Príbeh novej Generácie - 2. Kapitola

Neviem, ako si vy predstavujete moju dedinu, ale mne názov ukrytá vo vodopáde príde rozhodne ako neprávny pojem. Skôr skrytá za vodopádom, to je výstižnejšie vzhľadom na to, že jediný vchod do nej vedie cez vodopád a je obklopená takmer nezdolateľnými horami. V tejto neveľkej rokline sa nachádza nie len naša dedina, no aj celkom rozsiahli les. Pohoria okolo jej dali akýsi podlhovastý tvar a vchod do nej sa nachádza na jej južnom konci, čo je vlastne aj hlavný vstup do dediny.
Obydlia nášho klanu sú asi 5 míľ od najsevernejšieho výklenku Takigakure.

Práve prechádzam dedinou a zdá sa mi, že každý jej detail poznám naspamäť. Teda, lepšie by bolo povedať, že sa nadhadzujem v náruči svojho bratranca. Koľko som protestovala, aby ma položil, no moje slová s ním nepohli. Ani milé hrozby, ba ani vyhrážky, nad tými sa len zasmial a začal sa mi posmievať.
Preto som sa radšej začala venovať pozorovaniu Takigakure.
Všetko bolo také, ako má byť. Ľudia žili svoj každodenný život, nič zvláštne sa nedialo. Zväčša sa poznal každý s každým, ale náš klan sa akosi dedine vyhýbal. Žili sme mimo dediny, ale ako každý v tejto rokline, sme do nej chodili nakupovať i do školy.

Na konci dediny ma postavil, aby som išla po svojich. Netváril sa síce tak, ale bolo mi jasné, že by so mnou nevládal bežať až domou bez toho, aby za chvíľu nedychčal.
„Dáme si závody,“ povedal. Šikovný chlapec- pomyslela som si – dobre to zakryl.
„V rámci tréningu,“ snažil sa ma presvedčiť, keď videl, že nad jeho ponukou rozmýšľam.

„Dobre, až po dom.“
Prikývol a potom odštartoval. Boli sme celkom vyrovnaný, bok po boku sme bežali takmer až po dom. Nevyzeral teda na to, že ma niesol cez celu dedinu a miestami aj pobehol.

Potom som sa pokúsila ešte viac zrýchliť a podarilo sa. Predbehla som ho! Takmer som vykríkla radosťou, lenže práve v tej chvíli som prestala dávať pozor a sledovať okolie, preto ma meter pred domom predbehol. Nechýbalo veľa, aby som sa hnevom rozkričala, ale on predsa nemôže za to, že je lepší.
Sadla som si a zložila som hlavu do dlaní. Nech sa akokoľvek veľmi snažím, nie som rýchlejšia ani silnejšia ako on.
„Deje sa niečo?“ pýtal sa ma starostlivo Kojima.
„Stále si rýchlejší a silnejší ako ja. Tie tréningy sú zbytočné, ty si mal byť v hlavnej vetve, nie ja! Som nemožná,“ pri slove tréning som stíšila hlas, ale do zvyšku vety som jeho plnú hlasitosť nevrátila, lebo sa mi začínal chvieť.

„Ale nie. Hlavne sa neľutuj, pretože potom stratíš aj poslednú vôľu na zlepšovanie svojich schopností. Budeš lepšia ako ja, len si doteraz nemala dostatočné vedomosti na to, aby si sa naučila ovládať všetko na čo máš vlohy. A ty ich máš, pretože aj bez akýchkoľvek poznatkov o našej Kekkei genkai si dokážeš obranu v čase ohrozenia vyvolať. Bez zameraného tréningu, bez všetkého,“ posledné vety mi už šepkal do ucha, jednak aby to niekto nepočul, ale aj preto, že si na posadil na kolená, objal ma a snažil sa ma utešiť.

„Tak potom prečo ťa neviem dobehnúť? Stále si lepší.“
„To je pravda, ale ak by si aj ty odmala trénovala s najskúsenejším bojovníkom nášho klanu a ak by ti mama stále nezakazovala trénovať, bola by si lepšia ako ja. Talent ti je nanič, pokiaľ ho nerozvíjaš. Ak niekto ako ja stále trénuje, môže sa dostať len na takú úroveň, na akú sa niekto talentovaný dostane takmer hneď. Chápeš už? Nikdy nebudem tak dobrý ako ty, hoci trénujem. A teraz, keď začneme pracovať aj na tvojej schopnosti, ešte za pomoci tvojho typu čakry, ale hlavne ak sa budeš snažiť, veľmi rýchlo sa dostaneš na úroveň, na ktorej budem mať ja vrchol.“

Rozmýšľala som o jeho slovách s hlavou zaborenou v jeho hrudi.
„Si ten najlepší utešovateľ, možno práve preto, že ma neľutuješ.“

Usmial sa a ja tiež.
„Tak ideme už dnu?“ spýtala som sa. Pomohol mi vstať a spoločne sme vošli do domu. Všade bola tma, takže som ledva videla na špičku svojho nosa.
Ruky som vystrela pred seba a snažila sa aspoň po pamäti dôjsť na miesto, kde som odhadovala stenu s vypínačom..
Podarilo sa mi to, našťastie som mala dobrí orientačný zmysel. Svetlo sa zažalo a mne sa zazdalo, že je celý klan naskladaný v našej obývačke s darčekom v ruke.
Všetci zborovo zakričali blahoprianie (všetko najlepšie) a hneď sa začali ku mne hrnúť na podanie ruky, objatie, bozk a predanie darčeka. Keď som už dávala dvadsiaty bozk, prestala som uvažovať nad tým, čo robím. Preto som si nevšimla, že mi gratuluje Kojima a ja ho bozkávam.
Zmätene som sa odtiahla, ale on si ma pritiahol naspäť k sebe.
„Absolútne nedávaš pozor, musíš sa sústrediť, tvoja pozornosť nemôže poľavovať. Čím skôr sa to naučíš a zautomatizuješ si to, tým lepšie. Nepriateľ ťa potom neprekvapí,“ pošeptal mi.

