Neboj sa smrti, lebo prídeš o život - Venované Kaii-chan.

Vojna je vojna. Páchajú sa pri nej rôzne krutosti. Šliapu sa práva ľudí. Či sa bojuje za spravodlivosť, alebo za vlastné ciele. Ľudia pri nej zabúdajú na to čím sú, odkiaľ pochádzajú. Že nikto nie je dokonalý. Zabúdajú na svoju ľudskosť. A to väčšinou iba pre svoje egoistické ciele. Nestarajú sa o to, že pri ich plnení zomierajú kvantá ľudí. Nevidia nič len seba, svoje ciele. Starajú sa iba o dosiahnutie konečného výsledku, cesta k nemu ich nezaujíma.

Niektorí možno vyhlasujú, že bojujú za slobodu, česť, spravodlivosť. Ale väčšinou to tak nie je.
Hovoria, že je to nutné pre vyššie ciele. Ale je nutné aby milióny ľudí zomierali? Čí krutou smrťou niekde v tábore, alebo na bojisku? Áno, každý raz zomrie. Čí už hokage na bojisku so zbraňou v ruke, alebo sedliak na smrteľnej posteli obklopený svojou rodinou. Smrti sa každý bojí. Možno to niekedy navonok nevidno, ale niekde vo vnútri sa každý trasie strachom o svoj život, a vtedy vidí len seba, je mu jedno koľko ľudí musí zomrieť aby on mohol žiť. Ľudia aj rozosievajú smrť pre vlastné ciele. Zabíjajú aby dosiahli to, po čom túžia. Ľudia zomierajú, ale oni sú bližšie k svojmu cieľu. A jedine to ich zaujíma. Ale sú aj taký čo obetujú svoj život pre druhých. Čo zomrú aby ďalší mohli žiť. Aby ďalší dostali druhú šancu. Takých ľudí treba obdivovať.

Smrť patrí k životu. Rovnako ako radosť a šťastie. Síce ani z ďaleka nie je taká vítaná. Keď sa človek začne báť predzvesti smrti príde o veľa radosti, veľa šťastia. Myslí na koniec. Ale každý raz zomrie. Nepočúva sa to dobre, ale je to tak. Pre smrť by sa ľudia nemali trápiť a snažiť sa prežiť svoj život naplno. Čí zomrú o mesiac alebo šesťdesiat rokov na smrteľnej posteli. Preto by ľudia nemali vedieť ani čas svojej smrti. V hodine smrti sú si všetci rovný.
Možno sa raz stane, že zažijeme niečo čo nás o nej prinúti rozmýšľať. Uvedomíme si krutosť sveta. Zamyslíme sa nad tým. Nad smrťou miliónov ľudí pre ciele jedného namysleného šialenca. Hovoríme si, nech tí ľudia netrpeli v hodine smrti. Hovoríme si, nech vôbec nemuseli znášať také utrpenie. A pýtame sa prečo? Prečo sa to vôbec stalo? Čo sa tým dosiahlo? Ľutujeme mŕtvych a preklíname živých.
Smrť dokáže zapôsobiť. Rovnako ako bolesť. Dokážu zmeniť človeka. K lepšiemu, ale aj k horšiemu. Ale aj radosť, šťastie aj to dokáže zmeniť človeka. Preto nesmieme zabúdať, že na svete sú aj iné veci ako smrť a bolesť. Nesmieme pre ne nevidieť radosť a šťastie. Pretože to je to pre čo sa oplatí žiť. Pre rodinu a priateľov. Pre túžbu niečo dosiahnuť. Treba sa tešiť z maličkostí a smiať sa na vlastnej hlúposti. Vždy sa usmievať. Neprestávať sa usmievať. Veď život je krásny. Len treba otvoriť oči. Úsmev, nestojí nič a prináša veľa. Obohacuje toho, kto ho prijíma a neochudobňuje toho, kto ho daruje. Trvá len chvíľku, ale spomienka naň je niekedy večná.