Legendárny Sennin 02 - Odpusťte mi.

Na druhý deň som vstal už pevne rozhodnutý, že odídem v noci toho dňa. Možno budem mať šťastie a zistia, že som odišiel až ráno. To rozhodnutie ma veľmi bolelo, ale nechcel som znova ohroziť Konohu.
Ozvalo sa zaklopkanie na okno a za ním stal ANBU. Bez slova mi podal predvolanie od Tsunade a zmizol. Obliekol som si svoju kombinézu a červený plášť s čiernymi plameňmi naspode a vydal sa na cestu k Tsunade. Cestou som stretával ľudí, ktorí si stavali nové domovy pretože o ne prišli pri útoku. V strede Konohy bol stále obrovký kráter. Tsunade nevedela čo s ním a preto iba dala postaviť doň nejaké príjazdove cesty a ľudia si v ňom stavali nové domy.
Cestou som cítil na sebe pohľady všetkých okolo, ktorých som prešiel. Niektorí na mňa pozerali ako na hrdinu a záchrancu Konohy a iný zas ako na monštrum a dôvod útoku na Konohu. Zrýchlil som aby som sa vyhol tým obviňujúcim pohľadom plných nenávisti a výčitiek.
O minútu som dorazil do Tsunadinej kancelárie a vstúpil som samozrejme bez zaklopania. Rýchlo som uhol hlavou na bok a vyhol sa neidentifikovteľnému letiacemu predmetu, ktorý ma minul a vyletel von dvermi. Začul som víkrik a pád na zem. S úsmevom som zatvoril dvera a snažil sa tvariť vážne. Otočil som sa a pozrel na Tsunade. Až vtedy som si všimol, že tu niesme sami. Bola tu aj Sakura.
„Ahoj Sakura,“ usmial som sa na ňu a uvedomil si, že som ju nevidel celý mesiac ak nepočítam občasne zahliadnutia na ulici. Zakývala mi a tiež sa usmiala.
„Naruto,“ začala Tsunade, „ako si iste uvedomuješ, ubehol už mesiac od útoku Paina a ty si nám ešte stále nepovedal nič o človekovi, ktorý ho ovládal.“
Áno, mala pravdu, nepovedal som jej nič o Nagatovi. Nechcel som o tom hovoriť. Ani teraz. Preto som mlčal.
„Naruto!“ tentoraz to povedala výhražne.
„Je to už mesiac a my nevieme ani meno človeka, ktorý zrovnal Konohu so zemou!“
Naštval som sa.
„Mne zas za celý môj život nepovedali meno môjho otca!“ Videl som, ako som ju prekvapil a aj Sakura vyzerala prekvapene.
„Čo všetko vieš?“ Pýtala sa to veľmi potichu so sklonenou hlavou.
„Viem jeho meno a aj kto bol, ako a prečo zomrel.“ Sakura sa iba na mňa spýtavo pozrela a ja som iba odvratil zrak a povedal:„Opýtaj sa jej.“ kývol som rukou smerom k Tsunade a odišiel. Bolo mi ľúto, že to muselo takto dopadnúť, ale vedel som, že inak by ma nepustila preč. Musel som ju šokovať a prekvapiť, aby sa ma nepokúsila zastaviť. Ale ešte predtým ako som zavrel dvere som zazrel Sakurin vystrašený pohľad. Nechápal som, prečo sa bojí.
Hneď po odchode z Tsunadinej kancelárie som zamieril na miesto, kde som trénoval Futton: Kaiten.
Hneď po príchode som vyvolal 2000 klonov a začal trénovať. Trénoval som takmer celý deň, ale nakoniec som ho dokončil. S pocitom spokojnosti so sebou som sa pobral domov. Tam som sa pripravil a čakal, kým sa ešte viac zotmie. Čím bol bližšie čas odchodu, tým som bol nepokojnejší. So smútkom som spomínal na časy, keď tu bol ešte Sasuke a aký bol vtedy život jednoduchý. Rozmýšľal som kam pôjdem a čo budem robiť. Rozmýšľal som, či už chytili osem chvostého jinchuriki a či už niesu náhodou na ceste sem. Snažil som sa presvedčiť sám seba, že bude najlepšie, keď ostanem. Ale ovedomil som si, že čím viac to budem odkladať, tým to bude ťažšie.
Vstal som dal si na seba svoj plášť a naposledy sa obzrel po svojom bytíku, v ktorom som býval toľko rokov. Otvoril som dvere a vykĺzol som do noci.
Cestou som nikoho nestretol. Všetci spali po únavnom dni plnom práce. V Konohe bolo momentálne málo ninjov, veľa ich bolo na misiách a zarábali preniaze na opravu Konohy. Bez problémov som sa dostal až k bráne. Ale tam ma čakalo prekvapenie. Prekvapenie menom Sakura.
„Čo-čo tu robíš?“ nemohol som byť prekvapenejší.
„To isté by som sa ja mohla spýtať teba,“ hned mi došlo, že si domyslela, že plánujem odísť.
„Mýslím, že vieš,“ nemalo zmysel to tajiť, „ako si na to prišla?“
„Poznám ťa, Naruto, vedela som, že budeš chcieť odísť. Správal si sa rovnako, ako Sasuke v ten deň ,keď odišiel.“ začul som ako sa jej do hlasu vkrádol smútok.