Usmiala som sa na neho a počas zvyšku večera som sa snažila udržať svoju ostražitosť na maxime, či už pri zabávaní ale hlavne pri nudnejších chvíľach večera.
Večer som dostala obrovské torty. Nebojte, množné číslo som povedala správne. Jedna torta bola od hlavnej a druhá od vedľajšej vetvy klanu.
Znie to zvláštne?
Nejde o žiadne nepriateľstvo. Len mama i teta mi chceli urobiť radosť a každá mala vlastnú predstavu o torte k mojim narodeninám, po ktorých sa budem môcť radiť medzi dospelých. Ja viem, pri tom nejde o vek, ale o zrelosť myšlienok. Lenže pocit je pocit, neprekonáte ho.

Neskoro po polnoci odišiel aj posledný hosť a ja som mohla začať upratovať. Bolo teda už ďalší deň, takže výhovorka, že som oslávenec nepomohla.
Hneď po uprataní domu som išla spať. Zaspala som takmer okamžite a pokojným nerušeným spánkom.
Len čo som otvorila oči, začala som premýšľať o svojich darčekoch. Včera som si ich nestihla otvoriť, ale ešte sa mi nechcelo vstávať. Nakoniec som zistila, že moje rozhodovanie už v noci vyriešila mama, ktorá mi všetky darčeky naskladala k posteli.

Začala som ich teda postupne otvárať. Nebolo tam nič nezvyčajné. Ale jeden darček ma obzvlášť potešil, čakala som ho, ale nie od Kojima. Daroval mi totiž prívesok, ktorý nosievajú všetci členovia klanu Aini od dovŕšenia šestnástich rokov.
Nadšene som si náramok zapla a všimla som si, že na štítku je znak a aj meno nášho klanu. Prevrátila som ho a všimla si, že z druhej strany je vyryté moje meno.

Zdalo sa mi zvláštne, že ja aj Kojima máme podobný preklad mena. Nakashima totiž znamená stred ostrova, podobne ako Kojima, malý ostrov. Možno to bude kôli polohe Takigakure. Je oddelená od sveta vysokými horami, podobne ako ostrov morom.

Zakrútila som hlavou a vrátila sa do reality. Vyliezla som z postele a pozrela sa na budík. Jejda, meškám!
Rýchlo som na seba hodila oblečenie a utekala som do školy.

Sedím na hodine a počúvam výklad učiteľa. Práve máme biológiu. Nikdy by som nepovedala, čo všetko sa v mojom tele deje pri použití toho najjednoduchšieho jutsu.

Škola konečne skončila a ja som sa nezvyčajne vydala priamo domov. Mama ma ešte večer poprosila, aby som hneď po škole prišla. Vravela, že už som dosť stará na to, aby som mohla počuť odpoveď na moju dlhoročne kladenú otázku.

Mama sedela v obývačke a pozorovala ma, ako si vyzúvam topánky a odkladám tašku.
„Posaď sa,“ prehovorila zo zvláštnym tónom hlasu. Nebol nepriateľský, ale ani taký veselý ako inokedy. Zrejme to bude vážne. Splnila som jej požiadavku a posadila som sa do kresla naproti nej. Nič som nepovedala, vedela som, že začne sama.

„Vždy som vedela, že táto chvíľa príde. Snažila som sa ju oddialiť, no moja snaha bola márna a hlavne sebecká, pretože to máš právo vedieť. Neviem, ako ti to mám povedať, tak začnem od začiatku,“ jej hlas, ktorý zozačiatku znel rázne, až necitlivo pomali začal upadať do neistoty. Stále som len napäto počúvala bez jediného slova.

„Pred necelými šestnástimi rokmi sme zvrhli nášho Druhého Kage pre podozrenie zo zrady. Avšak podozrenie bolo správne a kôli tomu bol nútený našu dedinu opustiť. Len málokto vie, kde sa nachádza a pre nás bolo veľmi nevýhodné, že Rada vyhnala zradcu aj mimo údolia.
O niekoľko dní na to k nám preniklo niekoľko veľmi nadaných nukeninov, ktorý spoločnými silami dokázali vládať Nobiho (Nobi - päť chvostý démon).
Tvoj otec, Fujimoto, mal v tom čase vysokú vojenskú hodnosť a spolu s jeho strýkom viedli našu menšiu armádu.
Vedeli však, že proti démonovi nemajú veľkú šancu a tak sa všetci zhodli na tom, že najlepšie ho bude zapečatiť. Nezhody nastali pri výbere vhodného kandidáta na Jinchuurikiho. Náš klan už v tej dobe nedôveroval dedine a tak Fujimoto využijúc svojho postavenia presadil teba, ako budúceho nositeľa démona.“

Nastalo ťaživé ticho. Nevedela som túto informáciu spracovať, vybehla som z domu a nedbala som na volanie mojej matky. Nechcela som utiecť, len som potrebovala byť sama.