Vyvolený 03 (Alternatívny príbeh)

Temnotu nahradil jemný prísvit nového dňa. S príchodom rána sa lesom ozýval tichý šum ako zohriaty vzduch pomaly vypĺňal miesta skryté pod tieňmi korún stromov. Sakura ticho sedela na konári omotaná dekou a klipkala očami aby zahnala ospalosť. Neďaleko nej na zemi ležali jej týmoví kolegovia. Keby sa jej niekto spýtal nikdy by to nepriznala, ale pravdou bolo, že až pričasto hľadela tým smerom, a aj keď to bolo z jej miesta ťažké, nakúkala či neuvidí šticu blonďavých vlasov. Nočné ticho vystriedal lesný denný život, vtáctvo sa prebúdzalo a naplnilo okolie svojim spevom, kde tu bolo aj počuť cvrlikanie cikád, vyzeralo to že dnešný deň bude extra teplý. Zhodila zo seba deku, vstala a ponaťahovala si stuhnuté údy. Pohľad jej opäť skĺzol k jej spiacim kolegom. Jedno miesto však bolo prázdne. Prekvapivo sa porozhliadala po okolí a pritom si uvedomila, že si vôbec nevšimla kedy Naruto odišiel. Na jeho spacáku ležala jeho výbava, dokonca si stihol odmotať aj flexipásiky z rúk a nôh. Váhala iba malý okamih, potom sa otočila smerom, odkiaľ v noci počula slabý šum tečúcej vody, a odrazila sa od konára.
Chvíľu skákala z konára na konár, až sa pred ňou rozprestrela prázdnota bez stromov. Ranné slnko dosahovalo ešte iba k okrajom malého lesného jazierka do ktorého sa vlieval vodopádom potôčik. Na malý okamih si myslela že tu asi nebude, ale potom si všimla na zemi medzi kríkmi stočené nohavice a tričko. Hladina sa rozčerila a v zápätí sa z vody vynoril, blonďavé vlasy mu tentorkát netrčali do všetkých strán, premočené vodou mu splývali na temeno, spánky a niektoré aj na tvár, tie si však rýchlo odhrnul rukou a znovu sa ponoril. Omámene sledovala ako sa vynoril neďaleko vodopádu a nechal si obmývať nahé telo padajúcou vodou. Celá červená si uvedomila, že by ho nemala takto sledovať, keby ju náhodou uvidel mohol by si o nej niečo pomyslieť a tak sa potichu otočila a zmizla smerom odkiaľ prišla.
Vrátila sa včas, Kakashi-sensej sa akurát prebúdzal. Poobzerala sa zo svojho miesta ešte raz po okolí či neuvidí niečo neobvyklé a zoskočila dole.
„Dobré ráno Kakashi-sensej.“
Kakashi si zívol a pretiahol si ruky.
„Oh, dobré Sakura, nič neobvyklé?“
„Nie, všetko vporiadku.“
Rýchlo odpovedala.
Kakashi sa pobzeral a všimol si že Naruto tam nieje.
Skôr ako sa však stiho Sakury spýtať kde je, uvidel ho prichádzať. Kakashiho výraz sa zmenil, uškrnul sa, jednoducho nedokázal odolať.
„Ohayou N A R U T O – K U N.“
Naruto sa zamračil, nikdy neprišiel na chuť sensejovým vtípkom. Rozhodol sa však nedať najavo svoje znechutenie.
„Dobré ráno sensej.“
Odpovedal po chvíľke, keď už si bol istý, že jeho hlas neprezradí pocity, ktoré práve cítil.
Namiesto ďalšej konverzácie rýchlo pristúpil k svojim veciam a pripravoval sa na cestu.
Keď boli všetci pripravení, pokračovali v ceste.
Prvá noc bola iba prípravou na ďalšie noci strávené na tejto misii, boli ešte v zemi ohňa, preto bola len malá šanca, že by sa niekto pokúsil ich prepadnúť. Okolo poludnia, ale zastavili, dostali sa na hranice so Zemou Vodopádov. Hranicu tvoril malý potok stáčajúci sa na sever. Trojica sa zložila na zemi.
„Na chvíľku si oddýchneme, potom pôjdeme priamo na sever popri potoku.“
Povedal Kakashi a sadol si na zem. Ostatní nasledovali jeho príklad. Naruto vytiahol fľašku s vodou a trochu sa napil, potom sa oprel o kmeň stromu a privrel oči. Slnko mu poblikovalo na tvári a cez jeho viečka vytváralo farebné obrazce.

