Kam sa podela láska? 02 (NaruSaku) – Obeť

Keď Naruto zavítal domov, bol trochu prekvapený. Hoci bolo pomerne neskoro, v dome sa stále svietilo a z vnútra bolo počuť hlasy. Otvoril teda dvere a vstúpil dnu.
„Som doma. Konečne doma.“, povzdychol si a prešiel pohľadom na Sakuru, ktorá sedela v kuchyni nad akousi knihou, „Sakura-chan, ty ešte nespíš?“
„Čakala som ťa a práve som sa chystala ísť spať...“, v tom sa zrazu ozval známy hlas.
„Dobrý večer šéfe.“, prehovoril známy ninja.
„Konohamaru, čo ty tu robíš dattebayo?“, spýtal sa Naruto tak trochu unavene.
„Ja hľadal som vás vo vašom kancli, ale už ste tam neboli tak som prišiel sem.“
„Tak dobre teda. Čo chceš?“
„Mali ste mi predsa dať misiu. Zabudli ste?“
„Jasné, už si spomínam.“
„Tak čo s tým bude?“
„Teraz som trochu unavený a ospalý. Hlás sa zajtra ráno v mojej pracovni. Teraz mi daj láskavo pokoj.“
„Hmm...môj tým sa na to dosť tešil. Myslel som, že vyrazíme za úsvitu.“
„Tvoj tým si určite rád trochu prispí a teraz už choď.“, odpovedal Naruto tlačiac Konohamara do dverí.
„Tak dobrú noc šéfe, aj vám Sakura-sama.“, potom sa zavreli dvere a na chvíľu bolo ticho.
Naruto si sadol k Sakure za stôl a púšťal sa do rozhovoru. Snažil sa ju chytiť za ruku, ale ona tú svoju odtiahla a rýchlo postavila kráčajúc ku chladničke.
„Nie si hladný? Bol si tam dosť dlho.“
„Vďaka, ale bol som na ramen. A čo malý? Už spí?“
„Zaspal asi pred dvoma hodinami.“
„Mimochodom, čo to čítaš?“
„To sú len také ženské záležitosti.“
„Ahaa...no vieš, dostal som nápad.“, Sakura sa otočila a spozornela, „Mohli by sme si zajtra urobiť deň voľna. Veď vieš, utužiť rodinné vzťahy.“
„Ach Naruto. Zajtra nemôžem. Ino to sama nezvláda. Dnes som si len odskočila na polhodinu na obed a mali sme tri akútne prípady.“
„Pozri sa. Som Hokage. Vybavím za teba náhradu. Čo takto...Tsunade-baa-chan.“
„Tá má dosť problémov sama so sebou. Nie je tomu tak dávno čo sa prebrala z kómy. A navyše ty si Hokage. Máš kopu povinností a tvoja funkcia je dôležitá.“, dohovorila Sakura so zúfalým úsmevom.
„To je škoda. Myslel som, že...a to je jedno. Poďme spať. Zajtra nás čaká dlhý deň.“
„Poďme teda.“
Obaja sa odobrali do spálne a ľahli si. Sakura zaspala ako drevo, ale Narutovi opäť niečo vŕtalo hlavou.
„Čo je to s nami? Kde je tá láska, ktorá nás spojila. Je to ako hnať sa za cieľom, ktorý nakoniec nestojí za nič.“, potom privrel oči a ozval sa v ňom Kyuubi, ktorý mal vo zvyku sa preháňať jeho tokom myšlienok.
„Ale ale. Veľký Hokage prekypuje neistotou.“
„Zmĺkni. Nikto sa ťa na nič nepýtal.“, odpovedal mu v mysli.
„To ani nemusíš. Viem čo cítiš.“
„No čo už s tebou? Ale ako niekto ako ty môže niečo vedieť o vzťahoch medzi ľuďmi?“
„Žijem v tebe už príliš dlho Naruto Uzumaki.“
„To môžeš byť rád.“
„Načo tá irónia? Viem kedy si šťastný a kedy si smutný. Viem kedy zúriš aj kedy si pokojný. Uľav svojej mysli a povedz mi to.“
„Tak dobre. Sakura-chan a ja...už to nie je také aké to bolo kedysi.“
„Ty už tomu vzťahu neveríš?“
„Ale áno len niekedy mám chuť utiecť pred všetkým. Utiecť do sveta ako to robil Jiraya.“
„Lenže on neutekal. On sa vybral na cestu poznania a hľadania.“
„Neviem čo mám robiť dattebayo.“
„Jej aj tvoj život je vlastne obeť. Obeť toho vzťahu, ktorý medzi vami stále je. Musíš sa s tým zmieriť.“
„Ako to ty môžeš vedieť?“
„Vidím to, cítim to.“
„No dobre, ale musí ešte existovať iskrička nádeje.“
„Tá iskrička nádeje leží tamto v kolíske.“
„Museli sme obetovať náš vzťah pre dobro Listovej.“, potom sa postavil a šiel sa pozrieť na svojho syna, ktorý spokojne spal v kolíske, „Až teraz sa uvidí, aký náš vzťah vlastne je. Junichi dostane všetku našu lásku.“, Narutovi pomaly došlo, že kvôli tomu, čo on a Sakura získali, museli obetovať svoj vzťah. Teraz oboch čakala ťažká úloha znovu všetko vyhrabať spod prachu. Potom sa znovu vrátil k Sakure a pritúlil si ju.
„Zachránime náš vzťah! A nielen kvôli Junichimu, ale aj kvôli nám. Obetovali sme už priveľa tejto dedine a ľuďom v nej.“