Neko VI. a VII.

Skazené rande

Naruto a Minako sa pomaly približovali k Ichiraku Ramen. Mačacie dievča išlo ďaleko vpredu, blondiak akosi pozaostával. Skúmal obsah svojej žabacej peňaženky a takmer sa išiel rozplakať...Nemal dosť peňazí, ako sa obával.
„Naruto! Poď prosím sem! Veď ma, neviem kam mám ísť!“ Volala naň zúfalá dievčina, ktorú, bez ohľadu na následky, pozval na rande. Sťažka vzdychol. Zavrel peňaženku a skryl ju do vrecka.
„Hneď som tam!“ Zakričal jej naspäť a rozbehol sa k nej. Počas rozpačitého klusu úpenlivo premýšľal, ako sa s tej šlamastiky dostať. Peniaze len tak nepadnú z oblohy, i keď by sa mu taká prehánka bankoviek celkom páčila. Tu by pomohol len zázrak...Z myšlienok ho vytrhol ženský výkrik...a patril Minako! Z klusu prešiel na šprint. Z diaľky videl, ako nejaká veľká guča chlpov privalila jeho dávnu kamarátku a strhla ju na zem. Pribehol bližšie a zistil, že tá guča chlpov je...
„Akamaru! Akamaru, prestaň! “ Okríkol ho, značne prekvapený. Čo je s tým psom? Takto agresívny nikdy nebol, ani na cudzincov. Zviera ho však nevnímalo, stále držalo vydesené dievča pod sebou, pri čom zúrivo vrčalo a lačne pred jej tvárou cvakalo zubami. S pohŕdavo vztýčeným chvostom sa jej uprene díval do jej modrých očí.
„Akamaru! K nohe!“ Ozval sa hlas Akamarovho pána, na ktorý by normálne okamžite zareagoval, ale teraz akoby ho ani nepoznal. Po chvíli k nim dobehol Kiba a za ním ako tieň Hinata. Opakovane naň volal, no i tak neposlúchal.
„Akamaru!!!“ Skríkol už celkom vytočený z neposlušnosti svojho psa. Pridupal k nemu a schmatol ho za srsť na zátylku. Akamaru zaskučal, skôr od prekvapenia, než od bolesti. Kibovi bolo ľúto, no inak by ho z nej nedostal. Venoval mu jeden veľmi prísny pohľad, ktorý nahradzoval riadnu bitku. Akamaru stiahol chvost a schoval sa mu za chrbát.
„Prepáčte, nie je vám nič, slečna?“ Odvrátil pohľad od svojho psa a pomohol na smrť vystrašenej obeti vstať.
„N-nie...to je v poriadku,“ zakoktala, ešte trochu otrasená z toho útoku.
„Naozaj ma to mrzí, takto sa ešte nikdy nesprával,“ ospravedlňoval Kiba svojho verného priateľa. Skôr než Minako stihla ešte niečo povedať, prebral jej miesto v rozhovore Naruto.
„Kiba! Som taký rád, že ťa vidím.“ Zažiaril ako slnko, úsmev od ucha k uchu.
„O-oh...zdravím, Naruto. Čo ty tu?“ prekvapil sa Inuzuka.
„N-Naruto-kun...“ zašepkala Hinata hanblivo sa skrývajúc za svojím tímovým partnerom, vedľa Akamara.
„Som tu s ňou. Teda, ona je tu so mnou. Práve sme mali namierené do Ichiraku, keď sa stalo...veď vieš čo.“ Stále sa nevinne zubil. Kiba nadvihol obočie a pobavene sa pousmial.
„Čože? Ty máš rande?“ zachechtal sa. Minako stojaca opodiaľ sa nepatrne začervenala.
„No a čo? Máš niečo proti tomu?“ Precedil skrz zuby. Nedal mu možnosť odpovedať a odtiahol ho za plece k najbližšiemu stromu.
„N-naruto-kun...má rande?“ Zašomrala si popod nos skleslá Hinata.
„Kiba, počúvaj! Som v šlamastike. Všakže mi pomôžeš?“ Nahodil smutné oči.
„Hm a čo sa stalo? Nebodaj by si to na poslednú chvíľu rozmyslela? Nedivil by som sa,“ opäť sa zasmial. Blondiak ho prepálil vražedným pohľadom.