Malý bloňdavý chlapec stál v lese a z hlboka oddychoval. Asi dvadsať metrov pred ním bol do zeme zasadený drevený kôl z ktorého trčali shurikeny a kunaie. Na jeho tvári sa zračila únava a sklamanie. Po toľkých tréningoch, po toľkej snahe, stále sú jeho výkony menej ako priemerné na študenta ninja akadémie v jeho veku. V pravej ruke zvieral posledný kunai až mu zbelely hánky, natiahol ruku a vrhol zbraň smerom na kôl. Kunai smeroval na kôl, ale nie presne na stred a tak sa pri náraze odrazil a s cinknutím roztočený dopadol niekoľko metrov vedľa do trávy. Namiesto toho aby vzdal svoju snahu, sa napriamil a vykročil ku kolu s úmyslom pozbierať zbrane a pokračovať v tréningu.
Keď pozbieral všetky shurikeny a kunaie, ktoré našiel, zvalil sa do trávy a zahľadel sa smerom, kde za stromami tušil popoludňajšie slnko. Zo zadumania ho vyrušil nečakaný zvuk za ním. Prudko sa otočil a všimol si že na cvičisko prišiel ešte niekto. Chlapec s čiernymi vlasmi sa postavil na miesto kde predtým stál Naruto a zahľadel sa na kôl pred sebou, rozkročil sa a rozopol si bojové vrecko pripevnené k jeho ľavej nohe. Do každej ruky chytil po jednom kunai a zatvoril oči. Naruto ho sledoval a nevedel sa rozhodnúť či sa má naštvať že mu niekto obsadil miesto kde sa rozhodol trénovať, alebo nechať to tak. Nakoniec sa rozhodol len pozorovať Sasukeho, hlavne preto lebo bol už dosť unavený a nechcelo sa mu vstávať zo zeme.
Sasuke otvoril oči, jeho napnuté telo sa uvoľnilo, ramená mierne klesli, v kolenách sa ohol a ruky natiahol za seba. Naruto si všimol, že kunaie drží hlavne prstami, nezoviera ich v dlaniach. Sasukeho ťažisko sa posunulo mierne dopredu a na okamih si Naruto myslel že spadne, ale prudký pohyb oboch rúk vrátil jeho ťažisko opäť na správne miesto. Letiace zbrane sa zabodli presne do stredu dreveného kola, tesne vedľa seba. Naruto vstal a Sasuke sa mu pozrel priamo do očí, nevyzeral že by bol prekvapený tým že ho tam vidí. Malý Uchiha zrak odvrátil a vzal si svoje kunaie zabodnuté do dreva, bez jediného slova si ich strčil späť do vrecka a odišiel. Modré oči ho sledovali kým nezmizol, na jeho tvári hral slabý úsmev.
Postavil sa na miesto a jeho cieľ stál pred ním, vzal si jeden kunai a postavil sa do bojového postoja, zavrel oči, uvoľnil sa a keď ich znovu otvoril znovu sa usmial. Jeho ruka sa pohla a prudkým švihom uvoľnila kovový projektil.

Modré oči sa otvorili a zahľadeli sa do zelených. Tie však pohľadu hneď uhli. Naruto si uvedomil, že v ruke drží kunai, prstami cítil jeho váhu, rúčku omotanú koženým pásikom, chladivú oceľ vyváženú, tak aby bola schopná na diaľku ukradnúť život z tela.
Sasuke.
Mladý shinobi vstal a zbraň vrátil na svoje miesto, nevšímal si pohľadov ktoré sa na neho upierali a nemo kládli otázku.
„No mládež mali by sme vyraziť.“
Ozval sa Kakashi.
„Ešte nás čaká niekoľko hodín cesty, večer sa utáboríme už blízko cieľa, takže musíme ísť opatrne a zajtra hodinu pred poludním by sme mali byť tam.“
Nič viac hovoriť nemusel, vedel že jeho tým je dosť skúsený na to aby poznal riziká a aby bol na nebezpečenstvá, ktoré ich cestou čakajú pripravený.
Cestovali pomalším tempom, ale aj napriek ostražitosti prekonali do večera značný kus cesty. Keď začala temnota medzi stromami hustnúť zastavili sa a našli vhodné miesto na táborenie. Tentokrát dostala prvú hliadku Sakura, ktorú mal o jedenástej vystriedať Naruto a po ňom Kakashi.
Sakura sedela tesne pod vrcholom malej skaly a mala dobrý výhľad na odpočívajúcu dvojicu, ako aj na okolie. Vzduch oťažel a bola v ňom cítiť vlhkosť, zamotala sa preto do deky a snažila sa vnímať okolie naplno. Najhoršie bolo však to že nebolo veľmi čo vnímať, vzduch sa ani nepohol a v lese okolo nebolo počuť žiadne zvuky nočných tvorov.
O jedenástej potichu vstala a pristúpila k spiacemu Narutovi, pohľadom sa zastavila na jeho neposlušných vlasoch, ktoré v temnote pod stromami skoro svietili. Zobudila ho a sama si ľahla hneď vedľa jeho prázdneho spacáku, zatiaľ čo on zmizol medzi kríkmi. Ešte chvíľku vnímala teplú auru vychádzajúcu z miesta, kde pred okamihom odpočíval a zaspala.

