VRAŽDY s.r.o ...05

Amira len čo dorazila domov utrpela ešte väčší šok ako predtým. Našla svoju obývačku hore nohami.
„Čo sa tu sa stalo?“ skríkla na Gaara, ktorý sa snažil zobrať svoju mikinu jej malému kokeršpanielovi.
„Zobral mi mikinu a ja som sa ho snažil chytiť,“ povedal a konečne sa mu podarilo vyšklbnúť mikinu z papuľky šteňaťa. Amire z očí metali blesky keď si všimla, že jej obľúbená váza je rozbitá na márne kúsky.
„Ty debil! Je to len šteňa! A vďaka tvojej sprostosti je moja drahá váza v čudu! Môže byť človek ešte viac tupý?! Ak sa to ešte raz zopakuje tak odtiaľto letíš a mne je úplne jedno, že si nejaký agent! Ja osobne ťa vykopem z tohto domu! A neopováž sa môjho psa ani len dotknúť, inak ti zlámem ruky! Buď si istý, že mi tú vázu preplatíš!“ kričala po ňom Amira. Tú vázu mala z Číny a bola to starožitnosť, na ktorú bola obzvlášť háklivá. Nikto sa k nej nemohol priblížiť, a nebodaj sa jej dotknúť. On si príde so jej domu a jednoducho ju rozbije. Pozrel na ňu trochu zaskočene.
„Hm, to si s tvojím platom môžeš dovoliť?“ spýtal sa. Teraz mal šancu, bola úplne bez seba, raz dva sa môže prerieknuť.
„Čo?“ vyštekla naňho a zohla sa pohladkať svojho psíka.
„Kúpiť si takú vázu. Určite nebola lacná. Pochybujem, že máš tak vysoký plat. To by ťa až moc preceňovali. To sedenie na zadku nie je žiadna práce,“ povedal a pozorne sledoval ako sa zachová. Na jeho smolu sa začala upokojovať.
„Mýliš sa, to sedenie na zadku ako si to nazval, je práca a dosť dôležitá. Kto by inak dohadoval schôdzky a vybavoval podobné veci? A mohla som si to dovoliť. Také slovo ako dedičstvo si nepočul? Alebo účet v banke? Tak sa mi vidí, že IQ agentov klesá každým rokom,“ povedala, trocha sa pri tom preriekla. Gaara si to všimol a znova sa začal vypytovať.
„A Ako to môžeš tak dobre vedieť? Nebodaj si sa už s nejakými stretla?“ dobiedzal ďalej.
„Chlapče, ja na rozdiel od teba sledujem v televízii správy,“ povedala a zamierila si zo do svojej izby.
„Mám menší dotaz. Kde budem spať? Predpokladám, že tu máš hosťovskú izbu,“ povedal jej. Amira sa otočila a usmiala.
„Samozrejme, že tu mám hosťovskú izbu. Žiaľbohu je na poschodí kam ty nemôžeš vstúpiť. Ak to spravíš, tak poletíš najbližším oknom,“ povedala sladkým hlasom a odišla do svojej izby. Gaara tam zostal stáť ako obarený. To dievča má teda nervy, pomyslel si po tom ako mu veľmi zdvorilo povedala, že má spať na gauči. Zamieril si to do kuchyne.
„A nech ťa ani nenapadne niečo zobrať z chladničky alebo z kuchynskej linky,“ skríkla na neho.
„A to tu mám byť ako v koncentráku?“ odkričal jej.
„Nie. Len si choď pekne niečo kúpiť. Mne chladničku vyžierať nebudeš,“ povedala, keď stála vo dverách kuchyne.
„Mám to brať ako odplatu za tú vázu?“ spýtal sa jej ona sa len uškrnula.
„Nie, ber to tak, že si v mojom dome. Takže tu som pánom ja,“ povedala, prešla ku chladničke a vytiahla si z nej minerálku. „Takže ma budeš musieť počúvať,“ dodala a odišla na poschodie. Jemu nezostalo nič iné len v duchu nadávať a ísť niečo kúpiť.