„Nie, to nie. Ja totiž...nemám peniaze!“ Zúfalo mu stisol ramená. Kiba si pľasol po čele, na tvári sa mu objavil posmešný úškrn.
„No iste, to sa môže stať len tebe.“
„Ale, daj pokoj! Miesto tých tvojich posmievačných rečičiek by si mi mohol prispieť nejakou tou mincou, nie?“ Horlivo zagestikuloval rukami.
„Hmmmm nooo...dobre, ale pôjdeme s tebou aj ja a Hinata.“ Zaškeril sa lišiacky.
„Ale no ták, predsa mi to nechceš skaziť?“ Naruto sa snažil ho od toho odradiť, no Kiba teraz na chvíľu zahral neposlušného Akamara a tváril sa, že ho nepočuje.
„Poď, Akamaru! Ideme si dať do nosa!“ Zvolal radostne a rozbehol sa rovno do podniku. Volaný pes veselo zaštekal a bežal za ním.
„Grrrr ten Kiba! Jeho o niečo požiadať to je...“ Zúrivo kopol do stromu a hneď toho aj ľutoval.
„Tak poďte, Minako, Hinata.“ Volal ich a sám sa zdrtene vydal do svojho milovaného Ichiraku, no tento krát nie z radosťou...

Všetci štyria už sedeli v podniku a klebetili, až na jedného. Jediný Naruto smutne sedel a šprtal sa paličkami v cestovinách.
„Čo ti sadlo na nos, Naruto?“ Obrátil sa k nemu jeden nemenovaný človek. Naruto ho odbil neprístupným pohľadom, jedným rázom do seba vtiahol cestoviny a vypil zvyšok.
„Ešte jeden, prosím.“ Požiadal o ďalší ramen aby sa vyhol akémukoľvek kontaktu s Kibom.
„Ale no tak, Naruto. Zachránil ma, zaslúži si aspoň poriadnu večeru,“ chlácholila ho Minako.
„O iste, Kiba je teraz veľký hrdina! Odsotiť psa...to by zvládlo aj nemluvňa!“ Odvrkol ostro.
„Ale čo, Naruto? Žiarliš?“ Nahodil Inuzuka povýšený úsmev.
„Ja nežiarlim!“ Bránil sa blondiak, no červený rumenec na svojej tvári zamaskovať nemohol.
„Naruto, ty vážne žiarliš kvôli mne? Veď...veď kto by už len chcel dievča, ako ja?“ Neko nechápavo zavrtela hlavou.
„Ja by som ťa bral,“ usmial sa Kiba. „len tvoj pach by mi trochu vadil, ale na to by sa dalo zvyknúť.“
„Čo...?“ Nadvihla obočie Minako, trochu znechutená sama zo seba.
„Ale nie, tak som to nemyslel. Nesmrdíš, len páchneš akosi čudne. Ako človek a mačka zárov-“ zarazil sa uprostred slova. Všetko mu docvaklo.
„No iste! Preto na teba Akamaru zaútočil! Ten pach nepoznal, zmiatlo ho to! Zacítil čosi neznáme, to ho iste vzrušilo a vydal sa loviť! “ Akamaru súhlasne zaštekal.
„Naozaj, i-inač je veľmi....mierumilovný,“ pípla Hinata. Tiež jej to doteraz vŕtalo hlavou. Išli si tak na večernú prechádzku a Akamaru odrazu len čosi zavetril a rozbehol sa preč.
„Výborne, detektív, záhada vyriešená. Mohli by sme sa baviť o niečom inom než je Akamaru a Minako?“ Prehodil Naruto ironicky. Kiba sa zamračil.
„Minako...?“ Pozrel sa na ňu.
„Minako...Tadashi?“ Skúsila Hinata opatrne. Pousmiala sa a prikývla. Obaja, Hinata aj Kiba zostali strnulo sedieť, snáď ani nedýchali.
„Si to vážne ty, Minako?“ Ako prvý to rozdýchal Kiba. Opäť prikývla.
„Som tu už nejaký čas, len ste si ma nevšimli,-“ Ústa otvorené, no žiaden zvuk. Zastavila sa, keď ich chcela osloviť, lenže nepoznala ich mená, nevedela si spomenúť...Len s počutia vedela, že to dievča sa volá Hinata.
