Niekto, kto ma potrebuje!

Dnes som zistila jednu vec. Niekedy nie je dobré, že sa sny naplnia, pretože keď sa naplnia už to nie sú sny. Potom už nemáš o čom snívať. Musíš si jedine vytvoriť nový sen. Lenže ja už si nový sen vytvoriť nemôžem a ani nechcem! Shikamarua zabili! Už nie, nemôžem na to myslieť! Ale veď to sa nedá. Ja som ho mala rada. Veľmi rada. Milovala. Nie, to nemôže byť pravda, to nie. On, jednoducho, nemohol zomrieť. Ja ho musím pomstiť! Keď mi to oznámil Kiba, ktorý dočasne vyučuje v Ninja akademii, nemohla som tomu uveriť. Prvé myšlienky, čo mi preleteli hlavou boli tie, ktoré ste prečítali vyššie. A potom som sa pustila do plaču. Spomenula som si, ako ma Shikamaru v jedno popoludnie pozval na prechádzku. Čudovala som sa, pretože v Konohe som nemala veľa priateľov. Ale pozvanie som prijala. Veď Shikamaru je, teda, bol milý, pekný, múdry chlapec. V duchu som bola celá bez seba, pretože to bolo mojím snom mať niekoho, koho by som mala rada. Niekoho, kto by ma ochránil, niekoho s kým by som všetko zdieľala. Ibaže, u nás doma v Piesočnej ma Gaara a Kankuro stále „chránili“. Nedovolia mi veľmi sa stýkať s chlapcami, tak som sa na túto prechádzku viac ako veľmi tešila. Shikamaru bol vždy na mňa dobrý a celkom pozorný. Dosť sme sa zblížili, najmä potom ako sme jeho tým zachránili pred zvučnými a tiež keď oni zachraňovali nás. Od tých čias sa mi Shikamaru celkom páčil. Keď sme sa už dali do pohybu začali sme sa zhovárať o mne, o ňom, o Listovej, o Pieskovej a o všelijakých iných veciach.
Myslím, že to bolo len preto, lebo sme sa obaja báli naozaj sa otvoriť druhému, ale potom, po veľkej chvíli a týchto debatách povedal: "Ja... snívam o tebe a dúfam, že sa staneš mojou budúcnosťou, že ma budeš mať rada."
Ja som v tú chvíľu nemohla ani dýchať. Vždy som Shikamara obdivovala a mala ho veľmi rada... Toto ma dostalo ako nič predtým. V tej chvíli by som oveľa radšej bojovala i s najlepším ninjom na svete i keby som vedela, že nemám šancu. Ja som nevedela čo mám povedať, obaja sme sa zmenili. Od pätnásťročných pubertiakov sme kvapôčku podrástli. Hoci on stále bol lenivý, ale ja som si trošičku otvorila ústa (rada som kecala), no a trošku som ustúpila od štýlu veľkej drsniačky. Snívala o ňom, ale nikdy som nepomyslela, že by sa mohlo niekedy toto stať. On však zbadal, že ma to zaskočilo.
"Nie, nie zabudni na to ja nechcel som na teba takto vybehnúť, ja som nevedel ako ti to povedať. Potrebujem ťa, milujem ťa."
Na toto všetko som svojím veľavravným pohľadom tiež nemohla odpovedať. Ale vo vnútri som kričala krátke slová: ,,Áno. Aj ja ťa milujem. Veľmi". Zrazu Shikamaru spravil pohyb, ktorý som tiež nečakala, no neodmietla som ho. On ma pobozkal. Ja chvíľočku pred infarktom som sa po bozku zmohla jedine na tie dve vety, ktoré som kričala i v sebe. A na úsmev, ktorý som si schovávala pre túto chvíľu. Aj on my obetoval presne ten úsmev, na ktorý som celý život čakala. Čo viac by som si mohla vtedy priať? Nič. Jedine ďalší bozk. No v kútiku srdca som sa bála. Bála som sa toho, že toto šťastie sa tak rýchlo skončí ako sa to začalo. Môj sa strach sa včerajším dňom stal realitou a ja sa s tým neviem zmieriť. Navždy sa to šťaste skončilo. Navždy. Potešilo ma však, že som spoznala niekoho, kto ma naozaj potreboval.