Lyn sedela pri televízore, keď začula ako sa otvárajú dvere. Nevenovala tomu pozornosť lebo dobre vedela kto prišiel.
„Ahoj Lili! Prišla som o niečo?“ pozdravila ju Kira, ktorá prišla na obvyklú návštevu.
„Nie, ešte to nezačalo. Zase nejdú podľa programu,“ povedala jej Lyn. Kira si k nej prisadla.
„Vraj máš nejakého spolubývajúceho,“ začala vyzvedať Kira., ktorá rada preberala takéto témy. Lyn na ňu utrápene pozrela.
„Ani mi to nespomínaj. Keby mi Scarlet nepriškrtila plat, tak by som tu bola pekne sama,“ povzdychla si Lyn. Ešte stále pre to Kirawe nadávala.
„A to už prečo?
„Čo prečo?“
„Prečo ti to nemám spomínať?“ spýtala sa zvedavá Kira. Lyn si len vzdychla.
„Skús byť s osobou, ktorá na všetko hovorí, že je to otrava a je lenivý jak voš. Už to začína tak sa prestaň vypytovať,“ povedala Lyn a sústredila svoju pozornosť na program v telke, ktorý práve začínal. O 15 minút minuli tri balíčky vreckoviek a nariekali.
„Lorenzo! Prečo musel umrieť práve on? Chudáčik moj zlatučký,“ fňukala Lyn spolu s Kirou, ktorá spotrebovala ďalší balíček vreckoviek.
„Zase pozeráš tú svoju telekravinu?“ spýtal sa.
„Čo je ti do toho? Môžem pozerať čo chcem,“ odvrkla Lyn a ďalej fňukala za Lorenzom, ktorý zomrel pred 10 minútami. Shikamaru si otrávene vzdychol.
„Tak sa aspoň skludnite, správate sa ako malé deti,“ frflal Shikamaru. Lyn začínal liezť na nervy.
„Hej? Ty sa správaš ako 60-ročný mrzutý dedo,“ odvrkla Lyn. „A radšej sa budem správať ako malé decko než ako starý dedo, ktorý všetko ofrfle,“ pokračovala ďalej. Kira už nesledovala telenovelu, ale ich hádku, ktorá sa jej zdala omnoho zaujímavejšia.
„No, ale mám aspoň rozum a nerevem tu nad nejakým trafeným Lorenzom,“ vrátil jej úder. Kira čakala čo bude nasledovať. Vôbec neľutovala, že prestala pozerať do telky. Lyn naňho zazerala.
„Hej? Ty máš rozum? No tak ja som si to ešte nevšimla. Bohužiaľ tvoje správanie nenaznačuje, že máš nejaký rozum,“ odpálkovala ho Lyn a otočila sa späť k obrazovke. On na ňu len neveriaco civel. „No perfektne, kvôli tebe som nevidela koniec,“ vyštekla na neho. On bez slova odišiel do svojej izby. Kira sa otočila s otázkou v očiach na Lyn.
„Lili? Je to...........“ nestihla dopovedať otázku lebo jej Lyn skočila do reči.
„Áno, to je môj nový spolubývajúci, ktorý mi už týždeň lezie na nervy,“ vyhŕkla rozčúlená Lyn. Ešte stále penila preto, lebo nevidela koniec jej obľúbenej telenovely.
„Ja som sa chcela spýtať, či je tvoj..............“ začala Kira znovu, a znovu bola prerušená.
„Neopováž sa to slovo vysloviť,“ zasyčala Lyn a zúžila oči.
„Aké slovo? Milenec?“ spýtala sa Kira s nevinným úsmevom.
„Varovala som ťa,“ povedala Lyn a zdrapila Kiru za rukáv. Kira to nečakala a padla na zem. Lyn to bolo jedno, ani len nepočkala na to, že sa postaví. Znovu ju zdrapila a vyhodila pred dvere. Kira padla na zadok a do nosa ju skoro tresli dvere, ktoré Lyn s buchotom zavrela.
„Hm, asi som to prehnala, ale mám aspoň o čom kecať,“ zamrmlala si, keď sa oprašovala. Lyn bola poriadne napálená. Ako ju to mohlo len napadnúť? hromžila v duchu. Tá myšlienka bola absurdná, ale aj keď si to nechcela pripustiť aj možná.
„Už tá tvoja telekravina skončila?“ vytrhol ju z myšlienok.
„Áno,“ odvrkla.
„Hm, takže si už schopná normálneho rozhovoru?“ spýtal sa jej.
„Neser ma, lebo budem ignorovať zmluvu a vyrazím ťa,“ povedala a zazerala na neho. Ja tomu stále neverím. Ako ju to len napadlo, premýšľala Lyn.
„No, to by si mohla, ale pamätaj si dohoda je dohoda. Ale aj tak by ti to moc nepomohlo.“
„A to už prečo?“
„No, také niečo ako mať niekoho pod dohľadom nič nehovorí?“
„A prečo by si ma mal mať pod dohľadom?“
„Žeby si bola podozrivá?“
„A to už prečo? Som len obyčajná fotografka. To dobre vieš. Za to ty si mi zabudol povedať čo si.“
„Agent. Stačí ti to ako vysvetlenie?“ spýtal sa jej
„Áno,“ prikývla a odišla. Nechcela riskovať, že si všimne jej výraz, ktorý hovoril, že ju z toho porazí. No tak toto je ešte lepšie. Ja som si dobrovoľne ubytovala agenta v byte. Som mŕtva, pomyslela si Lyn a pripravovala si dosť silnú kávu. Z toho šoku sa asi tak skoro nespamätá. Shikamaru sa musel uškrnúť nad jej reakciou. Prepol si telku na športový program.
„Uhni,“ povedala Lyn a prisadla si. Shikamaru sa čudoval, že nefrfle preto, že jej to prepol. Muselo ju to dobre vykoľajiť. Tvári sa akoby išla na smrť, pomyslel si. Lyn vzala ovládač a vypla televízor.
„Mohol by si niečo spraviť. Zober si vysávač a povysávaj tu,“ začala ho komandovať.
„To je otrava,“ povedala ako obyčajne a pregúlil očami.

Keiko cestou domov premýšľala akoby sa Sasukemu odplatila za to, že jej vpálil do kúpeľne. Skôr ako dorazila domov, už mala niekoľko verzií pomsty. Ale lepšia ju napadla, keď otvorila dvere a začula zvuk tečúcej vody.
„Pomsta bude sladká, Uchiha,“ uškrnula sa Keiko.