Neko XII. - Priateľstvo alebo nenávisť?

Ninja so sivými vlasmi a jedným zahaleným okom stál v opustenom byte, ešte včera obývanom. V ruke držal papierik a ustarostene si ho stále dookola čítal.
Karta sa obracia.
Ďakujem za všetko.
Manami

Vietor jej ofúkol tvár a ona pomaly otvorila svoje modré oči. Prúd vzduchu jej stále vial do tváre a tak mala trochu problém zaostriť. Hneď to však ľutovala. Ležala na chrbte a hlavu mala padnutú na bok, čiže sa jej naskytol pohľad na okolitú krajinu z pekne veľkej výšky. Takmer vykríkla, ale dokázala to potlačiť len na prekvapené zhíknutie. Zavrtela hlavou aby striasla závrat a rýchlo sa postavila. Avšak rýchlejšie než si myslela, svet sa s ňou zatočil a už padala dolu. Len bezmocne naťahovala ruku pred seba a celkom podľahla gravitácií. Práve včas ju niekto chytil.
„Dávaj pozor, už nie sme na zemi, hmm,“ upozornil ju Deidara a vyšvihol ju späť na ílového vtáka. Manami uľahčene vydýchla a padla na kolená, keďže stále nedokázala udržať stabilitu.
„Vďaka. To zas letíme?“ opýtala sa ešte nie celkom prebudená.
„Uhm. Už dobrú hodinu, ale spal si. Nechcel som ťa budiť, hmm.“
„Manami-chaaan! Veľmi roztomilo spíš, Manami-chan! Som rád, že si hore!“ Mužíček v maske im horlivo mával z druhého ílového výtvoru blonďavého umelca. Neko si povzdychla a pousmiala sa.
„Som s vami už tri dni a stále som si na Tobiho nezvykla...“
„A ani si nezvykneš. Ver mi, hmm,“ poznamenal ninja z Iwagakure otráveným hlasom.
„Čo už. Tak, kam máme namierené?“ nahodila a vstala na nohy. Deidara sa otočil do smeru cesty.
„Momentálne nikam, hmm. Teraz krúžime nad jedným miestom, pre istotu, keby sa tu náhodou objavil, hmm.“
„Aha, dobre. Rob, ako uznáš za vhodné, Deidara.“ Bol od nej o dva roky starší, zaiste aj skúsenejší a silnejší. Chovala k nemu značný rešpekt. Trochu jej pripomínal seba. Mali rovnaké oči a to nie len vo farbe...
Bol večer, krajinu ožarovalo mesačné svetlo a nočné tvory vyliezali z úkrytov. Jazero, ktoré bývalo v túto dobu plné zvierat, ktoré chceli ukojiť smäd, bolo neobyčajne tiché a pokojné. Túto noc sa v ňom kúpal človek. Avšak nie obyčajný. Mal mačacie uši a chvost.
„Myslel som, že mačky nemajú rady vodu, hmm,“ ozvalo sa z brehu. Manami sa otočila a hneď na to sčervenela až po uši. Stál tam blondiak teraz bez svojho plášťa s rozpustenými vlasmi ktoré sa mu leskli pri mesačnom svite a lemovali mu jeho tvár, na ktorej mu pohrával spokojný úsmev.
„Deidara...“ vydýchla prekvapene a upaľovala z plytčiny do hlbšej vody. „Čo ty tu?“
„Nemohol som spať a Tobi už dávno chrápal tak som sa rozhodol dať si menšiu nočnú prechádzku, hmm.“ Oprel sa o kmeň stromu vedľa neho.
„Aha.“ Neko hanblivo odvrátila zrak. Deidara sa na chvíľu zasnil. Aj cez vodu bolo vidieť jej ladné krivky, jej krehké ženské telo, jej štíhlu postavu...Z ílu by nikdy nevedel vytvoriť niečo také. Ani jeho umenie nebolo také nádherné.
„Si krásna...“ vypadlo z neho. Fialovláskyn červený rumenec sa ešte prehĺbil. Ponorila sa pod vodu a odplávala opodiaľ.

Nastalo ráno. Tobi robil budíček, keďže šiel spať ako prvý. Deidarovi ani Manami sa vôbec nechcelo vstávať, keďže boli dlho hore.
„Moja ohromná intuícia, pokiaľ ide o ženy, mi napovedá, že ťa niečo trápi, hmm,“ nahodil modrooký, keď už leteli v oblakoch.
„Ale...Nič, nerob si starosti. Chcela som sa ťa už dávnejšie na niečo opýtať. Prečo chceš Sasukeho zabiť?“
„Ako vieš, tak zabil Orochimara, hmm,“ začal. Prikývla. „Problém je v tom, že som ho chcel zabiť ja, tak to má byť pomsta, hmm.“ V Mnami to hrklo. Začala sa cítiť divne. Cítila nenávisť...a za chvíľu aj bolesť v mieste, kde mala Prekliatu pečať. Celé telo jej akoby pulzovalo a pri tom sa nemohla hýbať. Neznesiteľný pocit...
„Manami? Manami, čo ti je, hmm?!“ zdesil sa umelec keď sa dievčina zvalila na bok v kŕčoch a stonala.
Chcel ma zabiť, Manmi. Chcel ma od teba odtrhnúť. To mu nesmieš odpustiť. Nikdy. Zabi ho, moja drahá. Zabi ho! Počula v hlave Orochimarov hlas.