Naruto si našiel vhodný strom a pomocou chakry naň potichu vyliezol. Sadol si na hrubý konár a oprel sa o kmeň. Vzduch bol chladný ale zima mu nebola, deka ktorú mu Sakura dala bola ešte teplá. Všade vládlo neprirodzené ticho, ale Naruto necítil nebezpečenstvo a preto dvihol svoj zrak a cez chuchvalce lístia a konárov uvidel malé striebristé záblesky mesiaca. Zatvoril oči.

Strieborný mesiac bol v splne a svojím bielym mdlým svetlom osvetľoval okolitú krajinu. Necvičenému zraku by však aj takto osvetlená noc mohla pripadať tajomná. Naruto však okolie poznal, a preto sa pohyboval bez zaváhania. Neďaleko sa týčili hradby ktoré obkolesovali skrytú dedinu, jeho však skôr zaujímal iný smer. Pod ním sa zrkadlilo tmavé jazero, ktoré bolo z jednej strany ohraničené podlhovastou hrádzou porastenou trávou, tá mala zabrániť prípadnému zaliatiu skrytej dediny pri zdvihnutí hladiny jazera. Je to presne tá hrádza po ktorej sa prechádzal, presne tá z ktorej ho občas vídaval. Malé drevené mólo siahajúce od brehu niekoľko metrov do vôd jazera, to bolo to miesto. Naruto vedel že táto oblasť patrila kedysi rodu Uchiha, aj preto tu takmer nikto nechodil. Občas bola ale samota niečo čo vyhľadával, hlavne preto lebo spoločnosť ľudí mu dávala iba pocítiť, že nieje vítaný. Bola noc a preto Naruto nepočítal s tým že by Sasukeho na móle videl, aj tak však jeho pohľad kĺzal tým smerom. A predsa. Čierna silueta stála na okraji móla v podivnom postoji a Naruto sa pristihol ako so zvedavosťou pozoruje čo ten chlapec tam dole robí. Temnotu narušil výbuch svetla a Naruto si v prvom okamihu myslel, že oslepol pretože akonáhle svetlo zmizlo zvet sa ponoril do hlbokej tmy v ktorej nič nevidel. Oči sa ale čoskoro prispôsobili a tak zistil že ho náhle svetlo iba na chvíľku oslepilo.
„Čo tu robíš?!“
Bledomodré oči sa zameriavali na tvár pred sebou. Vôbec si nevšimol že ho Sasuke zbadal.
„Nič.“
Odvrkol Naruto. Sasukeho tvár sa skrivila, ako keby ho mučili nejaké spomienky.
„Nemáš tu čo robiť, toto miesto ... toto patrí klanu Uchiha. Odíď.“
Ďalšie miesto kde pre neho nebolo miesto, ďalšie slová ktoré zraňovali. Tentokrát sa ale rozhodol brániť.
„Nevidím tu nikoho, kde je ten klan Uchiha?“
Odpovedal podráždene.
„Vypadni!“
Sasuke vyzeral že sa ledva drží pri zmysloch, ale Narutovi to bolo jedno.
„Uchiha klan už nieje.“
Sasukeho výkrik preťal nočné ticho, jeho päsť zasiahla Naruta do tváre a ten spadol na zem. Rýchlo sa ale postavil späť na nohy a pozrel sa do hlbokých čiernych očí.
„Niesi jediný kto je sám!“
S týmito slovami sa rozbehol a napriahol sa že úder opätuje, Sasuke bol však rýchlejší a jeho päsť opäť zasiahla Naruta, ale namiesto toho aby ho úder odvrátil, alebo zastavil, Naruto pokračoval ďalej. Z úst mu tiekol pramienok krvi a Sasuke si uvedomil že tomuto útoku sa nevyhne. Päsť blonďáka ho zasiahla a obaja sa zvalili na zem.
Čiernovlasý chlapec sa rýchlo postavil na nohy pripravený na ďalší útok, ale Naruto ostal ležať na zemi a prezeral si Sasukeho šedými očami. Odrazu sa mu tvár zmenila a on sa začal smiať. Pomaly vstal otočil sa Uchihovi chrbtom a vykročil smerom ktorým prišiel.
„Ako chceš teda.“
Povedal, zdvihol na pozdrav ruku a rozbehol sa. Sasuke sledoval ako sa blonďák pomaly stráca v tme a potom sa zvalil späť do trávy. Ústa sa mu roztiahli do úsmevu a tiež sa začal smiať ...

