Príbeh novej Generácie - 1. Kapitola

Prechádzam sa po lese, obdivujem krásu kvetnatej lúky, na ktorú isto nikto nechodí, pretože je na mieste, kde len málokto zavíta. Bohužiaľ, v tomto okamihu sa nachádzam na akadémii a nie na mojej čistinke. Avšak ani to ma neodradí, aby som sa myšlienkami túlala.

Rozmýšľam nad množstvom vecí, nad akadémiou, pretože už ukončujem piaty rok a mala by som začať robiť misie. Máme to dosť zvláštne, je nás málo a dedinu nemôže niekto opustiť do zavŕšení dospelosti. Túto hranicu dnes prekonávam, takmer ako posledná z mojej triedy, ale i tak budeme môcť až o mesiac robiť prvé misie. A to bude doba, keď sa začneme pripravovať na skúšky choujinov.
Školské testy zvládam, pretože to je jediná vec, s ktorou mi je rodina ochotná pomôcť. Môj strýko ma učí taijutsu a tiež nejakú tu obranu, ale bez použitia chakry.
Mama zase vždy zvládala lepšie teóriu, ako prax a preto mi s ňou rada pomáha. Vždy vie, čomu nerozumiem a vysvetlý mi to lepšie ako náš učiteľ. No, neviem či lepšie, ale podrobnejšie a potom sa v tom viacej vyznám. Povedala by som, že vie o všetkom, čo robím a to nie len preto, že ma neustále kontroluje a káže ostatným, aby robili to isté, ale rozumie mi.
Avšak je jedná vec, ktorú nevie a mala by som veľký problém, keby to zistila.
Môj o rok starší bratranec ma každý deň učí rôzne techniky a pomáha mi aj s Kekkei genkai. Musím však podotknúť, že ani on mi k tomu nevie veľa povedať a tak skúšame bojovať a ak použijem schopnosť charakteristickú pre náš klan, snažím sa to zopakovať.
Už neraz sa mi snažil vysvetliť, ako tú schopnosť používa on, ale ja som ju zakaždým použila inak, a tak hľadám vlastný spôsob používania mojej vrodenej schopnosti.
Zatiaľ sme neprišli na žiadny rozumný záver, ale sme od toho len kúsok.

Kojima je mi celkom podobný. Má čierne vlasy a bledo modré oči, presne ako ja. Oči, ktoré nám pri použití našej schopnosti ešte viac zmodrajú. Je však vyšší i mohutnejší a trúfam si povedať, že aj krajší, hoci on tento fakt vždy popiera, no ešte radšej ho prekrúca. Neviem, aký veľký úplatok dal svojim kamarátom, ale tí vždy jeho slová potvrdia. Tak či onak, už sa teším na naše dnešné stretnutie.

„Poďte prosím všetci dopredu a vyskúšame si základné techniky, aby som si bol istý, že si všetko pamätáte. Potom prejdeme na niečo nové.“
Učiteľov hlas ma vrátil do triedy. Takmer som zabudla, kde som. Postavila som sa a zamierila pred tabulu, kde som predviedla všetky zadané techniky. Boli to len základné veci ako vytvorenie vodného klonu, premena, koncentrácia chakry do nôh alebo rúk.
Potom sme dostali novú úlohu, kde každý museli použiť svoju chakru na zničenie lístku, ktorý zatiaľ ležal na stole. Tie sa postupne rozdali, takže každý vlastnil jeden z tých netypických lístkov. Ten svoj som si položila do dlane a hodnú chvíľu som na neho pozerala.

„Ešte nič nerobte, najprv by som vám rád vysvetlil, čo máte urobiť,“ prísne sa pozrel na niektorých spolužiakov, ktorí začali robiť na tom zvláštnom papieri experimenty.
„Je to papier pochádzajúci zo stromu, ktorý rástol v iných podmienkach ako ostatné.
Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami.
Dôležité je, aby ste sa sústredili na moje nasledujúce slová. Na tento papier sa budete snažiť pôsobiť svojou chakrou, nie silou, ani ničím iným. Budete do ruky sústrediť chakru a podľa spôsobu poškodenia papiera dokážeme určiť, akú podstatu má vaša chakra.
Pokiaľ bleskovú, váš papier sa skrčí.
Ak zemnú, papier sa vám rozpadne.
Pri vodnom type chakry papier zvlhne a pri ohnivej zase zhorí.
Veterný typ chakry bude mať ten, komu sa lístok pretrhne na dve časti,“ na chvíľu sa odmlčal, potom však vytiahol z vrecka rovnaký papier, ako dal nám a povedal.
„Ukážem vám ako na to.“

Papier chytil do jednej ruky dvoma prstami. Chvíľu sa nič nedialo, no čoskoro sa papier rozhorel.
„Mám ohnivú podstatu. Vám sa to lepšie bude robiť, ak si papier položíte do dlane a prekryjete ho aj druhou rukou. Nejaké otázky?“ spýtal sa.

