Čas zmeniť budúcnosť 11 – Na stráži

Jedenásta kapitola: Na stráži

Po dvoch hodinách rozmýšľania sa nakoniec rozhodol, že jej to povie. Chcel vedieť kto v skutočnosti je. Vravela, že mu o tom porozpráva, keď sa dozvie prečo sem prišiel.
„Ok, poviem ti to. Ale čakám od teba aspoň takú úprimnosť.“ prehovoril po dlhej dobe. Akimashia sebou trhla, akoby bola v nejakom tranze, pozrela sa mu do očí a prikývla.
„Dostal som sa sem z doby, keď som mal takmer osemnásť, čo je o necelých devätnásť rokov od dneška. Zajala ma organizácia Akatsuki, presne kvôli Kyuubimu. A teraz sa tu snažím o to, aby som zmenil to, čo sa ešte len má stať.“ povedal najstručnejšie ako sa dalo.
Dievčina chápavo znova prikývla a siahla do kapsičky na shurikeny. Na sekundu si myslel, že chce zaútočiť, ale to by nerobila tak nápadne. Vytiahla niečo a zovrela to v ruke. Keď ju roztvorila, zastavil.
Nechápavo hľadel na rovnaký modrý kryštál, aký dostal od Tsunade, rovnaký aký mu teraz visel na krku pod tričkom.
„Ja tiež nie som z tejto doby.“ vysvetlila Aki.
Jeho domnienky boli správne, ale aj tak tomu nemohol uveriť.
Aká je pravdepodobnosť, že v minulosti stretnete človeka z budúcnosti, ktorý sa sem dostal rovnakým a asi jediným spôsobom?
Akimashia sa opäť dala do pohybu a Naruto ju nedočkavo nasledoval.
Myslel si, že mu všetko vysvetlí, povie odkiaľ je, kto je?
Lenže zase bol na omyle. Aki sa zvyšok cesty držala ďaleko pred ním. Dosť na to, aby sa jej nemohol nič spýtať. Ale ona mu raz musí povedať o čo tu ide. Lebo keď sa utáboria, tak nebude mať kam utiecť.
Všimol si, že si cestou nasadila Anbu masku. Domyslel si, že o chvíľu budú na mieste, tak urobil to isté.
Onedlho naozaj zastavili. Dostali na starosť dvadsiate druhé stanovište so Zemou Vetra. Uvedomoval si, že je tak blízko Hinata, ale zároveň tak strašne ďaleko, až to bolo neuveriteľné. Skúsi sa na ňu neskôr Aki spýtať. Možno ju poznala. Alebo aspoň niekoho, koho pozná aj on.
Ak vie jeho meno, tak je buď z jeho doby alebo z ďalekej budúcnosti. Ale ak sa musí držať rovnakých pravidiel ako on, nepovie mu nič.
Aj keď, bolo by od nej pekné, keby opätovala dôveru, ktorou jej ochotne povedal to, čo nemala vedieť živá duša. Možno mu to nemôže povedať preto, lebo by tým narušila jej vlastné dejiny. Jej budúcnosť.
Zo zamyslenia ho vytrhol naliehavý hlas.
„Počúvaš ma?“ pýtala sa Aki.
„A mal by som?“ odfrkol si Naruto, stále naštvaný, že mu nechce nič povedať.
„Choď prosím po drevo na oheň. Ja zatiaľ rozložím stan.“ rozkázala.
Nemal chuť sa hádať, tak len poslušne zhodil ruksak a vydal sa nájsť nejaké triesky.
Nepoznal ju ani dvadsaťštyri hodín a už mu liezla na nervy viac ako hocikto v jeho živote. Vždy si nájde výhovorku, aby sa s ním nemusela rozprávať.
Čo najrýchlejšie pozbieral plnú náruč suchého dreva a vrátil sa späť do tábora. Stan už bol bezchybne postavený. Hodil drevo na zem a začal stavať ohnisko. Po niekoľkých minútach sa Aki vynorila zo stanu, ešte stále s maskou na tvári.
„Mal by si si ísť pospať. O štyri hodiny ma vystriedaš.“ povedala.
„Počkaj, ešte si mi nevysvetlila....“
„Teraz nie je vhodná doba.“ prerušila ho.
„A kedy bude?“
Aki mlčanlivo zakrútila hlavou.
„To mi akože nič nepovieš? Načo som ti vôbec hovoril kto som.“ zahundral si naštvane a dupotom vošiel do stanu.
Už nebol ten malý chlapec, ktorému sa báli povedať pravdu o tom kto je.
Rozhodol sa, že sa na ňu vykašle. Škoda slov, keď mu aj tak nič nepovie.
Mal pocit, že ho kvôli niečomu nemá rada, ale tiež, že niečo ľutuje. Žeby ľutovala jeho? Ale prečo?
Nechá ju na pokoji, možno mu raz začne veriť.
Netušil koľko času prešlo, čo ležal v stane a nevedel zaspať. Vŕtalo mu hlavou to dievča. Vyliezol potichu zo stanu. Aki sedela bez pohnutia pri ohni.
„Striedam ťa. Dnes sa mi už zaspať nepodarí.“ oznámil jej.
Akimashia sa roboticky zdvihla a odkráčala do stanu bez jediného slova.
„Dobrú noc!“ zabručal si Naruto.

