala si jeho námietky. Odpovedala len na jednu otázku: "Kam teraz vlastne pôjdeme?"
"Ak dovolíš, rada by som sa umyť," zamávala naňho s predstieraným úsmevom a nemohla sa dočkať, kým sa vyzvracia pri najbližšom strome.

Poznámky: 

No, čo k tomu?
Ak sa moja lenivosť do konca roka vzdá bez komplikácií, sľubujem, že sa polepším!
A ak by sa to náhodou hocikomu-niekomu-je-mi-tutovo-jedno-komu zapáčilo... Rada by som pokračovala
Ďakujem za rady a za komentáre. A za kritiku

Len tak btw :)

Krásny nový rok, nech sa vám s touto dobou darí držať krok.
Nech to, čo pribrali ste, zhodíte,
Nech proti Globálnemu otepľovaniu pevne stojíte,
nech sa Vám v každom ohľade dariť začne,
proste... majte sa čo najviac senzačne