Príbeh novej Generácie - 3. Kapitola

Ani neviem, ako k tomu došlo, ale začala som plakať. Dlho som neplakala, vlastne sa mi zdá, že som ešte nikdy necítila, ako mi z očí tečú prúdy vody.
Netrvalo dlho a slzy mi došli, oprela som sa teda chrbtom o strom a rozdýchavala to.

Môže sa to zdať zvláštne, ale niekedy som cítila, že mám dve povahy. Jedna bola veselá a veľmi citlivá. Tá bola veľmi častá, najmä v škole alebo v spoločnosti iných.
A potom to bola tvár démona, tak som to nazvala už dávno a nevedela som, že som blízko pravdy. Teda, pravdepodobne som to uhádla. Vtedy akoby zo mňa vyprchali emócie a ani tváriť som sa nevedela nijako prívetivo. Bola to tvár profesionálneho zabijaka, sociopata, bez štipky súcitu.
Netvárila som sa tak často, len keď som nechcela, aby niekto vedel ako sa cítim. Potom som to skutočne prestala vedieť aj ja, akoby som bola prázdna.
A teraz...

Priložila som si dlaň k bruchu a nemohla uveriť, že vo mne je zapečatený démon. Získala som jednu časť jeho povahy, jeho krutosť. To rozhodne nie je dobré, musím byť stále s niekým. Len vtedy som schopná potláčať jeho vplyv na moje správanie.
Postavila som sa, ale opäť som spadla na zem. Z toho prúdu informácii sa mi zatočila hlava.

Zrazu bola tma, prudko som otvorila oči a až neskoro som pochopila, že som omdlela. Na čele som cítila čosi studené, nohy som mala opreté o stenu. Ležala som na sedačke v Kojimovej izbe. Nečakane buchli dvere a do izby prišiel aj jej majiteľ. Usmial sa na mňa priam hollywoodskym úsmevom a sadol si vedľa mňa na sedačku.

Chvíľu ma pozoroval, potom mi podal pohár s vodou, ktorý priniesol. Pomali som sa posadila a napila. Sadla som si čelom k nemu do tureckého sedu a čakala, čo povie.
„Neprišla si,“ povedal nakoniec po niekoľkých nepodarených pokusoch, keď len otvoril ústa a hneď ich aj zavrel bež jediného zvuku.

„Mama mi konečne povedala prečo.“
Mne samej znel hlas akosi cudzo, zachrípnuto. Chorá som však nebola, to len spomienka na démona zapečateného vo mne mi sťahovala hrdlo.
„Ale mne to nepovieš, však?“ zatváril sa smutne, ale aj chápavo.
„Najprv sa s tým musím zmieriť,“ povedala som úprimne a zahľadela som sa na svoje ruky.

Sadol si vedľa mňa a vytiahol si ma do náručia, takže som mu teraz sedela na nohách.
„Nech to je čokoľvek, ostaneš moja maličká,“ povedal mi polovážnym hlasom, ale ja som sa zasmiala. Bol to krátky smiech, ale aj tak som mu za jeho poznámku bola vďačná. Ani v takejto situácii nevie byť úplne vážny. Zrejme to znamená, že si nevie predstaviť nič, čo by mohlo ohroziť náš vzťah.

Bojím sa však toho. Desí ma tá pravda. Čo keby vzal svoje slová späť? S týmto by sa nevedel vyrovnať, či už som jeho maličká alebo nie.
Som zrúda a na to, aby som si zvykla na túto myšlienku, potrebujem čas.
Čo keď ma démon ovládne a ja mu ublížim, teraz, keď je tak blízko?

Lenže, ako som tak sedela v jeho náruči som si uvedomila, že som zrúda bola celý svoj život, že nie som iná len teraz. Mohla som mu ublížiť pri tréningoch a aj inokedy. Ale nikdy sa to nestalo. Buď to bolo šťastie, alebo ma démon nemá šancu ovládnuť.

Mama mi zakazovala pracovať s čakrou, lebo si myslela, že to prebudí môjho démona. Lenže to sa nikdy nestalo, takže práca s ňou nie je nebezpečná. Je teda bezpečné, aby som pokračovala v tréningu s ním. Musím sa dozvedieť, akú mám podstatu čakry ešte pred skúškami. Potrebujem zosilnieť a čo je najdôležitejšie, nesmiem už nechať démona, aby mi ovládol povahu. Ak to dokáže, bude veľmi pravdepodobné, že ho v sebe neudržím a niekomu ublíži...ublížim.

„Pôjdeme sa prejsť? Myslím, že by si mal vedieť, koho teraz utešuješ.“
„Kludne. Tvoja mama akosi počítala, že tu budeš a tak ti nechala odkaz,“ usmial sa potešene Kojima a podával mi list.
Rozbalila som ho a čítala.

