Milovať či nenávidieť?1

Bolo chladné daždivé ráno. Nebo bolo zatiahnuté. Po ceste pár míľ pred Konohov išiel mladý muž. Mohol mať najviac dvadsaťdva. Ale nešiel sám, ako sa to na prvý pohľad zdalo. Mal na sebe čierne tri štvrťové nohavice, červene tričko bez rukávov, na rukách mal čierne rukavice bez prstov dlhé asi po lakte a cez seba znovu čierny priliehavý plášť s kapucňou . Dážď mu nevadil ale netúžil priťahovať pozornosť. Obzvlášť nie tu . Mal na sebe farby smútku. Na chrbte niesol dve katany. Obe mali žiarivo bielu oceľ, ktorá vyvolávala dojem, akoby bola posiata tisíckami diamantov. Jediný rozdiel bol v tom, že jedna mala rukoväť nebesky modrú, rovnakú modrú akú mal on v očiach a tá druhá ju mala sýto oranžovú. Ich farba naznačovala klan, ktorému kedysi patrili. Na modrej katane bolo ozdobným písmom vyryté Namikaze a na oranžovej Uzumaki. Písmená šli pod sebou smerom ku rukoväti.

Z boka jeho postava vyzerala nesúmerne. Robil to ten veľký hrb čo mal na chrbte. Zrazu sa ten hrb trochu pohol, nepokojne sa pomrvil a prehovoril.
„Už tam budeme ?“ spýtal sa zvedavý hlások.
„Nie Nami“ zaznela odpoveď.
„Tak si ešte pospím“ konštatovala. Ten hlások patril malému dievčatku, mohlo mat sotva šesť rokov. Sedelo zakliesnené medzi katanami a chrbtom svojho otca. Ruky mu malo okolo krku. Ledva to dopovedalo a už znova behalo po ríši snov. Malo tvrdý spánok po otcovi a nezobudil by ju ani výbuch lístka pri hlave. Takto cestovali stále. Na prvý pohľad to síce vyzeralo nepohodlne ale oni si už zvykli a Nami sa tak cítila bezpečne. Chodila s ním na každú misiu a on ju trénoval boli užasne zohratá dvojica. V boji si neprekážali a tvorili dobrí tím.

Na chvíľu sa nebo vyjasnilo, cez oblaky prenikli slabé lúče slnka. Zastavil, stiahol si kapucňu a nechal teplé lúče aby mu pohladili ustaranú tvár. Hneď ako to spravil ukázal svetu svoje neposedné blonďavé vlasy. Boli strednej dĺžky- siahali mu asi po ramená. Keby ho zbadal niekto z Konohy určite by si myslel že Yondaime hokage vstal z mŕtvych. Na pleci mu spokojne oddychovala ďalšia blonďavá kôpka . Ale občas bolo vidieť aj pramienky červenej.
Vtom sa tá kôpka neposedne pomrvila a zamrmlala niečo v zmysle: ,, Oci zhasni ja ešte chcem spať.“ Muž sa len pousmial a znovu si natiahol kapucňu na hlavu. Znova sa dal do kroku. Nevedel či má tu dedinu nenávidieť, či milovať. Nepamätal si so svojej minulosti skoro nič vedel len, že pochádza z Konohy a jediná vec čo si pamätal boli mená jeho rodičov.
,, Minato Namikaze....Uzumaki Kushina “ zašepkal do dažďa. Bol to jeho domov ale Konoha mu a Nami vzala to najcennejšie, jeho ženu. Osobu, ktorú miloval najviac na svete a zostala mu po nej len prázdnota a diera v srdci, no a Nami samozrejme. Ona teraz tvorila zmysel jeho života. Ale mal tam misiu a on svoje misie vždy dotiahol do konca. To bolo jeho nikdy sa nevzdať! Bol odhodlaný zistiť viac ohľadne jej smrti a preto musel nájsť jej vraha ....Uchihu.

