Realita

Určite sa každý z vás už aspoň raz zamyslel nad otázkou, či sa oplatí žiť. Ak nie, tak musíte mať naozaj dobrý život, kopu priateľov, skvelú rodinu... Alebo ste len takí nevšímaví a neuvedomujete si pravdu za svojím chrbtom. Krutú, ale predsa pravdu, ktorú nezmeníte, ani keby ste sa snažili zo všetkých síl. Síl, z ktorých vám na konci zostane len malá štrbinka, kratučký povrázok, ktorého sa silou mocou chcete udržať, ale on sa vám vždy vyvlečie z prstov a vy padnete do obrovskej priepasti známej ako 'realita'. Proti nej nezmôžete nič. Aj keby ste sa chceli ukryť do vlastného sveta, ona si vás vždy nájde a všetko pokazí... Stratíte radosť a šťastie, pre ktoré ste tak dlho bojovali, a opäť sa vráti smútok a plač. A všetko ide od začiatku...

Shinobi svet je krutý a každý z nás už okúsil jeho ostré drápy. Každý pocítil jeho bolesť.. Určite ste sa snažili zo všetkých síl, ale Smrť vám aj tak vzala to, čo ste mali na tomto vojnou posiatom svete najradšej. A potom zostala len prázdnota. Hlboká diera vo vašom vnútri, ktorá bolela oveľa viacej, ako to najhoršie zranenie z boja. Boj... To práve on nás pripravuje o všetkých milovaných. Nenávisť plodí násilie... A násilie plodí boj – to je skutočná realita tohoto sveta. Tak prečo sa tomu nesnažíme vzoprieť? Prečo kvôli tomu niečo neurobíme? Pretože sa vždy nájde niekto, kto nám v tom zabráni. Pre koho to urobiť nemôžeme... Hlavnou príčinou väčšinou býva strach.. Strach zo smrti. Ale prečo sa báť smrti, keď aj tak raz zomrieme a opäť tu necháme niekoho úplne opusteného? To sú ľudia až tak slabí?! Nedokážu pohnúť zadkom, ba ani malíčkom! Iba keď je to pre vlastné pohodlie. Musíme si priznať – aj keď je to kruté – ľudia sa nikdy nedokážu obetovať jeden pre druhého. Ani ten najlepší ninja sveta. Možno sa pár výnimiek našlo, ale bolo ich naozaj len pár... Minato Namikaze. Aj tento muž sa stal za svoje skutky hrdinom a najväčším ninjom všetkých dôb. Ale dokázal by niekto urobiť, to čo vykonal on? Dokázal by sa niekto postaviť pred to najhroznejšie stvorenie sveta? A dokázal by niekto obetovať svoj život za dedinu?! Priznajte si to. Koľko krát ste sa aspoň pokúsili niekoho zachrániť, pomodliť sa zaňho, alebo aspoň vysloviť to slovíčko 'ďakujem'? Niektorí z vás si určite myslíte, že by ste to dokázali, ale... Slová sú iné ako skutky. Slová sú možno veľké a statočné, ale skutky sú väčšie... A hlavne robia ľudí šťastnými. Šťastie a radosť býva častým dôvodom na život. Ale čo keď človek o všetko to potešenie zo života príde? A čo keď mu už nemá kto tu dieru v srdci zaplniť, pretože jeho priatelia umreli vo vojnách? Alebo horšie... Čo keď tých priateľov nikdy nemal? Nemal nikoho, kto by sa zaňho obetoval, položil svoj život za jeho zachránu...

Na svoje detstvo má tie najhoršie spomienky, aké si kto môže predstaviť. Každý deň sa snažil tváriť, že mu nič nie je a ignorovať tie nenávistné pohľady, smerujúce jedine naňho. A pritom on nikomu nič nevykonal! Bol len predsa malé dieťa, ktoré sa snažilo žiť si svoj prihlúpy detský sen, že sa jedného dňa stane najsilnejším shinobim všetkých dôb. Neustále im to dával najavo cez všetky možné spôsoby. Robil zo seba idiota len preto, aby si niekto všimol jeho malú existenciu. Vždy bez jediného výsledku. A nemal nikoho, kto by mu pomohol sa z toho dostať. Celé detstvo bol úplne sám. Bez jediného puta, jediného priateľstva, ale aj tak sa mu na tvári zakaždým rysoval úsmev. Aspoň v spoločnosti. Myslel si, že jeho osud je byť do smrti sám.

Iruka – sensei mu ukázal, že to tak nie je. Stal sa jeho priateľom a dalo by sa povedať, že aj náhradným otcom. Bol to prvý človek, ktorý na Narutovi videl niečo viac, ako len 'líšku, ktorá pácha zlo'. Videl v ňom ľudskú bytosť. Chlapec sa už nikdy viac necítil opustený...

O pár rokov nato sa jeho radosť ešte zväčšila – stal sa predsa ninjom a jeho sen mu bol takmer na dosah ruky! Jeho priateľmi sa stali členovia tímu sedem... A nie len oni. Pomaly si vytváral putá medzi každým ninjom z Listovej! Dokázal to iba preto, lebo sa nikdy v živote nevzdával. Nezahodil svoj život, ani keď mu bolo najhoršie, keď sa cítil, že koniec pomaly príde. Jeho srdce stále bilo a hodiny neustále tikali. Sekunda po sekunde. Minúta po minúte. Rok po roku. Jeho život začal naberať časom stále väčší a väčší význam. Už nikdy nebol sám, jeho priatelia ho v živote neopustili. Boli s ním a spoločne sa smiali, plakali a chránili jeden druhého. Boli ako nepreniknuteľná skala, ktorú by nerozbil ani ten najväčší stroj. Ich priateľstvo určite trvalo ešte aj milardu rokov po smrti. Ich životy sú prepojené naveky...

Narutov život by sa dal nazvať šťastným koncom, i keď sa mu jeho sen nakoniec nesplnil a on tento svet opustil. Dôležité je, že ho neopustil sám. Koniec jeho života sa so začiatkom ani porovnávať nedá. Zomrel s úsmevom na tvári a s radosťou v srdci, pretože si získal mnoho dobrých kamarátov...

Mali by sme si z tohoto malého blonďatého paka brať obrovský príklad. On sa nevzdal ani vtedy, keď mu bolo najhoršie a bol na to všetko úplne sám. Dokázal sa cez to preniesť a otvoriť si obrovskú bránu šťastia... Niekedy je cesta rovná, inokedy zasa kľukatá, no stále by sme sa mali pozerať na svet cez ružové okuliare, pretože realitu sa nám zmeniť nepodarí... Aspoň nie teraz.. Musíme ďalej čakať a veriť, kým sa šťastie vráti.