Príbeh Hadej Dcéry 2: List a Matka

Malá kunoichi otvorila oči a zbadala nádherne modrasté nebo, so snehobielymi obláčikmi. Oťaželo jej telo, akoby bolo z olova. Dokázala hýbať iba očami. Bolo jej chladno, mala mokré šaty, ako keby spadla do rieky. Nespomínala si, že by do nej spadla, vlastne nespomínala si na nič. Nevedela kde je, nevedela kto je, nevedela vôbec nič. Namiesto spomienok mala v hlave prázdno, absolútne nič.
Ako tak ležala na tráve, uväznená vo vlastnom tele, začula hlas, hlas neznámeho muža. Zachytila ho kútikom oka. Nejaký strapatý, šedovlasý ninja, s maskou na tvári a čelenkou, zakrývajúcou ľavé oko. Snažila sa zachytiť jeho slová, no namiesto toho počula iba nezrozumiteľnú hatlaninu. Akoby jej mozog nedokázal rozoznať zvuky, ktoré zachytil ušami a zmeniť ich na informáciu, pre jej myseľ.
No taák, no ták! Čo hovorí, čo hovorí?! Ozývalo sa jej prázdnou hlavou. Nik jej však neodpovedal.
Vzdala to a pozrela sa smerom, kam ten šedovlasý ninja hovoril a zbadala tam postavu. Za hlavou mala slnko, takže ju videla iba ako veľký čierny tieň. Podľa oblých proporcií usudzovala, že je to dievča. Vtom neznáma prehovorila. Opäť nedokázala rozlíšiť, čo hovorí a počula len nezmyselnú hatlaninu. No i tá v nej vyvoláva smútok, akoby hovorili o niečom bolestivom. Chvíľu počúvala ten smútok a ako tak počúvala, pomaly sa z hatlaniny stávala ľudská reč. Po chvíli, už úplne rozumela, čo hovoria.
Zrazu sa ozval neznámy chlapec. Malú kunoichi to veľmi prekvapilo, pretože stál presne tam, kde stálo pred chvíľou to neznáme dievča. Šedovlasý ninja odpovedal na chlapcovu otázku otázkou. Chlapec neodpovedal, nastalo ťaživé ticho.
Kunoichi pochopila, že si vypočula veľmi intímny rozhovor a bola z toho celá nesvoja.
Našťastie ťaživé ticho preťal silný ženský hlas. No šedovlasý ninja i ten Naruto, ako obaja nazvali chlapca, neodpovedali a skôr ako sa stihla priblížiť zmizli.
„Toto si s nimi ešte vybavím, ale najprv sa postarám o to dievča.“ Povedala žena a zohla sa nad ňu.
Dievča si ju tak mohlo prezrieť. Zohýnala sa nad ňou mladá, pekná blondína, so zelenými očami a kamienkom na čele.
Keď budem dospelá dúfam, že ich budem mať tiež také veľké. Pomyslelo si dievča a zbadalo, ako sa na ňu žena usmieva.
Tiež sa pokúsilo o úsmev, no jej tvár bola stále ako kamenná maska. Nedokázala ani len pohnúť svalmi na tvári a opätovať jej tak úsmev.
„Ako sa voláš dievča?“ Spýtala sa žena.
„Je mi ľúto Tsunade-sama, ale má paralyzovaný celý organizmus, takže vám nebude môcť odpovedať ešte pár dní!“ Ozval sa jeden z medikov, ktorý prišli spolu s ňou.
Tsunade, celkom pekné meno. Pomyslelo si dievča, keď jej jeden z medikov zasvietil malou baterkou do očí.
V tom sa jej zo zatemnenej mysle vrátila veľmi bolestivá spomienka. Spomienka na miestnosť s kreslom, guľatým svetlom a obrovskou bolesťou, ktorú jej to svetlo spôsobilo. Jej mozog nedokázal rozlíšiť spomienku od reality a obrovská bolesť zaplavila jej hlavu.
Dostala záchvat a medici mali čo robiť, aby ju udržali v pokoji. Tsunade ju držala tiež a vydávala príkazy. Jeden z medikov pichol dievčaťu injekciu a záchvat pominul. Jej myseľ opäť zahalila tma.

