Renji Hagane - Cesta ninju 7.: Nie zbohom. Dovidenia!

Deň odchodu prišiel ani som sa nenazdal. Bol to jeden z mojich najbolestnejších dní v živote. Obľúbil som si tu všetkých a dokonca si myslím, že aj oni si obľúbili mňa. Nikdy nezabudnem na dreveného ninju Yamata, Kibu a havkáča Akamarua, Shikamara a jeho uštipačné poznámky, Sakuru a jej starostlivosť, Hinatu a jej nesmelosť, ale nesmiernu odvahu, Kakashiho a jeho vodcovské schopnosti, Naruta a jeho odvahu a výnimočné schopnosti, Saia a jeho zmysel pre povinnosť, Shina a jeho chrobáky:D a hlavne...na Ino-chan. Tá mi dala najviac ako za ten čas mohla. Dala mi nádej. Už nikdy som viac nebál, že zlyhám, pretože ona mi dala dôvod prečo bojovať a prečo víťaziť. Nezabudnem na tie chvíle, ktoré som s ňou strávil. Najkrajšie chvíle môjho života. S touto skúsenosťou môžem ďalej čeliť svojmu neblahému osudu a cítim sa aj silnejším. Stáli tam všetci v rade. Nemyslel som, že to bude vyzerať takto.
„Tak sa maj.“, začal Kiba.
„Drž sa. My dvaja sa ešte stretneme dattebayo!“, poznamenal s úsmevom Naruto.
Hinata mi uplietla veniec z kvetov a to hovorilo za všetko.
„Arigatou...“, poďakoval som jej.
„Aj chrobákom je smutno. Pôvodne som nechcel ísť ale oni ma sem...veď vieš. Priťahovala ich tvoja chakra.“
„Aj ty mi budeš chýbať Shino-san.“, povedal som mu s úsmevom.
„Dovi...“, zmohol sa Sai, ale ja som ho ešte zdržal, „postaraj sa o Ino-chan, urob ju šťastnou a opätuj jej city.“
„Ale ja...“, prerušil ma.
„Pokús sa aspoň o to. Si človek ako ostatní a ani tieto city ti nemôžu ostať cudzie.“
„Urobím všetko, čo budem môcť.“, uistil ma Sai.
„Konečne niekto Ino otvoril oči. Veľa šťastia, lebo ty ho máš.“, povedala Sakura.
„Čau, a hlavne už nikomu nezlom srdce. Rozumieš?“, vyhrážal sa Shikamaru.
„Čestné ninjovské!“, odpovedal som mu.
„Šťastnú cestu domov.“
„Vďaka Yamato-san.“
„No, čo mám povedať...snáď len toľko. Nasleduj svoje srdce a svojho senseia. Vychoval z teba dobrého ninju. Len musíš zistiť, akým smerom máš kráčať. Keď ten smer nájdeš, nájdeš aj kľud v sebe. Buď príkladom aj ty svojim žiakom a kto vie. Možno že ťa k nám opäť vietor zaveje hehehe.“
„Cením si to Kakashi-san.“
Potom Kakashi nabádal ostatných aby nás s Ino-chan nechali samých. Prišlo mi to vhod, ale cítil som sa dosť zmätene. Mal som opustiť dievča, ktoré som nadovšetko miloval. Nevedel som jej povedať „zbohom“.
„Ino-chan...ja viem, že teraz sú všetky slová zbytočné, pretože ja to nedokážem. Myslel som si, že to bude ľahšie, ale potom si prišla ty a teraz tu stojím pred tebou a v sebe dusím obrovskú bolesť.“
Priblížila sa ku mne a skočila mi do náručia.
„Neodchádzaj! Onegai!“, povedala.
„Ty vieš, že to nemôžem. Prišla správa, že sa mám vrátiť.“
„Renji-kun, ja som sa bála toho, že sa toto stane. Vedela som, že to skončí takto. Nemalo sa to stať.“
„Ale je to moja vina Ino-chan. Moja. Ja ti verím, že si nájdeš niekoho, kto ťa bude ľúbiť aspoň tak ako ja a budeš s ním šťastná. Dovtedy si zober toto.“
Vytiahol som z batohu oceľový kvet, ktorý som cez noc vyrobil pre ňu.
„Ja nie som síce kvetinár, ale...“
„Je prekrásna...“, jej slová ma zahriali pri srdci.
„Uväznil som do nej aspoň zlomok mojej lásky.“
„Ale veď zhrdzavie.“
„Aj keď je to len oceľová kvetina, potrebuje starostlivosť. Nech ti pripomenie každú chvíľu ktorú sme spolu strávili.“
„Dobre ale aj ja ti chcem niečo dať.“, trvala na tom Ino a vytiahla kunai z púzdra a odrezala si pramienok svojich vlasov. Bolo to to najcennejšie, čo mi mohla dať.
„Ale to nemôžem prijať.“
„Ty si mi dal niečo zo seba, tak ja ti dávam niečo zo mňa.“
„Dobre, prijmem to ale niečo mi sľúb.“
„...“, bola ticho, aby počúvala moje slová.
„Nikdy, nikdy viac už kvôli mne neplač a nenechaj si len tak zlomiť srdce ako si to dopustila odo
mňa. Sľúb mi to Ino-chan. A pamätaj si, vždy ťa budem ľúbiť a nezabudnem na teba.“
Stáli sme tam v objatí ešte dlho. Náš rozchod bol plný smútku a bolesti. Jej hlava sa opäť ocitla na mojom ramene. Zavrel som oči a v pár sekundách som si prebehol všetky tie chvíle, ktoré som s ňou prežil. V tej chvíli som ani ja nemohol udržať slzu. Napokon prišiel ten nekonečný moment lúčenia.
„Ale už musíš ísť. Tak teda...zbohom Renji-kun.“
„Nie zbohom. Dovidenia.“
Potom som už len použil Kuchyiose no Jutsu a privolal som svojho starého priateľa Kuroidorua, orla a ochrancu Skalnej dediny. Na jeho chrbte som pomaly opustil bránu Listovej s vedomím, že už nič nebude také ako predtým a s nádejou, že ďalší deň bude lepší ako ten predchádzajúci.

Zavítal som do mojej rodnej Iwagakure. Nevítali ma tam s otvoreným náručím, ale ja som sa už tešil na Naki-chan a na Sema-senseia. Prišli ma hneď pozrieť, keď som pristál. Zosadol som preto z Kuroidorua.
„Vďaka ti priateľ. Môžeš si ísť po svojom.“
„Jasné a keby si niečo chcel, tak nepoužívaj privolávacie jutsu, ale stačí zapískať.“
„Hehe ako minule...“
„Bol som príliš ďaleko.“
„Tak už choď.“, potom iba zmizol v dyme. Pribehla Naki-chan a skočila mi do náručia. Hneď za ňou sa objavil aj Sema-sensei. Nechýbali ani Youshiro a Kusen. Všetci ma vyobjímali a vybozkávali. Mal som pocit akoby som prišiel na miesto, kde ma vítajú ako hrdinu, ale pre svoju sestru som bol vždy hrdina. Mal som to tu rád, veď toto je miesto, kde som sa narodil. Ale kusisko srdca som zabudol v Listovej, pretože ja som ľúbil anjela, anjela z Listovej.