„Ehm...ako sa voláš??“ Opýtala sa ho po chvíli trápneho ticha.
„Kiba, čo nevieš?“ Nechápal.
„Nemôže to vedieť, stratila pamäť ty dilino...“ Odpovedal za ňu Naruto.
„A odkiaľ som to akože mal vedieť, hm?“ Zavrčal mu naspäť. Medzi ich pohľadmi jasne strieľali blesky.
„Ale no tak, chlapci. To chce kľud, nie je to predsa dôvod na hádky.“ Usmerňovala ich Minako.
„M-Minako má pravdu...Naruto...-kun,“ zašelestila hanblivá Hyuuga. Nakoniec to nechali tak, každý sa otočil tomu druhému chrbtom.
„Ty máš Naruta asi vážne rada, čo?“ Naviazala pošepky Minako rozhovor s Hinatou. Tá hneď sčervenela.
„A-ako to vieš?“
„Ty sa pýtaš? Stačí jediný pohľad na teba. A neboj sa,“ usmiala sa. „ja ti ho nepreberiem.“
Hinata pocítila značnú úľavu. Úsmev jej oplatila. Nečakane priestor okolo piatich metrov zahalil dym. Z oblaku dymu sa po chvíli vynoril známi Jounin.
„Ahojte všetci. Na spoločnej večeri pri mesiačiku?“ Pousmial sa.
„Zdravím, Kakashi-sensei. Áno, tak nejako.“ Odpovedal za všetkých Kiba.
„Tak čo, Minako? Už ťa tie sebevražedné chute prešli?“ Podišiel k fialovláske sediacej uprostred spolu s Hinatou.
„Ako to viete?“ Prekvapila sa.
„Pozoroval som to divadlo zo stromu, pod ktorým si sedela. Už som ťa šiel zastaviť, ale Naruto ma predbehol.“
„Ach tak...áno, už ma to prešlo...“ Kakashi sa usmial ešte viac a poškrabkal ju za uchom. Úsmev mu oplatila a sladko zapriadla. Kiba sa zvodne usmial. To sa mu páčilo. Minako naňho pôsobila čím ďalej tým viac...

Návrat spomienok

Nastalo ráno, Minako pošteklili prvé slnečné lúče. Lenivo rozlepila viečka a ponaťahovala sa. Vstala z postele. Išla vykonať rannú hygienu a prezliekla sa. Ešte si na nohu priviazala puzdro na shurikeny a kunaje a mohla vyraziť. Dnes sa mala za dedinou stretnúť s Kakashim a nerada by prišla neskoro...

Stále tam stála, čakala a čakala. Raz sedela, raz stála, chodila hore dole aby zahnala nudu. Slnko hrialo vysoko na oblohe – bolo poludnie. Minako si myslela, že zabudol a už už sa chystala ísť preč, keď v tom sa pred ňou v oblaku bieleho dymu zjavil tak dlho očakávaný...
„Kakashi, idete neskoro,“ poznamenala so založenými rukami, ale nechala to tak. „Čo ste odo mňa chceli?“ Predbehla ho skôr, než stihol vytasiť nejakú tú svoju výhovorku.
„Ohajo, Minako. Tak. Dopočul som sa, že sa chceš stať kunoichi,“ nahodil vyzývavo.
„No...to áno.“ Prikývla.
„Dobre. Teraz si urobíme malý testík a výsledok rozhodne o tom, či máš predpoklady k tomu stať sa ninjom.“ Počas vysvetľovania vytiahol z kapsy dve k sebe zviazané rolničky.
„Ehm...ak som to správne pochopila, tak Vám ich mám-“
„Vziať, áno presne tak. Predveď sa, ukáž, čo dokážeš.“ Akonáhle to dopovedal, zmizol niekde v korunách stromov. Vedel že tu je, cítila jeho pohľad. Vytiahla kunaj z puzdra a postavila sa do bojovej pozície. Útok mohol prísť odkiaľkoľvek.