Po tom, čo dievča omdlelo, rozkázala Tsunade odniesť ju čo najrýchlejšie do nemocnice, vyšetriť ju a spraviť jej kompletnú prehliadku a testy. Medici ju rýchlo odniesli i Tsunade chcela odísť, keď jej padol zrak na malú, vodotesnú tubu na zvitok. Na tube bol nápis Určené pre nálezcu dievčaťa a tak ju otvorila a na dlani sa jej ocitol červený zvitok, aký sa používa na zhromažďovanie iných zvitkov. Odviazala zelenú stuhu, roztvorila ho a tak sa pred ňou objavil nasledujúci nápis:

Drahý nálezca, postaraj sa prosím o toto dievča a doruč ho, spolu s týmto zvitkom Hokagemu, odmenu za túto službu nájdeš vo zvitku číslo osem. Pozor, zvitok reaguje iba na chakru hokage, takže je v cudzích rukách nepoužiteľný! Zvitky číslo dva, päť a sedem môže vyvolať iba dievča, zvyšné iba hokage! Prajem príjemný deň!

Ďalej nasledoval zoznam zvitkov, každý zastúpený farebnou pečaťou:
Zvitok číslo jedna – List pre Hokage
Zvitok číslo dva – List pre Dievča
Zvitok číslo tri – Životopis Dievčaťa
Zvitok číslo štyri – Rodný list Dievčaťa
Zvitok číslo päť – Nejaké základné vybavenie (pre dievča)
Zvitok číslo šesť – Menší finančný obnos (na počiatočné výdaje za dievča)
Zvitok číslo sedem – Menší finančný obnos (pre dievča)
Zvitok číslo osem - Odmena pre nálezcu (prípadne hokageho)

Tsunade sa zaradovala, že sa zvýši počet papierikov v konoháckej kasičke, keď v tom začal zo zvitku dymiť jedovatý dym. Hodila ho na zem a ustúpila do bezpečnej vzdialenosti, no dymu stále pribúdalo a pribúdalo. Po troch minútach zvitok konečne prestal dymiť, no vzduch bol zamorený a tak použila jedno jutsu, pomocou ktorého jedovatý dym rozfúkala. Už už chcela vykročiť ku zvitku, keď sa aktivovala jeho ďalšia ochrana a začali z neho vystreľovať otrávené ihly a tak sa schovala za neďalekú skalu. Opäť trvalo tri minúty, kým pasca skončila. Tsunade opatrne vykukla zo svojho úkrytu, pretože očakávala aktiváciu poslednej ochrany a tá sa aj v okamihu spustila. Boli to opäť ihly, no tentokrát boli obalené výbušnými lístkami. Táto ochrana trvala iba minútu, no bola asi najničivejšia, pretože z mlyna zostali iba ruiny a zem bola pokrytá krátermi.
Tentokrát už dávať pozor nemusela, pretože zvitok sa sám zmotal, zaviazal a priletel až k nej. Nastavila dlaň a sám sa do nej položil. Vložila ho do tuby a rozbehla sa do nemocnice.
Informácie vo zvitkoch musia byť poriadne cenné, keď si dal niekto takú námahu s ich ochranou. Pomyslela si a pohladila tubu.
Po príchode do nemocnice jej začala kývať hlavná sestra a tak zamierila k nej.
„Čo sa deje Kastumi?“
„Hokage-sama, doktor by s vami rád hovoril. Stav dievčaťa je stabilizovaný a momentálne odpočíva na šestnástke. Robia sa jej testy a výsledky by mali byť hotové asi tak za hodinku.“ Odpovedala hlavná sestra a venovala sa papierom.
„Vďaka!“ Zamrmlala Tsunade a zamierila ku schodom.
Vyšla na prvé poschodie a vstúpila do izby, kde už na ňu čakal doktor.
„Á, Hokage-sama, už ste prišli?! Pripravil som pre vás predbežnú správu o zdravotnom stave toho dievčaťa.“ Podávajúc jej zdravotnú kartu.
„Výborne Genji! Zdá sa, že je zdravotne v poriadku, čo psychika, ako reaguje na podnety?“ Spýtala sa po jej prejdení.
„Počiatočné ochrnutie ustúpilo, takže sme s ňom mohli hovoriť, no nič sme sa nedozvedeli.“
„Ako to?“ Spýtala sa zo záujmom.
„Nič si nepamätá, nevie, kto je, odkiaľ je, proste trpí dočasnou stratou pamäti.“ Odpovedal pozrúc pri tom na spiace dievča.
„To nieje tak celkom pravda kolega.“ Vstúpil zrazu do izby ďalší doktor.
„Masato, mohli by ste to trochu rozviesť.“ Riekla Tsunade.
„Isteže, to nájdené dievča netrpí stratou pamäti, ale podľa toho, čo ukazujú snímky mozgu, niekto jej zámerne vymazal pamäť. A vyzerá to, že to nespravil nijak zvlášť šetrne. Na nervových vláknach sme objavili jemné trhlinky, ktoré bežne vznikajú technickým vymazaním pamäte. Podarilo sa nám ich zaceliť, no nemôžem zaručiť, že sa jej spomienky vrátia a pokiaľ sa aj vrátia, tak nie všetky.“ Povedal smutne.
Hokage podišla k spiacemu dievčaťu, pohladila ju po vlasoch a akoby pre seba zašepkala: „Kto si dievča?“
V tom si všimla rôzne jazvy a rany na jej rukách. Odhrnula jej tričko a zhrozila sa.
„Čo je toto?“ Vykríkla a zhrozene pozerala na doktorov.
„Nevieme!“ Odpovedali obaja.
„Také rany má po celom tele. Vyzerá to, že ju buď mučili, alebo ju niekto sústavne bil. Môj osobný názor je, že sa z neznámeho dôvodu nechala mlátiť. Nemusíte sa však báť medici z Konohy patria medzi elitu, takže do dvoch týždňov by nemalo byť po ranách ani stopy.“ Ozval sa Masato.
Tsunade chvíľu hľadela na dievčinu, potom povedala: „Máte týždeň!“ a odišla.