Naruto prudko otvoril oči, ktoré v temnote lesa nabrali nádych temnej šedi. Uvedomil si že ho niečo vyrušilo, mal nejasný pocit že niečo je inak. Keď sa ale započúval, nezachytil žiadnu zmenu, stále rovnaké ticho. Nebol by ale úspešný ninja keby nebral ohľady na svoje vnútorné cítenie a to bilo na poplach. Zložil dlane do pečate barana, zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči. Jeho vedomie sa ponorilo do inej sféry, vnímal okolitú chakru tak, ako pes vníma pachy. Áno je to tak v okolí zaznamenal najmenej tri ďalšie chakry patriace ľuďom a boli blízko. Uvoľnil pečať a pravou rukou si vytiahol z vrecka kunai. Potom pomocou veternej techniky poslal varovanie Kakashimu a Sakure. Skôr ako by si niekto mohol niečo všimnúť, konár na ktorom pred chvíľou ešte bol, ostal prázdny.

Kakashiho prebral tichý šepot a slabý vánok, ktorý sa mu obtrel o tvár. Okamžie zbystril a prečisťoval si myseľ omámenú spánkom. Bolo jasné, že to bolo Narutovo varovné znamenie, to znamená že hrozí nebezpečenstvo. Zhlboka sa nadýchol vzduchu a zacítil prítomnosť iných ľudí, najbližší bol niekoľko metrov od ich tábora. Nadvihol viečko a prebehol pohľadom okolie, Sakura vedľa neho spokojne oddychovala a nebyť toho že si všimol nepatrného pohybu jej pravej ruky, myslel by si, že sladko spí.

Ninja zo Zvučnej mal ľahkú úlohu, mal zabiť narušiteľov ktorí sa odvážili priblížiť k úkrytu. Keďže bol v tajných operáciach najlepší z týmu, tak vyrazil prvý a podarilo sa mu priblížiť k spiacim nepriateľom na vzdialenosť pár metrov. Bol v tom ale háčik ktorý nemohol ignorovať, jeden spacák bol totiž prázdny. Nebolo to samozrejme nič nezvyčajné, iba blázon by si kľudne spal bez toho aby rozostavil aspoň nejaké hliadky, hlavne na nepriateľskom území. Podľa informácií pochádza táto skupinka z Listovej, čo tiež navyšuje náročnosť, poznal až priveľa ninjov, ktorí podcenili silu shinobi z Listovej. Tentokrát to ale vyzeralo že všetko prebehne hladko, stačí iba nájsť toho posledného, to sa mu však aj napriek všetkému stále nedarilo. No neostáva asi nič iné iba ho vylákať tým že zaútočí na jeho spiacich kolegov. Ideálna by bolo ich zároveň aj usmrtiť, tým by sa pomer vyrovnal. Možno by sa mu tak podarilo samému premôcť tým z listovej a tým získať meno ešte lepšieho bojovníka akým už bezosporu je. Opatrne vytiahol dva kunaie, tak aby nespôsobil ani najmenší hluk a vyrazil.
Rýchlym krokom sa blížil k svojim cieľom, tí sa však odrazu pohli a ninja si všimol slabé záblesky lesknúceho sa kovu. Vrhol oba svoje kunaie do dráh zbraní letiacich jeho smerom, lesom zaznel zvuk cinkotu zrážajúcich sa kunaiov. Ninja však nemal čas pozorovať odrazené zbrane, zdalo sa že sám podcenil schopnosti nepriateľov a neostávalo mu nič iné len utiecť, veď o sto metrov ďalej ho čaká zvyšok týmu. Urobil premet stranou a rozbehol sa k svojmu týmu, pred ním sa však objavil posledný ninja z listovej, jeho bledé vlasy sa pohybovali akoby spomalene, vlastne čas sa na okamih akoby zastavil. Uvedomil si že sa nedokáže nadýchnuť a až za krátky okamih jeho zmysly prebudila ostrá bolesť, siahol si na hruď a nahmatal rúčky od kunaiov trčiace priamo k bledovlasému ninjovi. Cítil v ústach kovovú chuť, chcel si odkašľať, ale nemal už silu, nedokázal sa pohnúť, iba zdesene sledoval ako sa svet s ním krúti a vlastne ani necítil dopad na zem, jediné čo mu ostalo v pamäti boli tie oči, strašné oči, oči démona ktoré ho prepaľovali. Vydýchol.