„O a takmer by som zabudol,“ ozvalo sa za ňou, bleskovo sa otočila. „máš čas do večera.“ Povedal Jounin a vyrazil proti nej. Začal ju obsypávať svojimi údermi kopov, alebo päsťami. Zatiaľ sa jej podarilo úspešne uhýbať a blokovať jeho útoky, ale nič netrvá večne. Stačila milisekunda nepozornosti a stihol jej uštedriť peknú ranu do brucha. Kunaj jej vypadol z ruky. Prekvapene zhíkla a ustúpila o pár krokov, držiac sa bolestivo za bránicu. On ale neváhal. Urobil pár pečatí, tak rýchlo, že sa ani nedali rozoznať a vyslal na ňu obrovskú ohnivú guľu, dvakrát väčšiu, než on sám. Splašene uskočila do strany, minulo ju to. Postavila sa vzpriamene a čakala, čo urobí teraz. Vytiahol kunaje rozbehol sa proti nej. Privrela oči. Cítila akýsi zvláštny pocit. Pootvorila ich. Videla všetko spomalene. Videla, ako svojím behom rozrýva trávu, ako sa pomaly naťahuje. Všetko sa jej zdalo veľmi pomalé. S ľahkosťou mu stihla pred nosom uskočiť a ešte ho aj porezala shurikenmi. Objavilo sa pár kvapiek krvi. Akoby to nebola ona, dostala príšernú chuť zabíjať...Prevzala si jeho rolu, a začala naň bez milosti útočiť. Kakashi tomu nerozumel. Vytiahol si pásku na čelo a odhalil sharingan. V jej očiach už nenachádzal ten obvyklí ženský lesk, len temnotu. Sharinganom dokázal predvídať jej pohyby, no ona ich dokázala za každým bleskovo zmeniť. Vyskočila do vzduchu a urobila pečate. Z rukávov jej ohromnou rýchlosťou vyliezlo nespočetné množstvo hadov, otvárajúcich svoje čeľuste, s ktorých im začali vytŕčať špičky mečov. Kakashi neveril svojim očiam. Nestihol nad tým premýšľať, mal čo robiť s tými plazmi. Väčšinu spálil Katonom, no i tak utrpel veľa rezných rán. Vykríkol, ako sa mu ďalšie a ďalšie meče rinuli do tela. Jeho krik prebral Minako s tranzu. Vyvalila oči, začala sa báť samej seba.
Čo som to urobila....?Ako...? Bez rozmyslu sa zvrtla a utekala preč, medzi stromy. Nechápala to. Odkiaľ to jutsu vlastne vedela? Niečo jej našepkávalo, aby ho zabila. Prečo? Znenazdania vrazila do Kakashiho.
„Kakashi...ste v poriadku...“ Vydala zo seba prekvapene.
„Áno, bol to len klon. Pokračujeme.“ Odvetil kľudne.
„Tajuu kagebushin no jutsu!“ Hneď sa na ňu valilo niekoľko desiatok klonov Kakashiho. Uhýbala sa im, radosťou bez seba, že mu nič nie je. I tak mala obavy. Obavy, že sa to stane znova. Premýšľala, to bola chyba. Nedávala pozor a už sa na ňu z výšky rútil jeden z Kakashiov, s kunajom v ruke. Nestihla nič urobiť, len ruky jej reflexívne vystrelili vpred k nemu. Klon sa z hlasným „paf!“ vyparil. Prekvapene pozerala pred seba. Teda na svoje ruky. Zdvihla si ich pred tvár a poobzerala si ich z každého uhla. Mala z toho strach, začali sa jej triasť. Miesto nechtov mala totiž asi desaťcentimetrové, zahnuté pazúry. Kakashi zostal neveriacky stáť a odvolal svoje kolny.
„Čo to je? Čo je to so mnou?!“ Začala hysterčiť. Ponorila si prsty hlboko do vlasou a začala slziť.
Kto som...? Čo som...?! Pevne zavrela oči, nechcela už nikdy vidieť svoje ohavné ruky.
„Poviem ti, čo.“ Ozvalo sa vedľa nej. Otvorila oči a zrak jej padol na dvoch ANBU opierajúcich sa o kmeň stromu.
