Milovať či nenávidieť?2

Upozornenie: je mi ľúto ale s touto poviedkou budem trochu meškať z dôvodu, že sa momentálne venujem téme shouen ai a sem tam aj yaoy ale to sem nedávam lebo mnohý sa to hnusí........ale určite sa ku nej vrátim a dopíšem ju.....teda ak o to bude záujem..................!

„Kto si a čo tu chceš !“ vykríkol, už zjavne naštvaný strážnik z toho, že to dotyčný absolútne ignoruje.
„Nejaký problém Izuma ,Kotetsu?“ spýtal sa muž s maskou cez pol tváre. Za chvíľu za ním dobehla menšia skupinka ninjou počínajúc kunoichi s ružovými vlasmi a dvoch mužov. Jeden vyzeral úplne nezúčastnene, nedalo sa v ňom vôbec vyznať. Vyzeral akoby ani nemal city a ten druhý mal na tvári dva červené trojuholníky otočené nadol a po boku mu bežal veľký ninja pes.
„Nie“ odpovedal.
„Som ninja z mlžnej a mám list od mizukageho hokagemu. „a tiež nejaké osobné záležitosti“ dodal v duchu pre seba.
„ T ...ten....hlas“ vykoktala so seba kunoichi.
Hm? Pozrel sa na nu cudzinec so záujmom.
“Mám pocit akoby som ich už niekedy videl. Vlastne všetko mi je tu povedomé.......môj pobyt tu bude určite zaujímavý.“ Pri tejto myšlienke sa uškrnul ale nikto si to pre kapucňu nemohol všimnúť. Muž s maskou akoby nebral na vedomie ružovovláskinu pripomienku a vypytoval sa ďalej.
„Meno?“
„Do toho ťa nič!“ odvetil neznámi stroho. Skôr ako chcel maskovaný protestovať ešte dodal: „Ale keď tak pekne prosíš poviem ti ho.....volám sa“ nachvíľu sa odmlčal čím už chcene alebo nechcene vytvoril dramatickú pauzu a dodal: „ Naruto Uzumaki Namikaze!“

„Kde zas ten Kakashi trčí“ sťažoval sa hnedovlasý chlapec, ktorého spoločník akoby na súhlas otrávene zaštekal.
„Nechápem Sakura, ako ste to s ním mohli vydržať tak dlho!?“
„Heh.....po rokoch s ním strávenými si na to zvykneš.“ odpovedalo na to dievča s úškrnom.
„Vieš Kiba teraz mi trochu pripomínaš Naruta.....“ pri poslednom slove jej zlyhal hlas a pohľad sa zmenil. Bol zachmúrený, smutný bol v ňom vidieť žiaľ a výčitky. Hlavne výčitky. Nikto jej jeho smrť nevyčítal, ale i tak sa cítila zodpovedná...........

„Ako to myslíš?“ všimol si jej pohľadu a snažil sa to trochu odľahčiť a tak začal žartovať.
„To som naozaj taký zakrpatený, strapatý a blbý?“ spýtal sa s hraným hnevom. Smútok nahradil škodoradostný úsmev. Zhltla to aj s navijakom a začala si ho doberať.
„Nóó.......“
„Čo nóó? znovu sa spýtal na oko naštvane.
„tak až taký malý zas nie si, ale s tou blbosťou....hm ako to povedať......netráp sa, nikto múdri z neba nespadol!“ a aby svojím slovám pridala vážnosť milo sa usmiala. Tak ako sa usmieva na päť ročné dieťa ktoré si myslí, že chápe to čo nechápe. Kibu ten úsmev povzbudil pokračovať v tejto malej hre.
„Schválne, som zvedavá ako zareaguje.“
„Naruto by to asi nepochopil.“ pri tejto myšlienke sa uškrnul.
„Ale dobre hra pokračuje!“
„Čožeeeeeeeeeeeeeeee? To ako myslíš?
„Heh, ešte aj reaguješ ako Naruto.“
Zatváril sa tak kyslo a prihriato, že sa Sakura so smiechom skácala na zem.
„Sakura?“ zdvihol obočie a v očiach mal otázku „ S kade si ušla?.“ To ju prinútilo ku ďalšiemu záchvatu smiechu.
„Ke....keby si sa vy....del.“ koktala a držala sa za brucho.
„hm?“ to bolo jediné na čo sa zmohol a teraz to už vôbec nechápal a Sakura sa len smiala a smiala.

„Veľmi tieto veci nechápem a s Narutom som bol v tíme len krátko, ale myslím, že sa smeje na tom, že na ňu už asi tri minúty čumíš ako vyoraná myš. Vydrž to ešte tak dve a prekonáš aj Naruta.“ rýpol si Sai a svoj monológ zakončil úsmevom. Ale už to nebol ten falošný, neúprimný a nacvičený, vlastne to bol skôr od srdca idúci posmešný úškľabok. (Popravde Sai to odkopíroval od Nejiho a Kibi, keď si doberali Naruta). Vedel už trochu cítiť ( bože to znie hrozne) ale ešte to nebolo ono. Momentálne mu s tým pomáhala Ino ( ).

