Vyvolený 02 (Alternatívny príbeh)

Ranné slnko pomaly zohrievalo vzduch, ktorý chladil na pokožke. Noc bola studená, ale obloha dnes sľubovala teplý príjemný deň. Pred obrovskou, otvorenou, drevenou bránou stáli dvaja ninjovia. Ľudia ešte iba vychádzali z okolitých domov a tak cesta vedúca bránou von z dediny ešte nežila denným ruchom. Dvaja ninjovia vyzerali ako keby na niekoho čakali, síce prišli trošku skôr, ale pomaly už bol čas aby sa objavil aj ich sensej.
Mladá kunoichi s ružovými vlasmi si upravovala čelenku a kradmo sledovala svojho spoločníka. Ten vyzeral že jeho myšlienky blúdia všade inde len nie v reálnom svete. Opieral sa o jedno krídlo drevenej brány a ruksak s potrebami držal jednou rukou zatiaľ čo druhou bránil slnečným lúčom, ktoré prichádzali spoza obzoru, aby mu svietili priamo do očí.
„Kde je ten sensej toľko.“
Posťažovala sa Sakura. Bolo u neho síce bežné, že chodil neskoro, ale vždy akosi dúfala, že raz príde načas. Tentokrát musela znovu poznamenať, že sa zázrak nestal.
Naruto si nevšímal jej poznámky, vždy bola taká, zvykol si na to. Pomaly sa zosunul a sadol si na nízky kamený kváder, tvár nastavil slnečným lúčom a zatvoril oči.

Nebo bolo zatiahnuté tmavými mračnami, z ktorých sem a tam prskali drobné kvapky a tak dali na vedomie že leto sa pomaly končí. Pred nízkou budovou sa zhromaždila neveľká skupina ľudí. Dospelí privádzali svoje malé ratolesti aby ich mohli nechať vyučiť za ninjov v akadémii. Od skupinky ľudí sa ozývalo veľa hlasov a miešali sa v nezrozumiteľný šum, striedaný detskými hláskami a hlbšími hlasmi dospelých. Sledoval ich svojimi zvláštnymi modrými očami, jeho pohľad ako keby však prechádzal niekam ďalej, za postavy, za múry budovy. Nevšimol si tak pohľadov niektorých dospelých ľudí z hlúčika. Odrazu šum stíchol. Spoza rohu vyšli dve postavy a blížili sa k hlúčiku dospelých a detí. Menší z dvoch príchodzích bol oblečený do červenobieleho plášťa so znakom symbolizujúcim oheň a rovnaký mal aj štvorhranný klobúk na hlave. Druhý bol mladý ninja ktorý nervózne prešľapoval pár krokov za hokage, na tvári sa mu rysovala čerstvá jazva. Ľudia zdravili svojho hokageho a utvorili mu priestor, aby sa dostal až ku dverám do akadémie. Hokage dvere otvoril a začal sa rozhliadať, ako keby niekoho hľadal v hlúčiku ľudi, potom jeho zrak skĺzol poza postavy k neďalekému stromu na ktorom bola priviazaná húpačka. Tam našiel to čo hľadal. Malý, osamelý chlapec mu spod blonďavých vlasov pohľad opätoval. Hokage zdvihol ruku a kývol chlapcovi aby k nemu prišiel. Ten chvíľku váhal, ale nakoniec zoskočil z húpačky a pomaly šiel k hokagemu. Ľudia ktorí ho videli ako sa blíži k hokagemu, mu uhli z cesty, ako keby bol nakazený nejakou chorobou a zazerali na neho. Naruto si však nevšímal ich pohľady, celou silou sa upriamoval iba na postavu v plášti ktorú mal pred sebou.
„Uzumaki Naruto.“
Povedal starý muž a pozeral sa Narutovi priamo do očí.
„Vítam ťa v prvom ročníku akadémie ninjov ohnivej zeme. Toto..“
Ukázal na mladého ninju vedľa seba.
„.. bude odteraz tvoj sensej, môžeš ho volať Iruka sensej. Ak budeš čokoľvek potrebovať tak to je človek na ktorého sa môžeš obrátiť.“
Naruto sa pozrel na ninju, ktorý ho chcel iba pred nedávnom zabiť. Ten sa vyhol pohľadu modrých očí a svoj zrak sklopil k zemi.
Dospelí, ktorí priviedli svoje deti do prvého ročníka akadémie, vyzerali ako keby chceli hokagemu na to niečo povedať, ale ten ich pohľadom umčal a dal jasne najavo, že v tomto nestrpí žiadne námietky. Naruto pomaly vstúpil do otvorených dverí a za ním pomaly vchádzali ďalšie deti, obklopili ho, ale predsa mal okolo seba miesto, aj deti sa mu vyhýbali.