Celý dopis som si prečítala dva krát, aby som si bola istá, že som ho správne pochopila. Druhý krát sa mi už čítal ťažšie, pretože som cez slzy takmer nevidela a tie, čo mi padli na papier trochu rozmočili atrament.
Tati...jak by som ťa mohla nenávidieť...?

Poskladala som papier a snažila sa usušiť si oči. Kojima stál celý čas tak, aby nevidel do listu. Musela som sa usmiať jeho slušnosti.
Potom som si povzdychla a podala mu dopis. On si ho opäť strčil do vrecka, ale ja som pokrútila hlavou a naznačila mu, aby si ho prečítal.
„Už pôjdem, nech si to uležíš, aj keď pochybujem...“ neodvážila som sa dokončiť vetu a povedať: aj keď pochybujem, že ma ešte budeš chcieť vidieť.

Otočila som sa a vydala som sa domov.
Išla som pomali, pretože som tam ísť vôbec nechcela, ale tiež som nechcela vidieť Kojimovu tvár, ako sa mu krivý od zhnusenia.
Už som bola pred dverami, zhlboka som sa nadýchla, no skôr, než som sa stihla pohnúť sa dvere samé otvorili a mama si ma úľavne tisla k sebe.
Objatie som jej opätovala. Potom sa odtiahla, chytila mi tvár do dlane a zapozerala sa mi do očí. Presne som vedela, na čo myslí. Keď som tak utiekla z domu, si myslela, že utekám navždy. Teraz mala v očiach úľavu, radosť, ale i starosť. Ani jedna sme nevedeli, čo to bude znamenať pre budúcnosť.

Ešte pred niekoľkými hodinami som si nedokázala predstaviť normálny život.
A teraz?
Som v kuchyni a s mamou si pripravujeme večeru. Nikdy sme sa tak nezabávali ako dnes.
Moja mama mi vždy pripadala veľmi upnutá, vážna. Ale keď som sa jej opýtala, prečo taká bola, povedala len, že sa obávala, aby mi omylom povedala, čo som, pretože potom by som to zvládala horšie, ako keď ma aspoň čiastočne na túto informáciu pripravila.

V tejto pokojnej a veselej atmosfére sa mi jedna myšlienka zarývala do srdca bolestivejšie, ako predtým. Hoci som to tušila, pravda a očitý dôkaz ma priam ubíjal k zemi.

Kojima neprišiel.

A to mohlo znamenať len jedno, som zrúda. Tak ako sa s tým mám vyrovnať? Človek, ktorý mi je bližší než ktokoľvek iný ma považuje za démona...

S takýmito biednymi myšlienkami som zaspávala.

Do školy som išla len preto, lebo som nechcela vzbudiť v niekom podozrenie, že sa niečo stalo. Vlastne stalo sa, ale veľmi dávno.
Všetko som robila tak, ako obvykle, ale mne sa to nezdalo. Všetko som vnímala inak. Každý na mňa zízal, nepriateľky.
Prestaň! – okríkla som sama seba.
Bola som zúfala z vlastných myšlienok. Bola som rozhodnutá na akadémii zabudnúť na môj problém a zmieriť sa zo stratou Kojima.
Po vyučovaní sa mi zdalo, že ho vidím stáť na dvore. Rozlúčila som sa teda s Koizumi a zamierila som teda k nemu, ale nebol tam, zrejme som len videla to, čo som vidieť chcela. Už za mnou nepríde, tým som si bola istá.
Odišla som teda na svoju lúku a začala som sama trénovať. Aké však bolo moje prekvapenie, keď ma vyrušil napoli nahnevaní – napol pobavený – hlas.
„Ty na mňa nečakáš?“ pýtal sa ma.
Zastala som uprostred pohybu a ako v tranze som sa na dotyčného otočila. Nebol to nik iný, ako Kojima.
S prekrásnym úsmevom prišiel až ku mne.
„Neodpovedáš,“ napomenul ma jemne a tým mi vlastne dal možnosť sa spamätať.
On je tu!
Prišiel za mnou!
„Tebe to nevadí?“ spýtala som sa, ignorujúc jeho otázku.
„Myslíš, že by som tu inak bol, maličká?“
Všetko je v poriadku! – pomyslela som si a úľavne ho objala. Oslovuje ma tak, ako vždy, to znamená, že je všetko také, aké bolo.
Či nie?
Kojima obmotal svoje ruky okolo môjho pásu a tým si ma pritiahol k sebe ešte bližšie. Po chvíli som zdvihla hlavu, aby som videla, ako sa tvári.
Tvár mu rozjasňoval jemný úsmev, ktorý však po chvíli zmizol. Zahľadela som sa na jeho pery a rozmýšľala, čo som spravila zle. Prečo sa prestali smiať.
Jeho tvár sa začala približovať k tej mojej, už chýbal len kúsok a naše pery by ...