Pri tejto pripomienke sa Kiba rýchlo spamätal ( toto bola jedna z mála vecí v ktorých Naruta naozaj netúžil prekonať) a v momente, keď si predstavil ako vymleto pozeral na Sakuru tak padol k zemi rovnako ako ona pred chvíľou. To Sai celkom nepochopil, ale rozosmial sa tiež.

„Neruším? Vidím, že sa tu bavíte naozaj dobre.“ spýtal sa práve prichádzajúci Kakashi a dúfal, že výhovorku, ktorú „práve“ vymyslel nepoužil včera.....
„Meškáte“ vykríkli všetci zborovo. Ten čo by to videl po prvý raz by si povedal, že to majú perfektne nacvičené ale to bola len „sila zvyku“.

„No viete po ceste som stretol Gaia a nedalo mi to a musel som ho v niečom poraziť. Zase.“ vysypal so seba s tvárou anjelika.(V skutočnosti mal ten „Gai“ štíhlu postavu, búrlivú povahu a volal sa Anko a meškal preto lebo mu Anko skryla jeho obľúbenú knihu a on si ju musel „tvrdo“ vybojovať).

„A neodišiel včera náhodou tím Gai do Suny?“ rýpol si Kiba.
„A sakra“ ušlo náhodou maskovanému ninjovi. Zachránil ho až hlas Izuma ako kričí na nejakého muža v kapucni. Ani nepremýšľal a hneď sa tam vrhol a tým sa vyhol ďalšiemu vysvetľovaniu. Jeho tým sa nad jeho bezbranným výrazom uškrnul a nasledovali ho.

„Nejaký problém Izuma ,Kotetsu? “spýtal sa a zvedavo si premeriaval neznámeho okolo ktorého bol taký rozruch.
„Nie. Som ninja z mlžnej a mám list od mizukageho hokagemu.“ znela odpoveď. Nemohol mu pre kapucňu vidieť do tváre ale stavil by sa (aj o Anko ), že chcel ešte niečo dodať. Nevedel prečo, ale pripadal mu strašne povedomý, tajomný a zaujímavý, preto o ňom chel vedieť viac. Ignoroval dokonca aj Sakuru, ktorá práve niečo zaskočene vykoktala.
„Meno?“ vyzvedal ďalej.
„Do toho ťa nič!“ odvetil neznámi stroho. To Kakashiho zaskočilo no zďaleka nie tak veľmi, ako to čo ešte dodal.
„Ale keď tak pekne prosíš poviem ti ho.....volám sa.....“....nastalo ticho.
„Tak už to sakra konečne vyklop!“ kričalo Sakurine vnútorné ja. Ten hlas jej bol strašne povedomý, ale nevedela ho zaradiť.

„ Naruto Uzumaki Namikaze!.“ Stačili tri slová a všetci prítomní stáli ako obarení.Popri tom ako to povedal mu vietor ako naschvál strhol kapucňu.
„Na...naruto“ dostala zo seba len.
„On žije....PANEBOŽE on žije!“ svitlo jej. V tej chvíli ju zaplavilo toľko šťastia ako ešte nikdy. Chcela sa za ním hneď rozbehnúť. Objať ho. Vraziť mu. Už už bola pri ňom, keď ju zastavili jeho slová. Vryli sa jej hlboko do srdca.
„My sa poznáme?“
„Je to len nejaký zlý vtip na privítanie. “ opakovala si v duchu. Jeho výraz však hovoril za všetko.
„Naruto čo to hovoríš? Celé roky sme boli v jednom tíme- ty, ja, Sasuke, Kakashi senseia neskôr aj Sai. On na ňu len neveriaco pozeral no z myšlienok ho vyrušila Nami.
„Áááh“ zívla si.... „Kto tu robí taký rámus....to sa patrí budiť spiaceho?“ zavrčala nevrlo smerom ku Sakure.
„Takže už si hore?“ skôr konštatoval ako povedal Naruto.
„Už sme konečne v Konohe oci?“
„Heh....nedočkavá ako vždy ale áno už sme v Konohe Nami.“
„Oci?“ každý sa snažil to pochopiť po svojom ako napríklad Kakashi najprv skoro dostal infarkt ale spamätal sa skôr ako iní.
„Oci? Čožeee?“ vykríkla Sakura.
„Vyzerá to tak, že niekto sa činil“ poznamenal s úškľabkom Kiba.

