Urážky rámenu! Narutova pomsta. - tretia časť

No, po dlhom čase som konečne doma pri svojom počitači... a tak tu je aj záver poviedky... ospravedlňujem sa za to, že je taká dlhá, ale slúbila som, že to týmto dielom ukončím. A s koncom nie som veľmi spokojná - je moc narýchlo písaný... ale veď posúďte sami... želám príjemné čítanie...

A onemeli od úžasu. Celé tretie poschodie bolo plné nábytku. To by nebolo také divné, keby nábytok nelietal vo vzduchu. Boli tam postele, skrine, zrkadlá, stolíky, stoly, stoličky... Naruto dokonca našiel aj dva záchody. Nábytok si až tak lenivo poletoval vzduchom. Jahike sa to nepáčilo: „Mali by sme byť opatrní. Je to tu až moc pokojné. Nepáči sa mi to.“
Ale Naruto už pri nej nebol. Rozbehol sa k jednému zo záchodov a snažil sa naň vyskočil. Po chvíli sa mu to podarilo a teraz trónil na levitujúcom záchode. Zhrozená Jahika začala kričať: „Uzumaki, čo to robíš? Nevieme, čo sa môže stať. Okamžite zlez z toho záchodu! Nechci, aby som po teba išla.“
„Ale, čo sa môže už len stať?“ Naruto pohladkal záchod „Náš malý bezbranný záchodíček nám nič nespraví. Je to tak, záchodík?“ A vtedy sa malý bezbranný záchodíček zmenil na besný záchod. Začal sa metať zo strany na stranu akoby chcel Naruta zo seba zhodiť. Pritom sa snažil otvoriť. Naruto sa držal čím len mohol a pritom kričal na Jahiku: „No toto. Ten záchod ma chce kusnúť. Jakiha, rob niečo.“ Naruto pri tom vyzeral, akoby sedel na rozčúlenom býkovi. Jahika by sa aj zasmiala, nebyť toho, že sa ju pokúšala zožrať skriňa. A to veľká, asi dubová skriňa. A zozadu na ňu útočila polička. Udierala ju do ramien a chrbta. Z toho budú pekné modriny, pomyslela si.
Medzitým, čo Jahika bojovala so skriňou, sa Naruto pokúšal zoskočiť zo záchodu. Lenže to nebolo také jednoduché. Záchodu na pomoc prišiel aj druhý, ktorý sa snažil zhltnúť Narutovu hlavu. Nábytok sa zbláznil. Všade poletoval a narážal do seba. Naruto si všimol, že dva stoly primačkli medzi sebou stoličku, ktorá to nevydržala a rozpadla sa. Predstavil si, že tou stoličkou je on alebo Jahika. Taká predstava sa mu vôbec nepáčila. Musia sa odtiaľto dostať, a to čo najrýchlejšie. Pod záchodmi sa vznášala veľká manželská posteľ. Naruto zatvoril oči a pustil sa záchodu. Chvíľu letel vzduchom až dopadol na posteľ. Záchody, ktoré prišli o svoju korisť, sa pustili do stolu, ktorý letel vedľa nich. Naruto si v posteli vydýchol. Myslel si, že je s najhoršieho vonku, keď ho zrazu začalo niečo škrtiť. Perina sa začala obtáčať okolo jeho krku a dusila ho. Až po dlhšom bojovaní s ňou sa mu podarilo vymotať z jej zovretia a zoskočil z postele. Šťastie, že nebol príliš vysoko. Dopadol na zem a začal hľadať Jahiku. „Jahika!“ zakričal.
Jahika nemohla vidieť, ako sa Naruto zbavil záchodov, lebo v tej chvíli ju zožrala skriňa. Z víťazoslávnym zavŕzganím sa za ňou zatvorili veľké masívne dvere. Ocitla sa v tme.
Začala búchať na drevo, ale to jej nič nepomohlo. Tak začala kričať na Naruta. „Uzumaki! Hej, pusti ma, ty prerastená skrinka! Uzumaki!“ Lenže vonku bol taký hluk, že nebolo možné, aby ju Naruto, ktorého práve dusila perina, počul.