Náš sensei sa obzeral po triede, ktorá nemala slov. Ani medzi sebou si nikto nič nehovoril.
Otočila som sa ku svojej najlepšej kamarátke Koizumi. Naše oči sa stretli a viac sme nepotrebovali. Obe sme boli veľmi zvedavé na svoj typ chakry.

„V tom prípade, je to vaša domáca úloha. Vaše vyučovanie bude normálne pokračovať, ale bol by som rád, keby ste sa začali pokúšať o poškodenie toho lístku. Pomôže vám to pri bojoch, budete sa môcť zamerať na nejaké typy jutsu a tým budete silnejší. Ak sa to niekomu nepodarí do mesiaca, nemusí sa za to hanbiť, ale je dôležité, aby to aj on zistil a preto mu budem pomáhať. Môžete ísť domov.“

Všetci sme sa rozišli, rozlúčila som sa s Koizumi a zamierila som na svoju lúku, o ktorej som tak dlho snívala. Ľahla som si do trávy a nechala slnko, aby mi svietilo na moje zavreté viečka. Papier som si dala do vrecka a snažila sa na nič nemyslieť. Len málokedy sa mi to darí, no teraz som to na pár minút dokázala a preto som sa cítila uvoľnenejšie.

Po chvíli som za sebou začula šuchot a rýchlo som otvorila oči. Ani som nemusela vstávať aby som videla na pôvodcu toho ruchu, pretože sa nado mnou skláňal a usmieval sa od ucha k uchu.
„Ahoj,“ usmiala som sa na Kojima a s jeho pomocou som sa postavila.
„Všetko najlepšie maličká,“ povedal a k venovaniu pridal aj bratské objatie. Objala som ho tiež, ale musela som si povzdychnúť nad prezývkou, ktorú mi dal.

„Hej, veď som len o rok mladšia,“ protestovala som.
„To hej, ale siahaš mi ledva po plece,“ vysmieval sa, ale ja som sa na neho nehnevala, skutočne som sa takmer strácala v jeho medveďom objatí.
„Konečne som objavil tvoje miesto, je to tu pekné. Tak začneme?“
„No, najskôr by som sa ťa chcela ne niečo opýtať.“
Len kývol a tak som pokračovala.
„Aký typ chakry máš? Pomôžeš mi to zistiť? Ja neviem, ako. Teda, teoreticky áno, ale neviem, či to pôjde. Rada by som to zvládla ešte tento týždeň, aby som sa potom mohla sústrediť na techniky spojené s mojim typom a ...,“ ani som si neuvedomila, že z mojej otázky sa stalo akési žalovanie, z ktorého vyžarovalo zúfalstvo.

„Zastav sa na chvíľu,“ zasmial sa.
„Takže postupne. Mám veterný typ chakry, ale aj vodný, pretože ten je typický pre náš klan, čiže súvisí s našou Kekkei genkai. Áno, rád ti pomôžem.“
Usmiala som sa na neho a ešte raz som ho objala. Zasmial sa môjmu počínaniu a pohladil ma po vlasoch. Vlastne, ani neviem, kedy som sa na ňom stala taká závislá.

„Mali by sme začať, ak sa chceš niečo naučiť,“ poznamenal a my sme sa ponorili do môjho tréningu, pričom najprv sme si precvičili taijutsu. Keď sme náš dlhý súboj konečne ukončili, začali sme bojovať tak, aby ma donútil vyvolať svoju obranu. On tú svoju dokázal ovládať. Neviem však povedať, či dobre alebo nie, ale rozhodne lepšie ako ja.
Zrazu však prestal a previnilo sa na mňa pozrel.
„Nakashima,“ jejda, vyslovil moje meno, to bude niečo vážne.
„Prepáč, vážne, je mi to tak ľúto, ale ja už nemôžem. Klamal som ti,“ hovoril previnilo a tak som ho nechala pokračovať.

