,Prosím, neplač..'

Sedel na posteli. Opretý o stenu, zahľadený s očami bez života dakde pred seba. Nevnímal okolie. Všetko mu bolo ukradnuté, na všetko chcel zabudnúť. Bolelo ho každé pomyslenie, každá myšlienka, ktorá smerovala k nej. Preto sa snažil nemyslieť, obmedzovať všetky zmysli. Uzavrieť sa do svojho vlastného sveta a zostať v ňom dokedy sa k nemu nevráti späť. Veril, že ten čas nadíde, že sa ho dočká. Veril.. Neprestával, pretože nádej existuje. Alebo nie? Mŕtvi predsa neožívajú. Nie v tomto svete..

Bežali. Spoločne cez obrovskú lúku. Ruku v ruke. Všetko sa im zdalo tak krásne, tak nekonečné. Nemysleli na nič zlé, žili jeden pre druhého. Boli spolu.. Každý deň, každý moment. Každú voľnú sekundu.. Smiali sa spoločne, plakávali spoločne. Všade.. Všade boli oni dvaja. Spolu..
Snežilo. V ten deň prudko snežilo a oni sa natom zabávali. Hrali sa spolu, navzájom provokovali. Milovali tie drobné biele vločky, ktoré ich nepríjemne šteklili na tvári. Obaja.. Ani jedného nenapadlo, že práve tento deň sa stane osudným pre oboch. Pretože čo sa stane jednému, dotkne sa aj druhého. Boli jedno telo, jedna duša. Závislí na sebe. Ale to ich robili ešte štastnejšími.

Pravdivé slová. Nepríjemne sa zabodávajú ako tenučké ihličky do srdca a zanechávajú po sebe neznesiteľný pocit... Malé dierky, ktoré sa každým ďalším úderom zväčšujú. Bolesť. Vžiera jeho telo zaživa. Duša stráca kontrolu, ponára sa do čiernej temnoty.. Žiadny náznak svetla, žiadna dobrá stránka neexistuje. Stratil svoju polovičku, stratil sám seba. Ako ma ísť ďalej bez svojho srdca? Nemôže dýchať, pretože všetok vzduch sa mu zdá nečistý.. Nechce dýchať.

Obloha sa začína sťahovať. Jeho ochabnuté srdce zvlyká. Každou sekundou hlasnejšie a žalostnejšie.. Vzhliadne, na čelo mu dopadne studená kvapka. Pomaly ju doplňujú ďalšie a ďalšie.. Miešajú sa medzi ne drobné biele vločky..
,Prosím, neplač.' Špitne. Dokonca už ani ona ho nepočúva, robí si čo chce. Bez jeho vedomia, bez jeho dovolenia. Po tvári mu stečie slza, vsiakne ju do pier a pocíti jej slanú chuť. Slanú chuť smútku. Zavrie oči. Nechce ďalej vypúšťať svoj smútok, i keď by sa rád vykričal.. Vyplakal. Už tu nebol nikto, kto by ho podržal. Kto by mu povedal pár potešujúcich slóv, ktoré aj tak neexistovali. Nie v tomto svete..

Ruka skĺzne dole.. Bolesť sa stáva neznesiteľnou, už to ďalej nezvláda. Viečka sa mu zdajú ohromne ťažké. Rád by ju hľadil po vlasoch, šepkal jej do ucha tie jemné slová. Držal ju.. Dotýkal sa jej, ale ona tu nebola. Jednoducho sa vyparila.. Nezostala po nej žiadna pamiatka.. Ľudia umierajú každý deň. Oni dvaja si to neuvedomovali, stále si pripadali mladí. Žili predsa jeden pre druhého, vek pre nich nič neznamenal. Avšak nie vždy sa príbeh skončí šťastným koncom.
,Prosím, neplač..' Po tvári stekala jedna slza. Druhá..