Zrazu skriňou otriaslo. A znovu. Niečo do nej narážalo. Jahika spadla na kolená. Do skrine začali narážať Narutove záchody, každý z jednej strany. Snažili sa ju rozbiť. Naruto, už vyslobodený od periny, hľadal Jahiku a pritom sa bránil pred rozzúrenými stoličkami. Nad ním záchody úspešne rozbíjali veľkú skriňu. Zo skrine odpadla časť z dvier. Vtedy si Naruto všimol, že skriňa nie je prázdna. Konečne našiel Jahiku. Skriňa bola príliš vysoko, aby Jahika mohla len tak zoskočiť. Ale záchody neustále útočili na skriňu a rozbíjali ju stále viac. Nebude to dlho trvať, skriňa to nevydrží, rozpadne sa a Jahika začne padať s ňou. Naruta napadol jediný spôsob.
Vytvoril asi tak tucet klonov. Na tých začali hneď útočiť stoličky a klony sa začali brániť. Naruto zakričal na Jahiku: „Hej, Jahika! Keď ti poviem, tak skoč! Chytíme ťa!“ Klony len súhlasne zamrmlali a ďalej sa bránili.
Jahika panikárila a prvé, čo ju napadlo, vykríkla: „Uzumaki, ešte stále mi tykáš.“
Naruto jej poznámku ignoroval a zakričal: „Teraz! Jahika, skoč.“
Ako to povedal, klony naraz odkopli stoličky a zoskupili sa pod Jahikou. Tá sa nadýchla a vyskočila zo skrine. V pravej chvíli, lebo záchodom sa podarilo do skrine parádne naraziť a tá sa rozpadla. Za Jahikou leteli jej úlomky. Narutovia zachytili Jahiku a hneď ju odhodili preč. Na klony sa zosypali trosky zo skrine a väčšina z nich hneď zmizla. Originál Naruto pomáhal Jahike vstať. Jahika sa oprášila a pozrela Narutovi do tváre. Všimla si, že má červený krk. Chcela sa ho spýtať, čo sa mu stalo, lenže on ju len schytil za ruku a rozbehol sa k dverám. Pár klonov, ktoré prežili pád trosiek, im zozadu krylo chrbát. Podarilo sa im dobehnúť k dverám a šťastní sa ocitli na schodoch. Za sebou nechali tretie poschodie s levitujúcim nábytkom.
Vyčerpaní sedeli na schodoch. Ešte stále im splašene bilo srdce. Naruto si pomasíroval krk. Perina bola až prekvapujúco silná. Všimol si Jahikin spýtavý pohľad. „Mal som menší problém s perinou. Silou-mocou ma chcela zakryť...“ vysvetlil jej Naruto. Jahika prikývla, že pochopila. „Ďakujem, Uzumaki. Asi by som tu nebola...“
Naruto jej skočil do reči: „Nemusíš ďakovať. Nebyť mňa, tak by na nás možno nezaútočili. Ty si si nedala rodeo so záchodom.“
Naruto sa začal smiať. Jahika sa po chvíli pridala. Po dlhej chvíli sa zhlboka nadýchli. „Tak, je čas ísť ďalej. Poďme si pre ten poklad,“ povedala Jahika a už vstávala.
Naruto nasledoval jej príklad a spýtal sa: „Keď už hovoríš o poklade, čo to vlastne je?“
„Nechaj sa prekvapiť,“ povedala mu s úsmevom na perách a pomaly stúpala hore schodmi. Naruto sa viac nepýtal a pridal sa k nej. Pri dverách zastavili. Naruto kývol na Jahiku, nech otvorí dvere ona. A ona tak aj spravila.
Ocitli sa na štvrtom poschodí. Celú miestnosť osvetľovali sviečky rôznych veľkostí. Až po chvíli si všimli, že už nie sú sami. V miestnosti sa prechádzali tmavé postavy. Zatiaľ si Jahiku s Narutom nevšimli. Pomalým, takmer ťahavým krokom sa pohybovali po miestnosti. Jahika drgla do Naruta a ukázala na dvere, ktoré boli pred nimi. Dvere na piate a posledné poschodie. Neboli ďaleko, ale keby sa rozbehli, postavy by si ich určite všimli. A ešte nevedeli, čoho sú schopné. Jahika začala vymýšľať plán.
