Neko III. - Krvavá minulosť

Sakura zavolala Shizune opodiaľ od ostatných medikov a niečo s ňou začala rozoberať.
„Si si istá, Sakura?“
„Som, určite. Poznám jeho techniky...“
„Ale ako je možné, že ten blesk v nej zostal? To predsa nie je normálne.“
„Netuším, ale máš pravdu. Isto to nie je normálne.“
„Každopádne to z nej musíme dostať, inač ju to môže zabiť. Je to len otázka času.“
„Hm, pravda. Súdim, že je jazva asi tak pár týždňov stará, rana sa musela zahojiť rýchlo...Je zázrak, že to vo svojom tele dokázala udržať a pri tom jej nič nie je.“
„Áno, veľmi zvláštny jav. Ale už nesmieme strácať čas, musíme začať konať.“ Zavelila Shizune a vysvetlila ostatným inštrukcie k operácií. Ešte pred tým než začali Manami uspali, aby nič necítila. Iste by veľmi trpela, keby všetko vnímala...
-Po operácií-
„Tak. Dobrá práca, ďakujem vám,“ pochválila všetkých medikov Shizune a stiahla si zakrvavené rukavice z rúk. Ako posledný krok napichali Manami rôzne infúzie, keďže pri zákroku stratila veľa krvi. Preniesli ju do vedľajšej nemocničnej izby a nechali ju odpočívať.
„Počúvaj, nepripomína ti to dievča niekoho?“ Opýtal sa jeden medik šeptom druhého.
„Áno, veď to je ona.“
„Nani?? Po toľkých rokoch...sa našla?“
„Popravde sem prišla sama a podľa Tsunade-sama si nič zo svojej minulosti nepamätá.“
„Chudák dievča. Prečo vlastne takto vyzerá? Čo ten chvost a uši?“
„To nikto nevie. Nik netuší, čo sa s ňou stalo, keď bola preč.“

Mačacie dievča sa prebudilo. Unavene rozlepila viečka a pár sekúnd jej trvalo, než zaostrila na osoby nad sebou. Boli to zdravotné sestričky.
„Výborne, prebudila si sa, Minako,“ usmiala sa jedna.
„Vitaj späť, Minako,“ usmiala sa druhá.
Minako...Prečo mi hovoria Minako? Manami sa zamračila a sadla si. Sestrička jej podala nejaké tabletky a pohár vody. Pochopila a vypila ich. Všimla si, že má infúzie a niekoľko vrstiev obväzov na tele. Dosť ju tie miesta boleli, preto si radšej ľahla späť. Sestričky jej začali vykladať niečo o tom, aké sú rady že sa vrátila, vypytovali sa čo sa jej stalo a v každej vete povedali namiesto jej mena: Minako. Nechápala. Neodpovedala im, namiesto toho ich požiadala o láskavosť.
„Prosím, nemohli by ste sem zavolať Kakashiho?“
„No, to teraz asi nebude možné. Nie sú návštevné hodiny.“ Zavrtela hlavou sestra.
„Pani, prosím...na kolenách prosím. Je to súrna vec, potrebujem sa ho niečo opýtať. Bude to len chvíľa.“ Prosila neodbytne ďalej. Nakoniec jej urobili po vôli, Kakashi prišiel.
„Zdravím, Manami. Tak čo, je ti dobre?“ Opýtal sa a zatvoril dvere izby.
„Dobrý deň. No...bolo aj lepšie,“ pousmiala sa.
„Bol som ťa tu asi pred hodinou pozrieť, ale ešte si spala.“ Pristúpil bližšie k jej lôžku.
„Vážne? A odkiaľ ste vedeli, že som tu?“ nechápala.
„Sakura to povedala Hokage a tá zas mne. Už viem všetko...“ vysvetlil jednoducho.
„Tak, na čo si sa ma to chcela opýtať?“ Manami sklopila hlavu.
„Viete,“ začala pomaly. „už traja ľudia, počítajúc aj Vás, mi povedali: Minako. Nemyslím, že je to náhoda...Prečo mi tak hovoria?“ Kakashi si nerozhodne pomasíroval krk.
„To nie je také jednoduché. Prečo sa to pýtaš mňa a nie priamo ich?“
„Lebo viem, že Vy mi to dokážete popravde vysvetliť. A mám na Vás ešte jednu otázku...Čo to bolo za fotku, ktorú ste ukazoval Hokage? Viem, že som sa na to už pýtala a vy ste odmietol mi to povedať, ale keď to súvisí so mnou, tak mi to povedzte, prosím. Teraz už o sebe musím vedieť všetko, čo sa len dá. Musím si nejako nahradiť stratené spomienky...“ Kakashi sťažka povzdychol.
