Príbeh novej Generácie - 4. Kapitola

Cŕn!
Otravný budík. Zase musí zvoniť! Neznášam, ak ma niekto berie z mojich snov! – prebehlo mi hnevlivo hlavou zatiaľ čo som sa prevalila na druhý bok.
Budík! – myšlienka konečne dobehla aj k môjmu vedomiu.

Okamžite som vyskočila z postele a začala na seba hádzať svoje typické oblečenie, kombinácia čierneho a červeného kusu látky.
Meškám, sakra! Ešte nikdy som nepotrebovala budík k tomu, aby som sa zobudila. Zväčša to bol len signál, že mám vyraziť z domu.
Ale je mi jasné, prečo som zaspala. V sne nevnímam realitu. Bolo by tak krásne nevedieť To. Ale možno by sa to znášalo lepšie, keby mi s tým Kojima pomohol. Áno, bolo by veľmi pekné, keby sa mi sen splnil a on by za mnou prišiel. Avšak ten koniec, ten sa mi veľmi nepozdával.
Je to môj brat!

Konečne som bola oblečená. Zbehla som dole, chmatla jablko na cestu a vybehla z domu.
Nemala som veľmi náladu bežať, ale čo sa dá robiť. Pri škole som bola za rekordný čas, avšak, aj tak o dosť neskôr, ako zvyčajne.
„Kde si toľko bola?“ pýtala sa ma Koizumi.
„Zaspala som,“ priznala som sa jej.
„Odkedy ty zaspávaš?“
„Odvtedy, čo si ako každý iný človek potrebujem aj oddýchnuť,“ vrátila som jej rovnakých tónom.
„Prepáč, ja len, ty vždy vstávaš spolu so slnkom.“
„Ale už toho mám dosť. Potrebujem spánok!“
Skôr, než mi stihla odpovedať, prerušil nás zvonček a my sme sa rozbehli do triedy.

Vyučovanie bolo rovnaké, ako vždy. Na začiatku sme mali nejaké to opakovanie základných techník, neskôr nám učiteľ rozprával o spôsoboch boja, ktoré sa využívajú v iných zemiach.
Chcel nás pripraviť na skúšky a tiež misie.

Po škole som sa vydala do lesa. Automaticky som zamierila na svoju lúčku avšak po chvíli som zastala.
Nemôžem tam ísť, potrebujem nové miesto – pomyslela som si.
Tak som teda zamierila na sever a postupne sa dostávala do najhlbších častí lesa. Týmto smerom nik nechodí. Obyvatelia Takigakure len zriedkavo opúšťajú mesto. Pokiaľ obchodník dochádzajú zásoby, najmú si niekoľko dobrovoľníkov, ktorý pôjdu nazbierať požadované plodiny. Tento les živí celú roklinu, no aj tak sa ho obyvatelia boja. Niektorý kôli môjmu klanu, iný vravia, že práve zo severu zaútočil Nobi.
Tak či onak, nik z mesta nezájde ani obydliam nášho klanu. Les, ktorý je vpravo od najsevernejšie výbežku je riedky, čiže svetlý a tam rastú všetky potrebné plodiny.

Žiadna miesto, podobné tomu svojmu predchádzajúcemu som nenašla, ale našla som čistinku, menšiu než bola tá moja, no táto mala uprostred jazero. Vytiahla som si z tašky ten špeciálny papier, ktorý mi mal určiť typ čakry a snažila sa na neho pôsobiť svojou čakrou,
Ani zďaleka to nebolo také jednoduché, aké sa to zdalo. Po chvíli sa mi zdalo, že začínam celkom chápať, ako na to mám ísť. Už som ale bola unavená, tak som sa rozhodla pre návrat. Ani som si nevšimla, že som zašla tak ďaleko. Už v polovici cesty ma začala obklopovať tma. Pridala som teda radšej do kroku a dúfala som, že mama si môj neskorí príchod nevyložila zle.

Spomalila som, až keď som zazrela svetlá dediny. Zajtra nie je škola! – prebehla mi hlavou veselá myšlienka. Poriadne sa teda vyspím, urobím ďalší prieskum lesa a potom budem trénovať.
Už ma to trénovanie ani najmenej nebaví. Mám pocit, že sa okolo neho točí celý môj život.
Len som si povzdychla a pokračovala som v ceste domov.

Potichu som otvorila dvere. V celom dome bola tma. Nič som nevidela, no aj tak sa mi z nejakého neznámeho dôvodu pred očami vynorili jasné obrazce. Kojima sedel v našej obývačke a čakal na mňa. Keď som ho zbadala, zatriasla som hlavou.
Som snáď prepracovaná? Tak prečo ten obraz nechce zmiznúť?
Asi by som mala cez víkend len spať.
Nevšímala som si teda ten znepokojujúci výjav a zamierila som do svojej izby. Vliezla som do postele, kde som si naplno začala užívať pocit pohody. Ten však vyvolala len myšlienka na nadchádzajúce voľno, nič iné vo mne nevyvolalo pocit šťastia.