Naruto ju nechal. Sám začal mať veľký problém - bolelo ho brucho. Mal pocit, že za chvíľu praskne. Už keď vstupovali na tretie poschodie s nábytkom cítil mierny tlak v bruchu. Pozrel sa na Jahiku. Tá sledovala postavy s prižmúrenými očami. Viditeľne vymýšľala plán, ako sa dostať na piate poschodie. Narutove brucho ju určite nebude zaujímať. Ale on to už nemohol vydržať... a uľavil si. Nanešťastie aj so zvukovým efektom, ktorý znel, akoby niekto škrtil hada. Prižmúril oči a otočil sa na Jahiku.
Tá sa neveriaco pozerala na Naruta a pritom krčila nosom. „Fúj, Uzumaki! Lepšiu chvíľu si si nemohol nájsť, čo?! Tak to máš z toho rámenu. Och, toto môžeš používať ako zbraň hromadného ničenia...“
Naruto, už úplne uvoľnený, sa nevinne usmial. „Tak pardon. No a od pravdy nie si ďaleko. Raz sa mi toto isté podarilo v jednom súboji. Bojoval som proti Kibovi s Akamarom, to je jeho pes, a keď už išlo do tuhého, od nervozity som si pr...“
Od spomienok ho vytrhol Jahikin pohľad, ktorý smeroval niekam zaňho. A to sa mu nepáčilo. Úplne zabudol, kde sú. Teraz ho napadlo, že jeho malá nehoda mohla prilákať pozornosť tých čudných ľudí. Pomaly sa otočil. Za ním stála jedna z tmavých postáv a mierila na nich dlhú katanu. Na rozdiel od postavy, ktorá bola celá akoby v čiernom, bola katana nablýskaná a Naruto nepochyboval, že aj perfektne ostrá. Chvíľu len na seba pozerali a potom postava zaútočila. Naruto jednou rukou odstrčil Jahiku za seba a druhou vytiahol kunai. Jahika slabo zakričala, ale to stačilo na to, aby si ich začali všímať aj ostatné postavy, ktoré sa už s vytiahnutými katanami začali kĺzať k nim. Naruto zastavil katanu kunaiom a chcel útočníka odkopnúť. Zostal úplne prekvapený, keď mu noha preletela cez brucho postavy. Postava sa zavlnila, akoby bola s dymu, a diera na bruchu po Narutovej nohe zmizla.
Naruto tam len stál a až teraz si poriadne prezrel útočníka. Bol vysoký, tenký a celý čierny. Najviac ho zaskočilo, že nemal žiadnu tvár.
Jahika za ním zakričala: „Uzumaki, pohni, idú k nám ďalší.“
Naruto sa otočil chrbtom k útočníkovi, ktorý sa chystal na ďalší útok. Schytil Jahiku za ruku a spolu utekali preč. Všimli si, že v polovici miestnosti sa nachádzajú rôzne police. Snažili sa skovať za ne. Pri tom sa im podarilo sfúknuť pár sviečok.
Krčili sa za policami a čakali, kedy sa pri nich zjavia postavy s katanami. Prekvapilo ich, že keď vykukli spoza políc, postavy sa zase prechádzali po miestnosti, akoby sa nič nestalo. Naruto sa otočil sa na Jahiku. „A to malo byť čo? Videla si? Moja noha len tak preletela skrz neho. Čo sú zač?“
Jahika začala šepkať: „Dopredu ťa upozorňujem, aby si tu už neuvoľňoval svoje plyny... prosím! A čo sa týka hentých tam, niečo som si všimla. Nie som si istá, ale asi viem, čo sú zač. Pozri sa lepšie k nim na zem. Čo vidíš?“
Naruto sa zahľadel na najbližšiu tmavú postavu a pozrel sa k jej nohám. „Čo mám vidieť? Nevidím tam nič.“
„No veď práve. Normálny ľudia majú tiene, nie? A pri týchto sviečkach by rozhodne mali vrhať tieň, nemyslíš?“ Naruto sa ešte raz pozrel na postavy a naozaj, ani jedna z nich nevrhala tieň, pričom skrine, za ktorými sa skrývali, vrhali dlhokánsky pás tieňov.
„A ešte niečo. Všimni si, že chodia len po osvetlených miestach. Zdá sa, že nemôžu ísť do tmy. Pozri sa tam, odkiaľ sme prišli.“ Naruto otočil hlavu k dverám na tretie poschodie. Postava, ktorá ich napadla ako prvá, stála na mieste. Naruto si všimol, že sviečky, ktoré horeli pri vchode, zhasli. Museli ich sfúknuť, keď utekali preč. Teraz tam svietila jediná svieca, ktorá osvetľovala kúsok zeme, na ktorej meravo stála postava. Akoby sa nemohla posunúť ďalej. Otočil sa späť k Jahike a prikývol hlavou.