Posadil sa do trávi a rukou poklepal na miesto vedľa seba. Pochopila som a sadla si len kúsok od neho.
„Ja viem takmer všetko o vrodenej schopnosti, ktorá sa dedí v našom klane. A tiež viem, že ty ju budeš mať rozvinutejšiu ako ja, pretože si sa narodila v hlavnej vetve klanu. Mal som zakázané, rovnako ako všetci ostatní, ti niečo povedať, ale už ti nemôžem klamať. Ak sa na mňa nehneváš, všetko ti vysvetlím.“

Pozeral sa na mňa smutne, ba karhavo, ale aj so štipkou nádeje. Zrejme mu záležalo na tom, aby som ostala sedieť a počúvať.

„Si jediný, kto mi skutočne nechce nič tajiť, prečo by som sa mala hnevať, najmä, ak mi teraz chceš vysvetliť niečo, čo nemáš?“
Usmial sa a dol mi bozk na čelo. Zahľadeli sme sa na seba a veľmi som vtedy chvíli túžila vedieť na čo myslí. Nebola som nijaký telepat a tak som sa ho na to spýtala.
„Asi vieš, že sa s rodičmi často hádam. V hlavnej vetve sa veľa uznania nedočkám, takže som myslel na to, že ty si moja jediná rodina.“
Len som sa na neho usmiala, mala som rovnaký problém, čo sa týkalo hádania sa s mamou. Otca som stratila niekoľko dní po mojom narodení, takže si ho vôbec nepamätám. Ale všetci vravia, že jediný, na koho sa podobám, je moja teta, čiže mama Kojima. Volá sa Ayaka, čo znamená farebná kvetina. Ona bola totiž vždy veľmi krásna a túto krásu zdedil aj jej syn.
S jeho výrokom som teda mohla súhlasiť aj ja. Na ňom mi z celej rodiny záležalo najviac.

„Naša Kekkei genkai má plniť hlavne obrannú funkciu. V prípade nebezpečenstva, teda, ak sa na nás hádžu nejaké materiáli alebo zbrane, si ju po troche tréningu dokážeme roztiahnuť okolo seba, aby nás nič nezasiahlo. Táto obrana môže mať rôzny tvar a spôsob odrazenia útoku. Najjednoduchšie je použiť našu obranu len okolo seba a odraziť všetky predmety letiace na teba. Nie veľmi náročné je odraziť predmety skôr, ako doletia k tebe, no už ťažšie je zmeniť ich dráhu vo svoj prospech. To všetko len cez našu schopnosť. Po túto úroveň som sa dostal ja, hoci mi ešte veľmi nejde. Ešte náročnejšie je neodraziť predmety, ale ich udržať vo vzduchu na jednom mieste,“

Na chvíľu sa odmlčal a sledoval moju tvár. Snažila som sa vstrebať tieto veľmi užitočné informácie. Už len ich všetky ovládnuť. Lenže, mala som ešte jednu otázku.
Pozrela som sa na neho a keď som videla, že čaká na moju reakciu, vypustila som na svet svoju otázku.

„A vieš aj prečo sa niektorí tak ku mne správajú? Jedny akosi obdivne, iní ma nenávidia. Spravila som v detstve niečo, čo by to mohlo pôsobiť?“

V mysli som si predstavila ako hádžem niekomu do tváre tortu. Nie, také jednoduché to zrejme nebude.

Smutne si povzdychol: „Nie, to skutočne neviem. Ale ver mi, že keď som sa už rozhodol porušiť pravidlá, tak by som ti povedal aj toto.“

Chvíľu sme sedeli, každý zahĺbený do vlastných myšlienok. Nakoniec vstal a bez upozornenia postavil aj mňa. Nečakala som to, ale rýchlo som našla rovnováhu a pozrela sa na neho.

„Plán je nasledujúci. Pre dnešný deň tréning končí, pokračovať budeme zajtra, ale zameriame sa na Kekkei genkai a potom na tvoj list, keďže v taijutsu ťa už nič nové nemôžem naučiť. Si rovnako dobrá ako ja, preto trvajú naše súboje tak dlho.“

„A teraz?“ spýtala som sa.
„Hádam si nemyslíš, že sa zabudne na narodeniny jediného pokračovateľa hlavnej línie?“ povedal so smiechom, vzal ma na ruky a už so mnou bežal k naším domom.
Ja tak nemám rada oslavy, som zvedavá, ako dlho bude trvať táto a čo si na mňa rodina pripravila.