„Dobre teda, myslím, že už by som ti to mohol povedať. Pred piatimi rokmi, sa v Konohe stala tragédia....“
-Pred piatimi rokmi-[b]
Bola kľudná noc, celá dedina nerušene snívala svoje sny. Na samom konci Konohy spali členovia významného klanu Tadashi. Muži z klanu boli výborní a nebojácni bojovníci s rozvážnou mysľou, ženy zas výborní lekárski ninjovia. Svoje liečebné metódy si predávali z generácie na generáciu, stále sa na nich mohlo spoľahnúť. Každý člen klanu mal tiež podivuhodnú Kekkei genkai.V noci však nikto nebol ostražitý, nikto ani len netušil, čo sa stane...
Bola polnoc. Niekde zahúkala sova a vyplašene vyletela z koruny stromu. Pod závojom noci sa dedinou blížilo niekoľko cudzích ninjov a nebolo ich málo. Kradmo sa približovali ku koncu dediny, kde plánovali vyvraždiť jeden tu už spomenutý klan, vďaka ktorému Konoha vyhrávala toľké boje a vojny. Ninjovia sa rozdelili do skupín, každá išla do jedného domu. Teraz už len čakali na znamenie a všetko to začne...
Za pár minút už v každom dome bola podlaha zmáčaná krvou. Takmer všetci boli zabitý v spánku, ostatných prebudil krik umierajúcich. Ženy čo prežili sa snažili dostať svoje deti do bezpečia, muži sa ochotne postavili do obrany. Nemali šancu...bolo ich priveľa. To posledné, čo ľudia pred smrťou videli bola čelenka so znakom Zvučnej. Mesiac na oblohe sa zafarbil do červenej...
Okolo mŕtvych tiel prechádzal vysoký muž s vlasmi tmavšími než noc, bielou pleťou a hadími očami. Spokojne sa obzeral na dielo svojich podaných. Pachom krvi bol nasiaknutý vzduch, kam sa človek pozrel ležala naveky spiaca mŕtvola. Jemu to robilo dobre. Všade bolo ticho, jeho ninjovia už odišli. Ticho, ktoré toľko lahodilo jeho ušiam, náhle prerušil vzlykot. Detský vzlykot...Potichu ho nasledoval, v očiach sa mu zvedavo blyslo. Prichádzal od domu opodiaľ. Na verande, kde ležali dvaja zabitý manželia, sedelo do klbka schúlené malé, asi desaťročné dievčatko. Hlava sklonená, oči smutne prižmúrené. Po lícach sa jej kotúľali slzy. Jej fialové vlasy boli zmáčané od krvi. Ako jediná prežila. Ako jedinej sa jej podarilo schovať sa. Ako jediná to dokázala...
Čiernovlasý muž vystúpil na verandu. Zavŕzgalo to. Dievčatko vyplašene zdvihlo hlavu a vydesene pozorovalo človeka pred sebou. Jej modré oči žiarili v tme strachom, vzbudzoval v nej značný rešpekt. Snažila sa zatajiť svoj rozhorčený dych. Hadí ninja sa na ňu zahľadel a po chvíli mu ústa skrivil jeho zvyčajný pokrivený úsmev. Urobil k nej ešte zopár krokov vpred a čupol si. Vpil sa do jej vlhkých očí. Ona z jeho pohľadu nevyčítala nič zlé, zrejme ju nechcel zabiť, ale neverila mu... Po asi minúte vzájomného očného kontaktu k nej natiahol otvorenú dlaň.
„Poď,“ povedal. Váhala. Vedela, že cudzím ľuďom sa nemá veriť, ale teraz keď sú všetci mŕtvi, čo iné jej zostáva? Možno jej naozaj chce len pomôcť. Jej unáhlená detská myseľ ju presvedčila. Trošku roztrasene zdvihla ruku z kolien a pomaly položila dlaň na tú jeho. Viac sa o nej nikdy nepočulo...
-Prítomnosť-
„...všetkých sme na to ráno našli tam, mŕtvych. Až na to dievča...Nikde sme ju nevypátrali. Ani jej telo, aby sme mali istotu, že bola tiež zabitá. Ako jediná z klanu Tadashi doposiaľ nemá náhrobný kameň na našom cintoríne.“
„To je smutné...“ Poznamenala Manami pochmúrne. Kakashi prikývol.
„Áno. Teraz by mohla mať asi toľko rokov, ako ty. Volala sa Minako.“ Maskovaný vytiahol z kapsy tú fotku, ktorú si Manami žiadala. Bolo na nej to malé dievča. Fialové vlasy, modré oči, v rukách držalo kvety, na sebe mala modré kimono....Keby si Manami odmyslela svoje uši a chvost, mohli by byť sestry, keď nie dvojičky. A vtedy jej to zaplo...
„Veď to...to som ja!“