„A budeme to dlho?“ zvedavo sa opýtala Nami a medzitým sa šikovne spustila po Narutovom chrbte dole, zastala si vedľa neho a unavene si pretierala oči.
„Nie nebudeme.....len splníme misiu, vyriešime jednu záležitosť a môžeme sa vrátiť domov.
„Ty chceš znova odísť? Veď si sa práve vrátil Naruto!“ oponoval mu Sai, ktorý práve precitol zo šoku, že pred ním stojí priateľ, ktorého pred rokmi pochoval a má dieťa.
„Prečo by sme zostávali na mieste, ktoré je nám cudzie?“ spýtal sa Naruto na oko prekvapene.
„Čo to preboha melieš, veď Konoha je tvoj domov, tu si vyrastal, absolvoval akadémiu, stal sa ninjou a plnil misie s nami, priateľmi....“ vložil sa do toho Kiba.

V okolí bráni sa začali zhromažďovať ľudia, ktorých sem pritiahla zvedavosť. Zväčša to boli znudené manželky, čo sa chceli dozvedieť niečo nové aby mohli roznášať drby.
„Yondaime sa vrátil!“ kričali jedny.
„ Nie to je Uzumaki!“ oponovalo im druhý......

„Čo už si na to zabudol?“ pokračovala v Kibovom prejave Sakura.
„Nemôžeš predsa tie roky strávené s nami hodiť len tak za hlavu a hrať že ani neboli, nemôžeš tie spomienky ignorovať! Zničiť!“ najprv začala šepkom ale posledne slová vykričala so slzami v očiach. Všetci po Sakurinom prejave stíchli a čakali na odpoveď. Už ani nedýchali, ticho prerušovali len tiché vzlyky jednej kunoichi.
„Ale áno môžem!“ znela odpoveď.
Všetkých to vyviedlo z miery ale ani nie tie slová čo povedal ale to s akým chladom to povedal. V jeho hlasne nebol najmenší náznak citu a jeho oči.....tie nahnali strach aj Sakure. Boli také chladné, bezcitné. Teraz si všetci uvedomili jedno - toto už nie je ten Uzumaki, ktorého poznali. Už to nie je ten chlapec, ktorý túžil po uznaní, ten ktorého najprv všetci pokladali za monštrum, démona, ktorého najprv odsudzovali, nenávideli, no neskôr si ich získal a verili, že s neho bude silný shinobi a, že ich dedinu bude chrániť ako hokage..........
Po tých slovách sakura klesla na kolená.

„Ale v jednej veci máš pravdu....“ povedal a tým vyrušil všetkých z ich myšlienok a Sakure sa nanovo v očiach rozhorel plamienok nádeje.
„Tie spomienky ba som nikdy nezahodil, alebo sa ich nesnažil potlačiť. Udivuje ma, ako si môžeš myslieť, že by som zatratil priateľov po tom čo si mi tvrdila ako dobre ma poznáš.
Lenže ......v prvom rade by som tie spomienky musel mať.“ týmto dokonale všetkých schladil. Znovu.
„Č..čo tým my..myslíš?“ vykoktala.
„Myslím tým, že okrem mena svojho a mien mojich rodičov ma s touto dedinou nič ale absolútne nič neviaže. Nepamätám si ju! Možno mi je to tu povedomé ale nepamätám si nič a nikoho .....ani teba!“ týmito slovami zašliapol aj tú poslednú iskričku nádeje v jej očiach. Kakashi len neveriaco vyvaľoval to svoje a ani si neuvedomil ako a stiekla mu z neho slza, ale len jedna . Nanešťastie ostatný taký duchaprítomný neboli a slzy tiekli prúdmi. Najhoršie na tom bola Sakura. Úplne sa zrútila. Dokonca aj chladnému Saiovi stiekla po líci slza a pomyslel si: „Naruto ty si ma naučil cítiť ja ti na oplátku vrátim spomienky. Nech ma to stojí čo to stojí donútim ťa si spomenúť.“ pozrel na Kibu, Kakashiho, Sakuru a opravil sa: „nie.... mi ťa donútime si spomenúť!“

Ticho by sa tam dalo krájať.....prerušil ho až detský hlások.........
„Aha oci, tam na tej skale, to si predsa ty!“ zvýskla Nami radostne a tešila sa z nového objavu. Naruto jej venoval láskyplný pohlaď. Chlad z jeho očí úplne zmizol akoby tam ani nikdy nebol. A práve vtedy si všetci uvedomili to čo pred chvíľou Sai ....
„Ešte nič nie je stratené privedieme ho späť!“ pomysleli si svorne. Sakura bola nanovo plná odhodlania a dokonca prestala aj plakať. Naruto sa na malú uškrnul a povedal:
„Nie Nami, to nie som ja to je tvoj dedo Yondaime hokage.“
Tým nezasvätených tak šokoval, že prestali aj dýchať.
„Poď Nami ideme za piatou.“
„Dobre odpovedala“ a chytila sa ho za ruku, no skôr ako odišli ešte poznamenala: „ Len dúfam, že sa nebude tváriť tak kyslo ako na tej skale!“ Naruto sa usmial a obaja zmizli vo víre lístia.....