Muž bez srdca časť 2: Starec a kapitán

Malé dievčatko sa pozerá na vrcholky zasnežených kopcov. Bolo oblečené v červených šatách so zelenou stuhou cez pás. Jeho hnedé oči sa opierali na hory a smialo sa pri predstave ďalšej guľovačky s jej bratom proti susedom. Dedko dievčatka stál opodiaľ. Mal dlhú bradu a obyčajné hnedé roľnícke oblečenie na sebe. Cez plecia mal položenú dlhú tyč, na koncoch ktorej boli vedrá s obilím.
„Lauri......“ Dievčatko pochopilo dedkovu narážku, že sa nemá flákať, a tak sa rozbehlo k nemu. Po prašnej ceste dvojica pokračovala až k malej riečke. Skaly boli tak rozhorúčené, že vždy, keď na ne vytryskla voda, tak sa v okamžiku odparila. Voda bola chladná, ale osviežujúca. Obaja sa zastavili pri riečke a umyli sa. Dievčatko vo vode robilo malé priehradky, v ktorých sa chytala voda.
-Tá Laura. Och ,joj, moje srdce …..............Čo je toto ?- Muž sa zadíval na červený prúžok v modrej vode. Pozrel sa smerom odklial pritekala voda. V rieke ležala skrvavená postava v čiernom otrhanom plášti. Čistú vodu zafarbovala krv z jeho rán. Malé dievčatko sa v hrôze skrylo za dedkovu nohu.
„Dedko, kto je to ?“ Starý muž si premeral postavu ktorá nejavila známky života. Usmial sa a pozrel na svoju vnučku. Hrabol jej do vlasov a pohladkal ju po hlave.
„Neboj sa, toto je muž, ktorý potrebuje našu pomoc. Je to ako keď si spadla pri naháňačke. Aj ty si potrebovala, aby ti dakto pomohol vstať. Aj tento muž to potrebuje.“ Dievčatko sa pozrelo na telo v rieke. Usmialo sa a pustilo starcovu nohu. Starý muž sa priblížil k postave. Bol to mladý človek s bielymi vlasmi. Prezrel si jeho rany a len pokrútil hlavou.
„Čo si robil chlapče? Na to si moc mladý, aby ťa takto dokaličili.“ Starec chcel zobrať kapitána na plecia, no vo chvíli ako sa ho dotkol, sa polomŕtvy Dubos prebral, povytiahol katanu z pošvy asi na 30 cm a druhou rukou chytil hlavu starca a pritlačil ju k čepeli. Stracovi z hrdla padli kvapky potu na čepeľ katany.
„Kto si ?“ Dubos ledva toto zo seba dostal. Starcove oči pôsobili nenúteným a unaveným dojmom.
„No tak chlapče, takto sa zaobchádza s niekým, kto ti chce pomôc?“ Starec sa odtiahol od čepele, vyložil si Dubosa na chrbát ako nehybnú bábku a vydal sa na cestu. Dubos stratil vedomie a už sa nepýtal nič. Dievčatko celý čas pozorovalo dedka ako nesie najčudnejšieho muža akého kedy videlo.
Rozmazaný pohľad sa lepšie zaostril, keď Dubos chvíľku počkal. Celé telo ho strašne bolelo. -Kde to som ?- Dubos sa obzeral okolo seba. Bol drevenom dome, ktorý bol veľmi priestorný a útulný.
Pomaly sa posadil a lepšie sa poobzeral. Drevená miestnosť mala jednu stenu dotiahnutú, aby bolo vidieť na záhradu. Daždivé počasie rozburácalo hladinu rybníčka. Na drevenej podlahe sedel starec s pohárikom v ruke. Keď sa Dubos posadil ,starec zdvihol svoje obočie v úžase.
„Ty si už hore? Veď si spal len týždeň.“ Dubos si prezrel svoje telo. Na každom kúsku mal natiahnutý obväz. Starec si nalial do pohárika lieh a vypil ho na jeden hlt. Jeho tvár sčervenala a zatriasol sa.
„To je dobré saké tento rok nám vyšlo.“ Dubos svojim ľadovým pohľadom chvíľku hľadel na starca, ktorý naň vrhal podobný, avšak zaujatejší pohľad. Takto to pokračovalo až pokým starec nevypil ešte dva poháre.
„Kde mám veci ?“ Dubosova otázka vôbec starca nezaujala, postavil sa odišiel z miestnosti. O pár minút sa vrátil s krčahom plným krištáľovo čistej vody.
„Pi.“ Dubos sa vody ani nechytil a pozeral na starca so strašným výrazom. Starec si odfrkol a poškrabal sa na brade.
„Jejda, ty si mi ale podarený. Čo na mňa zazeráš, akoby som ti zabil mamu s otcom ?“ Dubos nereagoval a len chladne zazeral na muža.
„No dobre...... tvoje veci oblečenie som zahodil. Nič z toho sa už použiť nedalo. Bolo to od krvi a obhorené. Jedine vestu som ti odložil, lebo si v nej mal veľa papierov a zvitkov. Zbrane som všetky zahodil a peniaze ….......“
Dubos vstal a chytil svojho hostiteľa pod krk.
„Čo ste spravil ?“ Starec sa usmial a snažil sa dostať z kapitanovho dosahu no márne.
„Nato, že ste po takom zranení, máte dosť síl ti poviem mladý......“ Dubos si ho pritiahol viac k tvári.
„...........áno chápem zahodil som všetky zbrane, ale tvoju katanu nie, tú som uložil na bezpečnom mieste.“ Dubos ako toto počul pustil starca a znova si sadol na posteľ. Zhlboka začal dýchať a vypil celý krčah vody. Starý muž si ho stále obzeral.
„Tá katana určite pre teba má veľký význam. Aj ja som raz mal niečo také, no teraz mám niečo iné, čo je pre mňa najdôležitejšie. Dubos sa nezaujato pozeral na zem a držal krčah vo svojej ruke.
„Ak chceš ešte vodu, donesiem ti, neboj sa ma opýtať................ ehm.........v tom rozruchu čo tu bol som sa zabudol opýtať na tvoje meno chlapče.“ Dubos naň hodil nepríjemný pohľad.
„Volám sa Riouguho.“ starec mierne privrel oči, dal si dva hlty z pohára a usmial sa na celé ústa .
„ Je to hlúpe meno. A čo keby som ťa volal ….......... čo ja viem Dubos, čierny drak z Konohy ?“ Dubos si premeral starca od hlavy po päty. Pripravil sa na zákrok, ak by to bolo treba.
„Kto ste ?“ Starec sa znova napil tak vášnivo, že mu stekali kapky alkoholu po brade a dopadali na zem.
„Ale ja som len obyčajný prostý muž, ktorý je na dôchodku so svojou ženou a vnučkou.......“ Dvaja na seba pozerali veľmi čudne, jeden unavene a druhý chladne. Obaja sedeli v miestnosti dosť potichu.
„Asi sa pýtaš, ako viem, že si to ty ?“ Dubos neprikývol, ani nič také, len stále uprene hľadel na dedka.
„Nuž, kedysi som bol aj ja ninja a počul som o vrahovi, ktorý nikdy nesklamal. Dve veci o ňom boli známe. Vlasy biele ako čerstvo napadaný sneh a čierna katana.“ Starec sa znova napil a uprene pozeral na Dubosa.
„Teraz si odpočiň, zajtra sa porozprávame …....................a nepomýšľaj na útek, lebo jediná cesta odtiaľto je rozvodnená z rieky." Starec vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.