Tak to pokračovalo ďalších päť dní. Zajtra ráno mali opustiť stanovisko. Vtedy ich tu majú vystriedať. Za celý čas, čo tu trčali sa nič zaujímavé neudialo. Akimashia bola často preč a keď nie, tak s ním prehodila jedno dve slová. Ešte stále mu nič nevysvetlila.
Správala sa akoby sa nikdy nič nestalo. Akoby boli obyčajný Anbu.
Posledný večer mal strážiť prvý. Len čo sa Aki vrátila z obhliadky, ktorú „musela“ pravidelne robiť, lebo jeho klony boli asi nespoľahlivé, bez slova zaliezla do stanu. Ani sa naňho nepozrela.
Narutovi to stále nedalo. Čo proti nemu má?
Pri ohni strážil možno len dve hodiny, keď mu tesne okolo ucha prefrčal kunai.
Za necelú sekundu bol na nohách a svoj vlastný kunai vrhol na miesto odkiaľ priletel ten cudzí. Počul zvuk kovu a šušťanie lístia. Postupne spoza stromov a kríkov vychádzali ninjovia. Mohlo ich byť tak dvadsať. Všetci s čelenkou so znakom Suny.
„Ten pred nami na strome je kapitán.“ začul vľavo od seba.
Trochu cúvol prekvapením, že Aki už stojí vedľa neho.
„Ako vieš?“ spýtal sa šeptom.
„Jediný jounin.“ vysvetlila jednoducho.
Mala pravdu. Ako jediný mal jouninskú vestu.
Shinobi ich pomaly obkľučovali, zatiaľ čo kapitán stál na mieste a veselo si pohmkával.
„Beriem si desať na pravo.“ šepla Aki.
„Koho to tu máme. Dve deti z Konohy. Tí vaši Anbu sú stále mladší a mladší. O chvíľku tu budú hliadkovať batoľatá!“ rehlil sa veliteľ.
„Aj batoľatá vedia zašľapnúť muchy!“ zavrčal Naruto.
Urazenému veliteľovi začalo mykať kútikom úst.
„To si ich musel naštvať!“ zasyčala jeho partnerka.
„Na čej strane vlastne si, čo?“ nedal sa.
„Do nich.“ zreval kapitán. „Ale jedného spratka chcem aspoň položivého.“ dodal so smiechom.
Hneď ako dopovedal, všetkých dvadsať shinobi zaútočilo.
Aki odniekiaľ vytiahla katanu a už ležal jeden na zemi. Naruto rýchlo vyvolal desať klonov a s kunaiom v ruke sa vrhol na najbližšieho súpera. V posledných týždňoch svoj tréning zameral hlavne na boj proti nepriateľom, ktorých nesmel zabiť. Vtip bol akurát v tom, vedieť ich efektívne omráčiť.
Piesočných shinobi rýchlo ubúdalo. Naruto obdivoval ich vytrvalosť. Mohli byť aj vážne zranení, ale bojovali až kým nestratili vedomie. Niekoľko krát ho prekvapilo, keď ho jeden z klonov zachránil pred nepriateľom, o ktorom si myslel, že už nevstane.
Keď padol k zemi deviaty ninja a spolu s ním zmizol jeho posledný klon, zameral sa na svojho posledného súpera. Letmo pozrela na svoju kolegyňu, ktorú obklopovali ešte traja shinobi.
Ninja naňho zaútočil s kunaiom mieriac na krk, ale Naruto sa mu úspešne odrazil o ramena, preskočil ho a zozadu udrel do hlavy. Shinobi sa skácal k zemi.
Teraz sa mohol poriadne pozrieť na Aki. Katanu už nemala. Bojovala len holými rukami. Ten štýl mu veľmi pripomínal ....
„Byakugan!“ vyvalil oči.
Aki naozaj žiarili oči na smotanovobielo a okolo nich mala viditeľné žilky. A to nebola jediná zmena. Nezmenili sa len jej čokoládové oči. Jej tmavohnedé vlasy natoľko zosvetleli, že mu pripomínali skôr sivobielu ako hnedú. Akimashia zasiahla päsťou do brucha predposledného shinobiho a ostával jej už len jeden.
Naruto sa rýchlo zameral na ich kapitána. Títo ninjovia boli slabí. Nepoznali žiadne techniky. Len obyčajné taijutsu. Ale jounin by mohol byť nebezpečný.
So zatajeným dychom ho hľadal po okolí, ale nevidel ho. Žeby si uvedomil, že prehrali a utiekol?
To ale nebola pravda.
Zatiaľ čo Aki bojovala s posledným nepriateľom, jounin sa dostal za ňu a chystal sa zaútočiť. Nemala šancu tej rane uhnúť.
Najrýchlejšie ako vedel sa postavil ninjovi do cesty. Lenže súperov kunai sa skĺzol po tom jeho a zapichol sa mu hlboko do hrude. Bleskovo mu chytil ruku a v druhej už mu rotoval rasengan. Ninja tušiaci nebezpečenstvo sa snažil zdrhnúť, ale Naruto ho držal pevne. Z celej sily mu rasengan vrazil do brucha. Kapitán odletel zo desať metrov a nepohnute zostal ležať na vlhkej zemi.
Ani si nevšimol, že začalo pršať.
Z posledných síl zameral svoj zrak na svoju novú tímovú partnerku. Po zistení, že je v poriadku sa mu uľavilo. Vedel, že napriek tomu aká je protivná, má ju rád.
Ešte chvíľku cítil ako mu na tvár dopadajú kvapky dažďa, ktorý rýchlo silnel a potom už nevnímal nič, len tmu.