„Tatsujin, všetko je pripravené, môžete začať.“ Ozvalo sa z reproduktora, v tajnom laboratóriu.
„Výborne Tasukete, začni s nahrávaním a priprav prípravky jedna až štyri. Na moje znamenie ich aktivuješ.“ A začal rozrezávať čerstvú mŕtvolu nejakého shinobiho.
Najprv skalpelom spravil dva dlhé rezy, po rebrách a následne ich rozstrihal veľkými nožnicami, na káble. Odstránil hrudný kôš a naskytol sa mu tak pohľad na samotné vnútornosti. Odložil skalpel a pomocou rúk preštudoval pľúca a srdce. Boli vo veľmi dobrom stave, ako aj zvyšné orgány. Znovu zobral do rúk skalpel a narezal o čosi viac brucho. Opäť preštudoval vnútorné orgány a keď videl, že sú v dokonalom stave, začal na ne maľovať jednotlivé pečate. Keď bol hotový, spravil niekoľko ručných pečatí a aktivoval tak tie na orgánoch. Potom odstúpil a načiahol sa po stojan s ihlami na dlhých hadičkách a začal ich pichať do jednotlivých orgánov. Keď bol hotový, dal signál Tasuketemu a začali nimi prúdiť tekutiny rôznych farieb. Tatsujin stál a kochal sa pohľadom na vnútornosti, ktoré získavali farbu jednotlivých tekutín.
Po chvíli dal signál Tasuketemu, aby zastavil prívod. Vzal do rúk pinzetu a opatrne ňou skontroloval jednotlivé orgány. Reagovali presne tak, ako chcel a tak nechal telo telom a vošiel do prechodnej miestnosti. Vyzliekol si ochranný oblek a poumýval si ruky. Vošiel do kontrolnej miestnosti a sadol si k počítaču vedľa Tasuketeho. Ten si ho ani nevšimol, pretože bol pohružený do svojich myšlienok.
Dcérka, dorazila si v poriadku, nestalo sa ti nič? Dúfam, že nie a tiež dúfam, že mi raz odpustíš. Premýšľal, keď zbadal Tatsujina, ako ho študuje.
„D...deje sa niečo?“ Spýtal sa váhavo tasukete.
„Ty mi povedz, deje sa niečo?“ Odpovedal mu otázkou.
„Nie nič sa nedej, iba som premýšľal, už je to v poriadku a môžeme sa venovať práci.“ Povedal rázne.
„Stále ťa trápi, že som ti ju vzal?“ Spýtal sa so svojim typickým úškrnom.
„Prosím Tatsujin, venujme sa práci!“ Vyhol sa odpovedi Tasukete.
„Takže trápi!“ Skonštatoval a uškrnul sa ešte väčšmi.
Obrátil sa k počítaču a už sa tým viac nezaoberal.
Tasukete sa naňho nebadane pozrel a pomyslel si: Nezáleží, ako je odomňa ďaleko, budem navždy s ňou a ona so mnou. A vrátil sa k práci.
Asi o hodinu boli prípravy na ďalšiu fázu hotové a obaja sa presunuli do vedľajšieho laboratória, kde už na nich čakal výplod ich najnovšieho experimentu. Tatsujin sa kochal pohľadom naň, zatiaľ čo Tasukete kontroloval prístroje. Všetky hodnoty boli v viac než uspokojivé.
V tom Tatsujin prehovoril: „Pozri, nie je nádherný ten náš.....“