Mala to byť misia ako každá iná. Aspoň pre ňu. To ešte ale netušila, že bude jej posledná. On sa o ňu bál a nechcel ju pustiť.
„Je to príliš nebezpečné....nikam nepôjdeš a basta!“ povedal blonďák zaťato.
„Som kunoichi a nemusím si od teba pýtať povolenie!“ vykríkla na oplátku.
„Ale si taktiež moja žena a matka.“ oponoval muž.
„Keď si si ma bral vedel si, že som ninja rovnako ako ty. To čo odo mňa chceš by som mohla žiadať rovnako aj ja od teba ale nežiadam! Verím ti. Verím v teba, že len tak nezomrieš a neopustíš nás a na oplátku by som aj ja chcela kus dôvery a slobody. To žiadam až tak veľa? “ hovorila stále vyrovnane a nenechala sa vytočiť, aj keď už bolo vidieť, že veľa nechýba.
„Ja ti verím len ja“...na chvíľu sa odmlčal....“ nechcem ťa stratiť, priveľmi ťa na to milujem.“ odmlčal sa
Chcel ešte niečo povedať ale nestihol. Zrazu pocítil ne tvári jej teplý dych a od vzrušenia sa zachvel. Ďalej cítil už len jej vlhké hebké pery na tých svojich. Nenechal sa dlho núkať a bozk jej opätoval. Bol to dlhý vášnivý bozk. Po ňom zostal K..O. Odrovnala ho .Vedela to veľmi dobre, vedela čo na neho zaberá a ako ho spravovať ale nezneužila to. Nikdy.
„Dobre.“ dostal zo seba nakoniec. Jej čokoládové oči sa rozšírili šťastím.
„Ďakujem“ šepla mu nežne do ucha. Ale to už na rozprávanie nebol čas.........................
Pustil ju ale trpko to oľutoval.

S premýšľania ho vytrhol nejaký hlas.
„Kto ste a čo chcete?“ spýtal sa muž zdvorilo. Nevedel prečo ale zahalená postava v ňom vyvolávala rešpekt.
Poobzeral sa a s prekvapením zistil, že stojí pri Konožskej hlavnej bráne a vedľa neho z každej strany stojí jeden strážnik a niečo mu hovoria.
„Kto si a čo tu chceš !“ vykríkol, už zjavne naštvaný strážnik z toho, že to dotyčný absolútne ignoruje.
„Nejaký problém Izuma ,Kotetsu?“ spýtal sa muž s maskou cez pol tváre. Za chvíľu za ním dobehla menšia skupinka ninjou počínajúc kunoichi s ružovými vlasmi a dvoch mužov. Jeden vyzeral úplne nezúčastnene, nedalo sa v ňom vôbec vyznať. Vyzeral akoby ani nemal city a ten druhý mal na tvári dva červené trojuholníky otočené nadol a po boku mu bežal veľký ninja pes.
„Nie“ odpovedal.
„Som ninja z mlžnej a mám list od mizukageho hokagemu. „a tiež nejaké osobné záležitosti“ dodal v duchu pre seba.
„ T ...ten....hlas“ vykoktala so seba kunoichi.
Hm? Pozrel sa na nu cudzinec so záujmom.
“Mám pocit akoby som ich už niekedy videl. Vlastne všetko mi je tu povedomé.......môj pobyt tu bude určite zaujímavý.“ Pri tejto myšlienke sa uškrnul ale nikto si to pre kapucňu nemohol všimnúť. Muž s maskou akoby nebral na vedomie ružovovláskinu pripomienku a vypytoval sa ďalej.
„Meno?“
„Do toho ťa nič!“ odvetil neznámi stroho. Skôr ako chcel maskovaný protestovať ešte dodal: „Ale keď tak pekne prosíš poviem ti ho.....volám sa“ nachvíľu sa odmlčal čím už chcene alebo nechcene vytvoril dramatickú pauzu a dodal: „ Naruto Uzumaki Namikaze!“
.