Jahika pokračovala: „Myslím, že to sú Tiene. Nemajú tvar, sú ako dym. Tým sa vysvetľuje, prečo tvoja noha len tak preletela cez jeho telo. Ale ich katany sú pravé, o tom nepochybujem. A pozri koľko je tu sviečok. Veľa, veľmi veľa. To preto, aby sa Tiene mohli pohybovať takmer po celej miestnosti. Preto nejdú za nami, lebo sme v tme za policami. Keď niekde vznikne neosvetlené miesto, Tiene tam nemôžu ísť, ako náš priateľ hentam,“ kývla hlavou smerom k uväznenému útočníkovi pri dverách „a keďže teraz vieme, čo sú zač, ľahko sa odtiaľto dostaneme.“ Jahika s úsmevom pozrela na Naruta.
Naruto, tiež s úsmevom, sa postavil: „Áno, stačí, keď pôjdeme po neosvetlených častiach miestnosti až k dverám. Spolu je tu pätnásť Tieňov, teda ak nepočítam toho uväzneného pri dverách. To je veľa, ale nejako to zvládneme.“
Jahika prikývla a vstala tiež. Obaja sa poobzerali, kadiaľ by mali ísť. Nakoniec Jahika prstom ukázala na skupinu sviečok neďaleko políc. „Tie musíme sfúknuť. Potom už nebudeme ďaleko od dverí.“
Naruto sa rozbehol k sviečkam. Keď vkročil do ich svetla, Tiene sa otočili a začali sa plaziť k nemu. Naruto si ich nevšímal a začal sfúkavať sviečky. Bolo to ťažšie, než si myslel. Sviečky museli byť nejaké špeciálne, pretože sa sfukovali veľmi ťažko. Za ním sa zjavila Jahika a pridala sa k fúkaniu. Po chvíli sa im už točila hlava. A to sfúkli len polovicu zo skupinky sviečok. Ešte stále boli vo svetle a Tiene boli už blízko. Jeden bol len pár krokov od nich. Katana sa zaleskla pripravená odťať pár končatín. Naruto sa postavil s kunaiom v ruke. Jahika ďalej sfukovala jednu sviečku za druhou. Tieň zdvihol katanu nad hlavu pripravený spustiť ju na Narutovu hlavu. Keď sa katana približovala k Narutovi, Jahike sa podarilo sfúknuť aj poslednú sviečku. Ocitli sa v tme. Tieň pred nimi zmizol, akoby sa rozplynul. Narutovi sa niečo obtrelo o líce a potom sa ozvalo cinknutie. I keď sa Tieň rozplynul, jeho katana nie. Tá padla a pritom sa zarezala Narutovi do líca. Jahika zacítila krv. „Uzumaki? Hej, si v poriadku? Čo sa stalo?“ V jej hlase bolo počuť, že sa obáva.
Naruto si pritláčal kus látky k lícu a začal upokojovať Jahiku: „To nič, som v pohode. Len ma škrabla katana na líce. Ale to je v pohode, len malá ranka, ale krv z nej tečie prúdom.“
To Jahiku moc neupokojilo a tak sa pohla k miestu, kde asi bol Naruto. Vďaka tme, v ktorej sa ocitli, videla len minimum. Nakoniec zbadala jeho siluetu. Ľavou rukou si držal nejaký kus látky pri pravom líci. Chytila ho za druhú ruku a podala mu fľaštičku s liečivou masťou. „Natri si to na ranu, prestane krvácať.“
Naruto sa poďakoval a začal si vtierať masť do rany. Jahika mala pravdu, po chvíľke prestala krvácať. Ešte raz sa poďakoval a podal fľaštičku späť Jahike. Potom sa otočili a zistili, že dvere už nie sú ďaleko. Stačí, ak sfúknu ešte pár sviec a budú pri nich. Tiene sa znovu pohybovali po osvetlených častiach miestnosti, akoby sa nič nestalo. Viditeľne ich bolo menej. Naruto ich napočítal jedenásť. To znamená, že zmizlo päť Tieňov, zostalo desať aktívnych a jeden uväznený pri dverách. To nie je až také zlé...