Už som takmer spala, keď som začula, ako sa otvorili dvere a do očí ma udrelo svetlo. Rýchlymi krokmi ktosi prišiel k mojej posteli, pohladil ma po čele a pobozkal ma naň.
Chcela som sa pozrieť, kto to je. Unavene som zamručala a začala bojovať s ťažkými viečkami.
„Spi zlatko,“ prekazil mi pokusy o prebudenie tichý hlas mojej mamy. Stisla som teda viečka k sebe a nechala svoje podvedomie, nech mi ukazuje obrazy aké chce. Či už nezmyselné, poučné, strašidelné alebo šťastné, len nech ma odnesú ďaleko od reality.

Posteľ vedľa mňa sa prehla a to ma prebralo. Odmietla som sa tým ďalej zaoberať a snažila som sa znovu zaspať. Zacítila som dotyk na svojom líci a potom som začula aj hlas.
„Vstávaj!“ odmietla som rozoznávať hlas a tiež ho poslúchať. Otočila som sa na druhý bok, no v tom sa ozvala rana. To, že ležím na úplnom kraji postele som si uvedomila až keď som narazila čelom do steny.
„Au!“ sykla som, no rozhodla sa nechať bolesť na neskôr.
„Ty si na seba nezačneš dávať pozor, však?“ pokračoval v konverzácii so mnou hlas.
Súhlasne som zabručala, no nič viac som zo seba nedostala. Čo nechápal, že som unavená?

Posteľ sa podo mnou opäť pohla. Objali ma veľmi povedomé ruky a pri uchu som zacítila dych. Dotyčný sa krátko, pobavene zachichotal no potom zašeptal.
„Myslel som, že budeš mať z mojej prítomnosti radosť. A ty sa zatiaľ tváriš, že ťa otravujem!“
To som už ignorovať nemohla. Prudko som sa otočila späť a otvorila oči. Kúsok odo mňa ležal môj najlepší priateľ s pobaveným úškrnom.
„Kojima!“ vyhŕkla som a objala som ho. V duchu som si však taká istá nebola.
Prosím, nech to nie je sen, prosím nech to je realita! – opakovala som si stále dookola.

„Aspoň, že vieš radosť predstierať,“ smial sa mi. Mal on vôbec niekedy zlú náladu?

„Aspoň,“ súhlasila som s úsmevom.
„Tebe to teda... nevadí?“ pýtala som sa neisto.
„Bol by som tu inak?“ odpovedal až príliš podobne. Tak nejako mi už odpovedal, preto som priam cítila, ako ma myklo.
Zavrela som oči a pritisla sa k nemu bližšie.
„Daj mi pádny dôvod myslieť si, že toto nie je len sen. Minule sa mi o tomto snívalo.“
„Fajn, ideme trénovať.“
„Nemáš niečo iné? Som unavená,“ zamručala som nespokojne.

„Nejaká rozmaznaná,“ poznamenal zo smiechom.
„Máš s tým snáď nejaký problém?“
„Ani najmenší,“ uistil ma rýchlo. Spokojne som prikývla a opäť si o neho oprela hlavu.

„Už asi tuším, ako ťa presvedčiť. Spi a keď sa zobudíš - a budeš si istá, že si hore - vyhľadaj ma. Budem doma.“
Prikývla som a spokojne sa uvelebila na jeho hrudi.

Zobudila som sa na nepríjemný vrzgot, ktorý počujem vždy pri odostieraní záclon.
„Mami, ešte ich nechaj chvíľu zatiahnuté. Chcem spať!“
„Ale dcérka, je už poobedie!“ ozval sa mužský hlas, Kojimov hlas, ktorý ma hneď dokonale prebral. Spomenula som si, ako tu ráno bol. Ach, mala som za ním prísť.

„Čakal si ma?“ pýtala som sa previnilo.
„Áno, nevedel som, že si taký spachtoš,“ povedal zatiaľ čo si sadal vedľa mňa na posteľ. To, že on niečo nevedel mohlo znamenať len jedno. Nejako som si zmenila návyky.
„Neboj, ja sa predsa nehnevám. Vyzeráš dosť unavene – možno budeš chorá – tak by si mala oddychovať,“ povedal starostlivo a zakryl ma.

„Ani nápad!“ vyskočila som z postele. „Ide sa trénovať.“
Len sa zasmial a odišiel, aby ma nechal v pokoji sa obliecť. Potom sme vyrazili na našu čistinu.
Cesta bola krátka, no veselá rovnako ako celý tréning. S Kojimovou pomocou a radami sa mi to aj za krátky čas podarilo.
Zistila som svoj tip čakry. Papierik začal horieť, no vzápätí oheň začal slabnúť a celý papier zvlhol. Ale zdalo sa, že to nie je všetko. Papier sa zrazu začal trhať na polovicu a to na menšie kúsky, z toho každý kúsok mi ukázal iný typ čakry. Dva najväčšie kúsky papiera zobrazovali Vodný a Ohnivý typ čakry.
Pozrela som sa na Kojima, vyzeral prekvapene, no záhada okolo mojej podstaty je vyriešená.