„Hoi mládež.“
Ozval sa ninja, ktorému ochranná čelenka zakrývala jedno oko, zato to druhé sa na nich usmievalo, ako keby chcelo vyjadriť všetky pocity ukryté za maskou skrývajúcou zvyšok jeho tváre.
„Meškáte Kakashi sensej!“
Ozvala sa Sakura a pozrela sa smerom k Narutovi, akoby čakala že ju podporí.
Ten ale iba vstal, oprášil si nohavice a chopil sa svojho ruksaku, bez akejkoľvej ďalšej reakcie na Kakashiho neskorý príchod.
„No je to tak, stretol som jednu babičku a ...“
Začal sensej.
„To vám tak uveríme sensej!“
Odfrkla Sakura a vykročila bránou von aby sa pridala k Narutovi, ktorý už pomaly kráčal po ceste.
„Ach jo to bude zase sranda.“
Poznamenal ironicky jounin a rozbehol sa za svojim týmom.
„Hej hej a kam ste sa tak vybrali keď ani neviete detaily o misii?“
Povedal Kakashi keď sa obom zavesil na plecia.
„Kakashi sensej!“
Povedala Sakura zaskočená tým ako sa do nich zavesil ako do starých kamarátov.
„Gomen gomen Sakura.“
Ospravedlňoval sa Kakashi a pustil ju, ale jeho smejúce oko dávalo jasne najavo, že to svoje ospravedlnenie nemyslí až tak vážne.
„Tak aké sú tie detaily sensej?“
Spýtal sa Naruto, pričom Sakura na ňom visela omámene pohľadom.
„Jasné, náš smer je zem vodopádov, ale mali by sme už vyraziť zvyšok vám poviem cestou.“
Kakashi sa naoko zatváril vážne, ale stále zavesený do Naruta s pobavením sledoval Sakurin výraz, ktorý mu prezrádzal ako veľmi rada by si to s Kakashim vymenila. Odrazu Naruto zmizol a Kakashi takmer spadol na cestu.
„Héj Naruto, nerob také nečakané manévre.“
Zavolal za ním pobavene sensej, keď sa Naruto objavil o desať krokov ďalej ako stáli.
Ten však nijako nereagoval a tak ho dobehli a zmizli v lese, aby sa čo najkratšou cestou dostali do zeme vodopádov.

Sklenenými tabuľami na ľavej strane učebne prenikalo dnu svetlo, ale Naruto sedel presne na opačnej strane, tam mal pocit že je menej viditeľný a to mu vyhovovalo. Zvyčajne mával okolo seba voľné miesta, ostatné deti sa ani po pár mesiacoch neodhodlali priblížiť sa k nemu. Len zopár ich nemalo problém si k nemu občas sadnúť. Nikdy veľa nerozprával, nevedel o čom by mal hovoriť, a tak ani tí čo ho nebrali ako niekoho komu sa musia vyhýbať, sa s ním veľmi nebavili. Vlastne niektorí boli skoro takí ako on, Shikamaru Nara celé dni znudene pozeral na tabuľu, alebo von oknom a bral to, že je okolo Naruta vždy voľno ako výhodu, pretože tak mal vždy dosť miesta. Vedľa neho v poslednom čase sedával tučný chlapec menom Chouji s ktorým sa Shikamaru nedávno spriatelil. O lavicu za ním sedel tichý chalan menom Shino Aburame, toho sa deti báli skoro ako Naruta, ale Shino vyzeral dosť desivo a tak ani Naruto sa nikdy nepokúsil s ním nadviazať rozhovor. Na opačnej strane učebne, pod oknami, sedával hlúčik obľúbených študentov, ktorý boli vždy stredobodom pozornosti, väčšina z nich patrila k váženým rodom, alebo to boli jednoducho deti ktoré boli zvyknuté na spoločnosť. Niekoľo dní však chýbal jeden chlapec, ktorý bol nielen obľúbený ale aj talentovaný a Naruto sa občas pristihol ako mu závidí. V učebni zavládlo ticho, a deti sa rýchlo usadili na svoje miesta, pretože dnu vošiel Iruka sensej a vedľa neho kráčal čiernovalsý chlapec na ktorého práve Naruto myslel. Na tvári mal zvláštny výraz.
„Usaď sa Sasuke-kun.“
V triede to zašumelo a pri oknách sa deti začali posúvať aby urobili Sasukemu miesto. Ten však k údivu všetkých zamieril opačným smerom a sadol si do lavice pred Narutom. Keď si sadal Naruto si všimol, že jeho pohľad je sklenný, akoby nevnímal to čo sa okolo neho deje. Hodina taktickej výuky bola nudná, alebo prinajmenšom viac nudná ako obrazy svetla a tieňa ktoré vrhal malý strom pred oknami akadémie. Chvíľu bol zaskočený keď sa okolo neho ozval šum, až potom si uvedomil že majú prestávku a že sensej už nieje v učebni. Okolo Sasukeho sa zhromaždilo pár deciek.
„Ahoj Sasuke-kun.“
Ozývali sa dievčatá a usmievali sa pri snahe upútať jeho pozornosť.
„Sasuke-kun čo sa stalo? Kde si bol, bol si chorý?...“
Začali sa ho vypytovať, ten sklonil hlavu a Naruto si všimol že sa začal trošku triasť.
Sám poznal okamihy keď chcel byť sám, ale decká to zjavne nachápali a otravovali ho hlúpymi otázkami. Pomaly vstal a kupodivu si decká ani nevšimli že je tam, alebo na neho zabudli, inak by sa neodvážili natoľko priblížiť. Vyliezol na svoju lavicu a preskočil na lavicu pred sebou, iba kúsok od Sasukeho. Niekoľkí vykríkli od prekvapenia a všetci odstúpili keď si všimli kto to je.
„Vypadnite.“
Zavrčal potichu Naruto, ktorému to už tiež poriadne liezlo na nervy. Vystrašené deti cúvali a utekali k svojim miestam. Naruto sa pri tom uškrnul, zoskočil z lavice na zem a šiel k dverám učebne. Tesne pred prahom dverí sa ešte pozrel smerom k Sasukemu, prekvapilo keď si všimol že ho ten sleduje, znovu sa uškrnul a prekročil prah.

