Predsa len spolu

Čiernovlasé dievča sedelo na zemi na nadávalo.
„Zase! Už zase ma porazil!“ hnevalo sa.
„Chceš odvetu?“ ozval sa za ňou posmešný hlas.
„Choď do p***le, Itachi!“ rozčuľovalo sa dievča. Potom sa postavilo, pozrelo Itachimu do oči a zaútočilo na neho.
Itachi jej útok ľahko vykryl.
Ale dievča začínalo byť čoraz zúrivejšie a jeho útoky silnejšie a lepšie mierené.
„No tak, Ayame... Upokoj sa,“ povedal jej Itachi.
„Pýtal si sa ma, či chcem odvetu... Chcem!“ zakričala na neho a znova zaútočila.
Ale Itachi sa postavil za ňu a ruky jej dal za chrbát.
Dievča vyčerpane padlo na kolená.
Už nevládalo...
Itachi jej pustil ruky. „Si v poriadku?“
„Áno!“ precedila pomedzi zuby.
„Choď domov,“ prikázal jej.
„Čože?!“
„Choď domov,“ zopakoval.
„Ty mi nemáš čo rozkazovať!“ naštvala sa.
„No tak, Ayame. Počúvni ma a choď domov. Si vyčerpaná... Oddýchni si...“
„Dobre, dobre. Vzdávam sa,“ kapitulovala Ayame. Ale nepostavila sa. Pretože už nevládala. Tie súboje ju priveľmi vyčerpali. Precenila svoje schopnosti...
Aj Itachi si to uvedomil a zdvihol Ayame na ruky.
„Čo to robíš? Pusti ma!“
„Nepustím. A nesiem ťa domov.“
„Ak si myslíš, že ti budem ďakovať, tak si na omyle!“ povedala naštvane Ayame.
„Som si toho vedomý,“ odvetil. „Vieš, nemala by si tak preceňovať svoje schopnosti. Mohla by si dopadnúť horšie ako teraz.“
„Nepoučuj,“ povedala urazene.
Itachi sa iba zasmial. „Prečo ma tak veľmi chceš poraziť?“ spýtal sa jej so záujmom.
„To teba rozhodne trápiť nemusí.“
Ďalej medzi nimi panovalo ticho. Itachi sa už na nič nevypytoval, pretože mu bola jasné, že by ho odbila.
Zrazu sa ozvala Ayame. „Tu ma môžeš položiť, odtiaľto prejdem aj sama,“ povedala mu.
„Si si tým istá?“ spýtal sa jej pochybovačne, ale pustil ju.
„Ayame!“ ozvalo sa pred nimi.
Itachi a Ayame sa prekvapene pozreli na prísneho muža, ktorý okríkol Ayame.
„Okamžite choď domov!“ prikázal Ayame muž.
„Áno, otec,“ povedala Ayame a poslušne išla domov.
„Otec?“ spýtal sa sám seba prekvapene Itachi.
„Ako sa voláš, mladý muž?“ spýtal sa Ayamin otec Itachiho.
„Uchiha Itachi, pane,“ odpovedal slušne.
„Dobre, môžeš odísť,“ povedal a sám sa otočil na odchod.
„Zvláštny muž,“ pomyslel si Itachi.

Na druhý deň sa Itachi a Ayame opäť stretli na tréningu, tak, ako predchádzajúci deň.
„Máš prísneho otca,“ povedal Itachi namiesto pozdravu.
„Aj ja ti prajem krásny deň,“ odvetila Ayame. „A môj otec ťa zaujímať nemusí.“
Itachi sa nad jej odpoveďou iba pousmial. „Oteckov miláčik?“
„Sklapni.“
„To ho úplne vo všetkom poslúchaš?“
„Nestaraj sa.“
„Prečo to robíš?“
„Nebudem sa opakovať!“
„Máš doma nejaké problémy?“
„Nie!“
„Mohol by som ti pomôcť!“
„Nemám žiadne problémy!“
„No tak, Ayame.“
„Drž už hubu!“
V tom ju Itachi objal a pobozkal. „Milujem ťa...“
„Ten bol dobrý. Prihoď ešte jeden,“ povedala, mysliac si, že žartuje.
„Ayame, to nebol vtip,“ uvedomil ju.
Ayame na neho zarazene pozrela. „Ale... ja... nechápem...“
„Čo na tom nechápeš? Jednoducho... ťa... milujem, Ayame.“
Ayame sklonila hlavu, aby nebolo vidieť, ako sa červená.
Itachi k nej podišiel a znova ju pobozkal.
„A... prečo to vyťahuješ zrovna teraz?“
„No, aby sme sa už konečne prestali hádať,“ zasmial sa. „A prepáč, nechcel som ťa naštvať. Ako ti to môžem vynahradiť?“
„Hmm... čo tak ďalším bozkom?“ navrhla lišiacky.
„To beriem,“ povedal jej, ale skôr, než ju stihol pobozkať, sa mu sama vrhla okolo krku a pobozkala ho.
„Milujem ťa,“ zašepkala mu do ucha.
„Aj ja teba,“ odvetil sťastne.