„Ide o zvieracie gény v tvojej D.N.A. . Ako zviera máš pud sebazáchovy a ten sa spustí pri akomkoľvek ohrození života. Zvieracie schopnosti sú len prenesené do potrieb človeka a sú prispôsobené aj jeho veľkosti...Pri pohľade na krv si mala chuť vidieť ďalšiu, však?“ Opýtal sa.
Prikývla.
„Ide čisto len o zvieracie inštinkty. Dravcov vždy krv priťahuje.“ Objasnil jej.
„Chcete tím povedať...že som zviera?“ Nahodila už i tak plná zúfalstva.
„Nie, to nie. Si len...nový prvok.“ Odpovedal druhý.
„Odkiaľ to všetko viete?“ Nechápala Minako.
„Máme svoje zdroje.“ Odpovedali naraz.
„Čierny ochrancovia...čo tu robíte? Stalo sa niečo?“ Pridal sa Kakashi.
„Nemaj strach, Kakashi. Robíme si len svoju prácu.“ Odpovedal jeden z nich a obaja sa stratili medzi stromami.
„Počkajte!“ Vykríkla Minako a rozbehla sa za nimi. Jounin ju už nestihol zastaviť.

„Počkajte, prosím! Povedzte mi viac!“ Kričala za nimi. Konečne zastavili. Udychčaná dobehla k nim.
„Prosím, ak o mne viete viac, povedzte mi to...“ Prerývavo sa nadychovala.
„Prečo myslíš, že o tebe niečo vieme?“ Otočili sa k nej zahalenými tvárami.
„No...ja neviem...Po tom čo ste vraveli tam...“ Nevedela čo povedať. Povzdychla.
„Stratila som spomienky a zdá sa mi, že vy o tom niečo viete...“ Vysvetlila. Jeden z nich sa začal smiať.
„Opäť ten prosebný pohľad, Manami?“ Podišiel k nej bližšie.
M...Manami? Stuhla, takto jej už dlho nikto nepovedal. Naklonil sa k jej uchu.
„Vrátim ti to, čo som ti vzal, ak si to želáš.“ Zašepkal jej. Neisto prikývla. ANBU si dal dole masku. Hadími očami sa vpil do jej pohľadu. Poznala tie oči, ale nevedela si spomenúť.
„Za chvíľu si spomenieš, moja drahá.“ Zašepkal ťahavým, hadím hlasom. Roztvoril ústa, v ktorých sa mu objavili dve dlhé tesáky. Bez varovania sa jej zahryzol do krku. Od samého prekvapenia nemohla ani vykríknuť od bolesti. Tesáky vytiahol. Na pleci sa jej objavila prekliata pečať, v podobe troch pazúrov, otočených ostrou stranou k sebe. Zamotala sa jej hlava, začalo sa jej ťažko dýchať. Padala na zem, zavrela oči. Muž s hadími očami ju chytil a vzal si ju do náručia.
„Odnes ju do nemocnice, Kabuto.“ Prikázal tomu druhému.
„Iste.“ Prebral si dievčinu rozbehol sa do dediny.

Minako ležala na nemocničnom lôžku, opichaná infúziami a so studeným obkladom na čele. Teplota ju dobýjala, strašne sa potila a i keď spala, mykala sa, akoby od bolesti.
„Kde to som?“ Som, som, som. Ozvena unášala jej hlas. Ocitla sa uprostred ničoho, všade bola tma, nevidela si ani na nohy. Odkiaľsi sa ozval temný smiech.
„Je tu niekto?“ -kto, -kto, -kto. Pred ňou sa zjavil veľký pár dvoch hadích očí. Nebála sa, bola akoby omámená, necítila nič.
„Tak sa zasa stretávame, Manami.“ Oči zmizli, namiesto nich tam stála postava. Postava muža, oblečeného v akomsi fialovom kimone s čiernymi vlasmi a tými žltými očami. Ten hlas ju prebudil, už cítila strach. Strach sa miešal z pokojom, ktorý pri zvuku jeho hlasu cítila.
„Kto...kto ste?“ Opýtala sa nesmelo.
„Stále si ma nepamätáš?“ Z ničoho nič sa ocitla v Konohe, na povale svojho starého domu kde ležali zabitý jej mŕtvy rodičia. On stál pred ňou, na tvári mu pohrával úškrn.
„O-Orochimaru...-sama.“ Zašepkala do ticha.