Pokračovali a zhasínali sviečky jednu po druhej už bez nehody. Keď vstúpili do svetla, Tiene ich vycítili a začali sa k nim sunúť. Vždy len tak-tak stihli sfúknuť sviečky. Keď sa konečne dostali k dverám, polovica miestnosti nebola osvetlená a pohybovalo sa v nej šesť Tieňov. Šťastní, že to majú za sebou, opustili štvrté poschodie. Čakal ich poklad...

Po schodoch išli bez slova a náhlivo. Obaja to už chceli mať za sebou. Jahika otvorila dvere a vstúpili dnu na piate poschodie.
Ocitli sa vo veľkej miestnosti. Naruto čakal miestnosť plnú zlata alebo nejakých artefaktov. Ale miestnosť bola skoro prázdna, okrem malého podstavca v jej strede. Na podstavci niečo bolo. Žeby poklad?
Jahika sa opatrne vydala rovno k nemu. Naruto ju pomaly nasledoval. Bol veľmi zvedavý, kvôli čomu musel toto všetko pretrpieť. Pozrel sa na Jahiku. Za chvíľu to všetko skončí a ona odíde. Nemohol si pomôcť, ale vedel, že mu bude chýbať. Bola by z nej správna kunoichi. Keď si uvedomil že sa len včera spoznali, takmer tomu neuveril. Usmial sa pri spomienke na ich prvé stretnutie. Ešte sa bude musieť ospravedlniť Teuchimu za neporiadok, čo spôsobili.
Bol taký zamyslený, že skoro vrazil do Jahiky. Tá už stála pred podstavcom. Naruto nedočkavo vykukol spoza nej a pozrel na poklad. Na podstavci stála malinká nádobka zdobená rôznymi ornamentmi. Jahika s úctou na ňu pozerala. Naruto zmetený pozeral z nádoby na Jahiku. „To je ten poklad? Nádoba?!“
„To nie je obyčajná nádoba. A dôležitejší je jej obsah.“
Jahika sa rozosmiala a do očí jej vhŕkli slzy. Naruto stále nechápal. Zmetený pozeral na nádobku a všimol si, že je plná niečoho zeleného. Ale aj tak sa mu to zdalo divné. To všetko podstúpil len kvôli nejakej vodičke v nádobke?! Mal chuť rozbiť nádobku na milión kúskov a hneď potom aj Jahiku.
Jahika sa pozrela na Naruta a videla, že je nahnevaný. Zrazu zvážnela a pustila sa do vysvetľovania: „Môj brat Jomiki je chorý, Uzumaki. Umiera. Je to hrozný pocit. A potom som si spomenula na toto tu.“ prstom ukázala na nádobku. Naruto zvážnel a počúval ďalej.
„Ako malá som často počúvala o nádobke s liekom, ktorý vylieči každú chorobu. Je tam len pár kvapiek, dávka presne pre jedného človeka. Pred pár dňami som sa dozvedela, kde sa nachádza táto veža. Hneď som sa vydala na cestu do Konohy, lebo som vedela, že budem potrebovať pomoc. Prepáč, že som ti tajila celú pravdu, ale nie často dôverujem ľudom.“
Keď sa Naruto dozvedel celú pravdu, začal sa za svoj bezdôvodný hnev hanbiť. Choval sa ako hlupák. Usmial sa na Jahiku. Tá mu úsmev opätovala. Kývol hlavou k nádobke: „Tak na čo čakáš? Vezmi to, nech ideme naspäť.“
Jahika sa usmiala ešte viac a vzala nádobku do rúk. A vtedy ich oslepilo jasné svetlo. Obaja automaticky zavreli oči.