Cesta do zeme vodopádov viedla lesom a tak si ninjovia vytýčili čo najpriamejšiu trasu a cestovali po konároch stromov. Slnko sa blížilo k západu a pomedzi konáre stromov im pred očami menilo farbu na oranžovú. Sakura už bola poriadne unavená, ale hrdosť jej nedovolila to priznať. Sledovala blonďavé vlasy, čierne konce šatky zviazanej na temene označujúce že človek pred ňou je ninja a má na čele kovový chránič so znakom skrytej dediny. Bol oblečený tak ako vždy keď šiel na misiu, lýtka omotané bielym flexipásikom, tmavé nohavice začínajúce spod fexi pásikov pod kolenami, tmavé tričko s dlhými rukávmi na ktorých boli dve červené špirály, náprsný kovový chránič zopnutý cez plecia a chrbát koženými pásmi a chrániče na lakte a ruky po zápästie. Vlastne keby mal na tvári masku, Sakura by si myslela, že patrí k jednotkám anbu. Vždy ju zaujímalo ako Naruto prišiel k tej výstroji, ale dostať zneho odpoveď sa zdalo v tomto smere nemožné. Ona sama používala iba holenné chrániče na nohy a ochrannú čelenku.
„Tak myslím že na dnes stačilo.“
Ozval sa spoza nej Kakashi sensej.
„Hai.“
Úľavne si oddýchla a zastavila. Naruto tiež zastavil a pozoroval okolie.
„Skontrolujem okolie sensej.“
Povedal bez toho aby sa otočil a zmizol.
„Kde berie ten chlapec toľko energie?“
Poznamenal Kakashi a zoskočil na zem, kam ho Sakura nasledovala. Obaja vytiahli svoje cestovné fľaše s vodou a trošku si upili a čakali na Naruta. Ten sa v zápätí objavil pri nich.
„Okolie vyzerá čisté.“
Zložil si ruksak z pliec a tiež sa napil.
„Dobre, vezmeš si prvú hliadku?“
Spýtal sa sensej.
„Hej, niesom ešte unavený, zobudím vás o jedenástej.“
Po tých slovách sa Kakashi a Sakura uložili do spacákov, Naruto vyliezol na nedaleký strom a usadil sa na jednom konári krytý lístím. Sakura ho ešte chvíľu sledovala, únava ju však premohla a po pár minútach zaspala.
Oranžové šero vystriedala chladivá šeď a nakoniec ich pohltila hustá tma aká býva iba v lese. O jedenástej sa Kakashi zobudil ako ho Naruto budí, potichu vstal a presunul sa na Narutovo miesto na strome. Naruto si zatiaľ vytiahol spacák a uložil sa vedľa Sakury. Tá sa v spánku zamrvila. Chvíľu pozoroval jej tvár, ledva badateľnú v temnote lesa. Uvedomil si že keď spí nieje aspoň tak otravná ako zvyčajne. Uškrnul sa a zaspal.