„Čo teraz?“ pozrel som na ňu spýtavo.
„Nechaš ma ísť?“ spýtal som sa s nádejou, aj keď som dopredu vedel jej odpoveď.
„Samozrejme, že nie, Naruto.“ no čo už čakal som to.
„Sakura, ty to nechápeš. Akatsuki ide po mne. Chcú Kyuubiho. Nemôžem tu ostať. Nechcem, aby Konoha kvôli mne zase trpela.“
„Nie Naruto. Najprv Sasuke a teraz ty. Nenechám ťa odísť! Máš tu priateľov. Pomôžeme ti. Akatsuki ťa nedostanú!“ videl som na nej, že je pevne rozhodnutá.
„Ale môžu dostať mojich priaťeľov.“
„To sa nestane, pripravíme sa na nich.“ obaja sme vedeli, že to nie je pravda. Na Akatsuki sa nedá pripraviť. Obaja sme vedeli, že keď tu ostanem zopakuje sa to.
„Músím odísť Sakura, a ty to vieš.“ teraz som bol pevne odhodlaný odísť. Ešte viac ako predtým.
„Nemusíš Naruto, nemôžeš, neurob rovnakú chybu ako Sasuke.“ vtedy som dostal nápad. Vedel som, že jej tým ublížim ale nebola iná možnosť. Chystal som sa napodobiť svoje vystúpenie v Tsunadinej kancelárií. Vedel som, že to budem ľutovať.
„Ano, samozrejme sa to zasa točí okolo Sasukeho,“ prekvapene na mňa pozrela.
„Sasuke sem, Sasuke tam.“
„Čo to hovoríš, Naruto?“
„Ty vieš. Ľutuješ, že som radšej neodišiel ja a Sasuke neostal.“ robil som to veľmi nerád.
„Nie...Nie Naruto, to nieje pravda.“ videl som, že má slzy na krajíčku. Pri pohľade, ako jej ubližujem som s tým takmer prestal.
„Ale je, Sakura, vždy si si všímala iba Sasukeho a ja som bol iba vzduch. Prekážka medzi tebou a Sasukem. Nenávidela si ma od dňa ako nas zadelili do týmov. On ťa neznášal a ty si ho milovala. On si ťa nevšímal a ty si videla iba jeho. Ja som ťa miloval a ty si videla iba Sasukeho. Vždy som ti pomáhal a ty si videla iba Sasukeho. Sasuke, Sasuke, SASUKE!“ posledné slovo som vykríkol. Uvedomil som si to neskoro. Neplánoval som sa jej tak otvoriť. Ale nebudem plakať nad zjedeným ramenom( ). Spomenul som si na Hinatu a na to, že som sa k nej správal podobne. Hneď som posmutnel. Ako to, že som bol taký nevšímavy a taký hlúpy?
„Na-Naruto...“ šokovane na mňa hľadela.
Pomaly som okolo nej prešiel a snažil sa nevnímať jej vzlyky. Zas som spôsobil bolesť mne blízkej osobe. Ale vedel som, že to tak bude najlepšie. Mohlo sa jej stať aj niečo horšie ako psychická bolesť. Keď som prechádzal okolo brány skočilo predomňa desať ANBU. Tak to som vôbec nečakal. Tento večer bol plný prekvapení.
„Naruto-sama,“ prehovoril na mňa ANBU s maskou líšky, „sme vám vďačný, že ste zachránili Konohu, ale nemožeme vás nechať prejsť.“ oslovenie sama ma prekvapilo, ale aj potešilo. Čudné, čo cíti človek v takýchto chvíľach.
„Na Tsunadin rozkaz?“ pozrel som na neho. Iba prikívol. Komu všetkému to vlastne Sakura povedala?
„Nenúť ma s vami bojovať.“ videl som ako sa niekoľko ANBU zamrvilo a vedel som, že dostali strach. Predsa len som porazil ninju, ktorý zas porazil celú Konohu.
„Máme ťa priviesť k hokage.“ ozval sa po chíli ich veliteľ.
To si akože Tsunade fakt myslí, že ma zastaví desať ANBU? Nemal som rád, keď ma podceňovali a mal som veľku chuť ich poriadne nakopať, ale vedel som že Konoha zúfalo potrebuje ninjov a nemohol som ich zbaviť bojaschopnosti.
Tak som iba prikívol a videl som ako im všetkým uľavilo. Tak tak sa cíti hokage?
„Chápem ťa, ale nikam nejdem.“ úľava bola hneď ta tam a vystriedali ju obavy.
Iba som sa usmial a vyvolal 1000 klonov, ktoré sa rozbehli von bránou a ja som sa bez dalších problémov dostal z Konohy.
Pred vstupom do lesa som sa zastavil a obzrel sa na Konohu. Na dedinu v ktorej som sa narodil a vyrastal. Dedinu v ktorej som našiel skutočných priateľol. Dedinu ktorej som spôsobil toľko bolesti.
„Odpusťte mi.“ naposledy som zašepkal než som vstúpil do lesa.
Odchodom z Konohy som začal novú etapu môjho života. Etapu ako Sennin.