Kto si?

„Kto si?“
Jeho tvár sa usmiala, ale oči boli plné žiaľu. Pohladil ma po tvári, ten dotyk bol príjemný, a aj keď som nevedela kto je, cítila som že pre mňa veľa znamená.
„Kto ...?“
Jeho prst zastavil moje pery. Venoval mi posledný pohľad, vstal a zmizol v temnom náručí lesa.
„Kto si?!“
Kričala som, ale márne. V tej chvíli, som cítila ako keby som stratila celý svet, aj keď moja myseľ, moje spomienky nenaznačovali, že by som ho niekedy videla, že by som ho poznala, moje srdce puklo na dve časti. Klesla som späť do trávy a z očí sa mi rinuli slzy.
„Prečo, ... prečo ma to bolí?“

Budík ma zobudil, ospalo som ho vypla, vstala som a otvorila žalúzie. Spoza vysokých budov vychádzala žiara a budovy v tej žiare boli čierne, ako prsty snažiace sa zakryť to svetlo. Slnko ma pálilo v očiach, ale v tej chvíli mi to bolo jedno, mala som pocit, že niečo chýba. Čo sa mi to snívalo? Chvíľku som nad tým uvažovala, ale nevedela som si spomenúť.
Pomaly som si zbalila veci, obliekla sa a stále ako vo sne vyšla z bytu, ktorý som nazývala domov.

Konármi a listami stromov prebleskovalo svetlo. Kráčala som, pod nohami mi šušťali listy a občas praskla vetvička. Prechádzala som sa po plnom svete prázdna. Do nosa mi udrela vôňa ohňa. Vietor zanášal dym priamo na mňa. Štípal ma v očiach ale nechala som ich otvorené, po tvári mi stekali slzy. Posledný strom, a pred mojim zrakom spálenisko, spálené mestom, spálené nenávisťou, bolesťou, strachom. Šla som ďalej, teplý popol mi objímal chodidlá, ale vedená svojou túžbou kráčala som.

Vŕzganie metra ma prebudilo.
„Zastávka Kasura, zastávka Kasura.“
Vystúpila som do sveta plného pohybujúcich sa osôb, ľudia ženúci sa za svojimi cieľmi, snami, iba ja som kráčala prázdna, prázdna pretože tento svet nebol môj, ako keby som doň nepatrila, okolie sfarbené do odtieňov šedi sa rozplývalo. Krok za krokom som sa posúvala ďalej, za svojim dennodenným cieľom, v kolobehu ktorý sa stále opakoval, rovnakým ránom i večerom. Niekto by možno povedal, že som divná, ja však viem že najdivnejšia je tá prázdnota ktorú cítim, prázdnota ktorá akoby obsiahla celý svet a pritom ju nik iný ako ja nevníma.

Popol ma škriabal v krku a mala som ho plný nos, ale šla som ďalej. Prekladala som nohu cez nohu, až nakoniec sa môj cieľ objavil predomnou. Zelený strom uprostred tejto spúšte vyzeral ako zázrak, hrubý vrásčitý kmeň, rozvetvené konáre a usychajúce listy. O ten veľký kmeň sakury sa opieral, uvidela som ho, a v tom okamihu som sa nedokázala pohnúť. Otázka ktorá sa mi drala na jazyk a trápila moje srdce i myseľ.
„Kto si?“
Zakričala som.

Zvoní telefón, neviem či ho mám zdvihnúť. Nechce sa mi, zase som mala sen, ten sen sa mi zdal ozajstnejší ako život ktorý žijem. Možno keby som sa nezobudila, by ten sen bol skutočný, keby som navždy ostala v tom sne, bolo by to jedno, čo je skutočnosť a čo sen.
„Prosím, tu noviny Kawihabara, ako vám pomôžem?“
Keby som tak mohla ostať v tom sne...
„.. iste, hneď ju zavolám, vydržte prosím.“
„Ayuki san, máš telefón!“
Možno keby sa tento môj svet stal iba snom, možno ...

Stála som tam a otvárala som polepené oči od sĺz a popola, ktorý víril vietor.
„Kto si?“
Kričala som, ale môj hlas zamrel vo vetre. Moje telo sa pohlo, jeden malý krok a bola som mu bližšie. Jeho sklopený zrak sa otočil mojim smerom a jeho smutné oči sa rozšírili úžasom. Vo chvíli keď som padla k nemu uvidela som slzy ktoré mu tiekli po tvári, slzy ktoré neprivolal štípajúci dym, ani popol.
„Kto si?“
Zašepkala som.
„Už na tom nezáleží.“
Chytil sa za bok a a phľadom skĺzol na karmínom sfarbenú dlaň.
„Prosím.“
Chytila som jeho ruku do svojich a priložila na svoje srdce.
„Prečo tu cítim takú bolesť, prečo?“
„Pretože ...“
Privrel oči a zaťal zuby od prívalu bolesti.
„Pretože okamih .. ten krátky okamih, ktorý nás spájal a ktorý nás nakoniec rozdelil .. “
Jeho oči sa pozreli do mojich, videla som v nich lásku, nehu, nekonečnosť.
„Stretni sa so mnou v ďalšom živote.“
Jeho slová vyrieknuté šepotom v poslednom výdychu, a moja myseľ náhle objavila dieru v pamäti. Nakoniec som pochopila čím všetkým mi bol.
„Stretnime sa.“
Povedali moje pery a ja som sa utopila v jeho objatí až do chvíľ kým si nás oboch nevzal oheň.

Vietor sa hral s mojimi šatami, vlasmi a jeho sila ma zadúšala. Miesta ako toto sú krásne, všetko mám ako na dlani, niekedy mám pocit že stači len trošku sa natiahnuť a dosiahnem na oblaky. Dolu podomnou sa strie mesto s jeho životom, malé svetielka, naháňajúce sa svojimi smermi. Sen ktorý nakoniec nebol snom, život ktorý nakoniec nieje životom. Nedokázala som nájsť to čo by vyplnilo mou prázdnotu, nedokázala som.
Ak nemám sen a nemám ani život, čo vlastne mám? Nič.
Moje nohy sa odlepili od betónu a vzduch si ma vzal do náručia. Vždy som chcela lietať, vedieť aké to je nebyť priviazaná k zemi, rozprestrieť krídla. Tak som rozprestrela tie svoje.
„Stretnime sa.“

Na trávnatom kopci rastie strom. Dívam sa naň, je to sen? Je plný ružových kvetov, lupienky vietor zanáša až ku mne. Robím prvý krok, druhý, tretí až nakoniec kráčam. Až keď som celkom blízko vidím, že pri strome niekto stojí.
„Čakal som.“
Jeho hlas mi znie tak známo, tak príjemne. Idem k nemu.
„Kto si?“
Pýtam sa.
Namiesto odpovedi ma hladí po tvári, usmieva sa.
Obraz predomnou sa rozmazal, utieram si oči.
„Stretni sa so mnou v ďalšom živote.“
„Áno, stretnime sa.“
Aj tá najnepatrnejšia možnosť, že sa stretneme v ďalšom živote stojí za to, skúšať to znovu a znovu, stojí za to trpieť pre samotu ktorú nevieme pochopiť. Pretože ja viem že raz ťa stretnem.