Naruto, ešte vždy so zatvorenými očami, zacítil vietor. A neďaleko počul šum listov. Aj vzduch chutil inak. Bol čerstvý. Opatrne otvoril oči. Stál v lese a pred ním bola veža. Začínalo svitať, čo znamenalo, že vo veži strávili celý deň. Vedľa neho stála Jahika. Na tvári mala prekvapený výraz. Pozerala sa na vežu. Pomaly otvorila ruku, v ktorej zvierala nádobku. Bola v poriadku. Jahika sa rozosmial. „Zvládli sme to. Zvládli!“
Naruto sa pridal k jej smiechu. „Áno. Zdá sa, že nás niečo prenieslo von. Už som sa začínal obávať, že sa budem musieť znovu stretnúť so záchodmi...“
Jahika sa rozosmial ešte viac. Pozrela sa na Naruta a až teraz si poriadne všimla jeho ranu na líci. Hneď sa prestala smiať: „Ajaj. To nevyzerá pekne. Počkaj, hneď ti to ošetrím, mám so sebou lekárničku.“
Naruto ju zastavil. „To počká. Mali by sme si niečo uvariť, pretože ja už umieram od hladu. Idem po nejaké drevo.“
Jahika len prikývla a začala upravovať ich včerajšie ohnisko. Za chvíľu sa zjavil Naruto s drevom v rukách. Zložil ho k ohnisku, kde Jahika už zapaľovala malý ohník z včerajšieho dreva, ktoré tam nechali. Keď už pekne horel, vybrala malý kotlík a dala v ňom variť vodu. Potom sa pustila do ošetrovania. Narutovu ranu najprv poriadne vyčistila, načo sa mu zase pustila krv. Tak použila masť, ktorá krvácanie okamžite zastavila. A potom vytiahla ďalšiu masť, ktorá Naruta príjemne chladila. Nakoniec mu na ranu priložila kus obväzu a nalepila mu ho na líce.
„Uf, ďakujem.“ Naruto si pošúchal druhé líce.
„Nemáš za čo. Rana nie je hlboká, ale preťala ti skoro celé líce. A nemala by ti tam zostať ani jazva, lebo som použila svoju masť. Za pár dní sa ti to vylieči.“ Jahika sa naňho usmiala. „A teraz večera.“
Keďže Naruto svoj rámen zjedol pred tým, čo vstúpili do veže, musel sa uspokojiť so zeleninou, ktorú uvarila Jahika. Nechcel to priznať, ale chutila vynikajúco. Naruto sa otočil na Jahiku: „A čo teraz? Ak nie si unavená, môžeme ísť hneď späť do Konohy, nie?“
Jahika prikývla. Cítila sa unavená, nepochybovala o tom, že aj Naruto bol unavený. Ale už chcela byť čo najskôr doma. Rýchlo uhasila oheň, upratali okolo ohniska, pobalili všetky veci a spolu sa vydali späť do Konohy. Vežu nechali za sebou.

Do Konohy dorazili navečer. Jahika s Narutom podali hlásenie o misii Tsunade a vyčerpaní odišli spať.
Ráno Naruto len tak-tak stihol Jahiku pred tým, než odišla. Našiel ju pred bránou spolu s Tsunade. „Dobré ráno,“ zakričal Naruto na pozdrav.
Jahika si vydýchla. „Už som si myslela, že odídem bez rozlúčky. Aj keď si musím ísť ešte nakúpiť nejaké potraviny na cestu.“
Naruto sa zoširoka usmial a podával jej tašku: „Toto je malý darček na rozlúčku. Máš tam nejaké jedlo.“
Jahika si s úsmevom zobrala tašku. „Ďakujem. Ušetril si mi kopu času, Uzum... Naruto.“
Tsunade sa len ticho prizerala. Jahika jej ráno stihla porozprávať všetko, čo sa stalo. Pochopila, že Jahika chce byť čo najskôr doma.
Jahika kývla hlavou na pozdrav a otočila sa na odchod. Ešte zdvihla ruku a zamávala na rozlúčku. Naruto jej odkýval. Odišla...

Jahika si po dlhej ceste lesom dala prestávku. Bola strašne hladná. Rozložila oheň a dala variť vodu. Začala rozbaľovať tašku od Naruta. Hneď na vrchu bol rámen. Usmiala sa a vytiahla ďalšiu nádobu... s ďalším rámenom. Úsmev jej zamrzol na tvári a rýchlo vysypala obsah tašky na zem. Všetko to bol rámen na zalievanie. Jahika sa neveriacky pozerala na nádoby s jedlom. „UZUMAKI NARUTOOOO!!!“ Vtáky zo stromov odleteli splašene preč.

Naruto si kýchol. Sedel v Ichiraku a jedol rámen. Vedľa neho sedel Sasuke a Sakura. Práve im dopodrobna rozprával o misii: „...a potom ju chytili moje klony. A teraz ma niečo napadlo. Keď ma na prvom poschodí omráčil ten plyn, tak sa mi sníval taký divný sen. Bola tam stena pokrytá znakmi a ja som sa do nej zamiloval... Divné, čo? Bola tam aj Jahika a potom...“

KONIEC