Bolo ráno a Tsunade znudene zívala nad hŕbou papierov, povaľujúcich sa na stole. Myšlienky jej neustále utekali k neznámemu dievčaťu a tajomnému zvitku. Sľúbila si však, že sa doňho pozrie až vtedy, keď bude mať vybavené všetky papiere. No že by to mohol byť priam nadľudský výkon, ani len netušila.
Bolo neskoré popoludnie, keď sa k nemu konečne dostala. Rozprestrela ho na prázdnom stole a študovala farebne rozlíšené pečate zvitkov, či by sa nedali nejako obísť. Pečate, ktoré mohla aktivovať, boli svetlozelenej farby a pečate, ktoré mohlo aktivovať dievča, hadovozelenej.
Vzhľadom na to, akú námahu si niekto dal s ochranou úložného zvitku, každý z tých zapečatených musí mať rovnakú ochranu, pokiaľ nie ešte väčšiu. Pomyslela si, mračiac sa naňho.
„Ach jaj, tak sa pozrime na ten prvý!“ Zamrmlala a aktivovala prvú pečať.
Objavil sa zvitok so svetlozelenými okrajmi, rozprestrela ho a zložila ten úložný, aby jej nezavadzal.
Naskytol sa jej pohľad na nasledujúci text:
Na otvorenie tohto zvitku musí hokage zodpovedať nasledujúce tri otázky. Odpovede na ne pozná iba súčasný hokage, takže tým, že na ne odpovie, potvrdí, že ten, čo číta tento zvitok, ním aj skutočne je. Omyl nie je prípustný, zvitok po ňom okamžite vybuchne. Odpovede treba napísať do rámiku pod otázkou. Veľa šťastia!
Akonáhle Tsunade dočítala text sa zmenil na otázku.
No do r**i! Pomyslela si a načiahla sa za štetcom.
Otázky mohla zodpovedať naozaj len ona, pretože hovorili o veciach, ktoré sa stali pred pár rokmi, počas stretu troch sanninov. Už pri prvej otázke mala neblahý pocit. Keď odpovedala aj na poslednú, tretiu otázku, písmená vytvorili na zvitku malý vír, z ktorého vyliezol had zložený zo znakov. Odplazil sa po stole až na zem a tam vytvoril pečať, ktorá sa vzápätí aktivovala a objavil sa klon.
Tsunade bola prekvapená už keď sa objavil znakový had, no keď sa objavil klon, ten ju úplne dostal.
„Ty?“ Vykríkla, preskočila stôl a udrela.
V tom si však uvedomila, čo robí a jej päsť zastavila tesne pred jeho tvárou.
„Múdre rozhodnutie!“ Povedal klon, bleskovo ju chytil za ruky, zvalil na stôl a vášnivo pobozkal.
Vtom vošiel dnu Kakashi a keď ich zbadal okamžite priskočil ku klonovi a chytil ho, tak aby nemohol používať ruky a stiahol ho z nej.
„Si v poriadku?“ Spýtal sa Tsunade.
Tá sa postavila a začala sa dusiť.
„Kakashi, rád vás zase vidím, no byť vami pobúcham ju po chrbte, inak sa zadusí. A mimochodom, môžete ma pustiť nikam neutečiem!“ Povedal klon.
Kakashi váhal iba okamih, pustil ho a spravil, čo mu klon radil. Z Tsunadiných úst čosi vypadlo a zacinkalo na podlahe. Chvíľku ešte kašľala a keď popadla dych, chcela klonovi znovu jednu vraziť, ale Kakashi ju držal dokiaľ sa trochu neukludnila.
„Ty špina, ako si sa opovážil?“ Kričala a prebodávala ho pohľadom.
„Mal som dať niečo iba vám a úlohu som splnil, zbohom!“ Povedal klon a zmizol s úškrnom na tváry.
Na mieste, kde stál, sa objavila malá vyrezávaná kazeta na zvitok.
Obaja sa na seba prekvapene pozreli, Kakashi podišiel ku kazete, zdvihol ju a položil na stôl. Tsunade zasa zdvihla malú mincu, ktorá jej vypadla z úst. Poobzerala si ju a zbadala na nej vyrytú pečať, potom si obzrela kazetu a na nej zbadala malé okrúhle miesto, do ktorého minca presne pasovala a tak ju doň vložila. Minca začala žiariť, zelenkavým svetlom, ktoré sa ako malé žilky rozširovali po celej kazete. V tom sa otvorila a vydala svoje tajomstvo, zvitok krvavo červenej farby, s hadovo zelenými okrajmi. Už len samotný jeho vzhľad vyvolával znepokojenie. Tsunade vybrala zvitok s kazety a rozprestrela ho, stálo v ňom:

Tsunade-sama, viem, že je ťažké veriť niekomu ako ja, ale prosím aspoň to skúste. To dievča, ktoré som vám poslal, je moja dcéra. Tatsujina považovala dlho za svojho otca a z časti ním aj skutočne je. Dcéra je výsledkom experimentu Sune-ku Chigo. Išlo v ňom o umelé vytvorenie tela, v ktorom by mohol Tatsujin prebývať. Avšak výsledok tohto experimentu bol preňho sklamaním a chcel ju zabiť, no podarilo sa mi vyprosiť jej život. Kto je otcom už viete a kto že je jej matka? Nápoveda: Jej matka sa vrátila do Konohy ešte ako dieťa, s malou pamiatkou. Iste vám nemusím hovoriť kto to je. Tatsujin ju potom v dospelosti vyhľadal a oplodnil. Po narodení dcéry ju vrátil späť do dediny, s vymazanými spomienkami na cestu k úkrytu, takže ho nemohla nájsť.
Dodnes nechápem, prečo ju nechal nielenže žiť, ale dokonca jej ponechal spomienky na narodenie dcéry. Môj osobný názor je, že to spravil kvôli tomu, aby ju mohol psychicky mučiť a zároveň jej ukázal, že je stále jeho hračkou, s ktorou si môže robiť čo chce. Taký už je Tatsujin, kto sa raz dostal do jeho moci, patrí mu naveky.
Dcéru nadovšetko milujem, no pred pár dňami mi dal na výber, buď zomrie alebo pôjde k matke a tak vám ju posielam. Keď som ju po jej narodení držal v náručí po prvýkrát som sa necítil sám.
Tsunade-sama, prosím, nehlaďte na ňu ako na hrozbu, je to veľmi dobré dievča, no v prostredí v ktorom vyrastala by z nej vyrástla vrahyňa, síce citlivá, ale stále vrahyňa. Tatsujin by ju najskôr využil a keď by mu už nemohla poslúžiť, odhodil by ju ako handru. Preto som ju poslal do Konohy, k vám, shinobim so srdcom, a k matke, iste k sebe nájdu cestu. Chcem, aby sa stala súčasťou veľkej rodiny Konohagakure no Sato a bola hrdá na to, odkiaľ je.
Chcel by som vás tiež poprosiť, aby ste ju dali na starosť Narutovi, ten chlapec má silu zmeniť osud každého, koho stretne a ukázať mu svetlo v temnotách. Dcérka si dosť vytrpela Tatsujinovými „zosilujúcimi“ metódami. Často ju bil, bičoval i palicoval s vysvetlením, že je to dobré na zosilnenie tela a ona tomu naivne verila.
Tsunade-sama prosím, vyliečte jej tie rany. Viem, že to bude znieť strašne, ale nedovoľte jej spomenúť si, kto je a kde bola. Videla a počula mnoho krutých experimentov a ja som jej tie spomienky vždy vzal, no častým vymazávaním pamäte sa narúša nervová sústava. Zničil som jej zdravie a keby som na to dosť síl, spáchal by som seppuku, no som yowamushi. Často máva bolesti hlavy a občasné výpadky pamäti, takže si na pár sekúnd nevie spomenúť, kde je, kto je a čo tam robí.
Zistil som, že na jej problémi zaberá čokoláda. A tak som začal s jej výskumom, no nestihol som ho dokončiť. Verím, že v čokoláde je látka, ktorú možno izolovať a vyrobiť z nej tablety. Síce ich, podľa všetkého, bude brať do konca života, no je silná, nepoddá sa.Pokiaľ môžete, pomôžte jej ako sa len dá.
Moja dcéra je rovnakou obeťou Tatsujina, ako jej matka. Verím vo vašu zhovievavosť a dobrotu a dúfam, že nezničíte život malému dievčaťu, iba kvôli tomu akých má rodičov. Ďakujem vám za všetko a prikladám dva zvitky, v ktorých nájdete dostatok finančných prostriedkov, ako malú kompenzáciu za námahu. Ešte raz vám ďakujem a prosím nenechajte ju padnúť, tak ako som padol ja. S pozdravom, Rosuto Kon.

Obaja sa na seba prekvapene pozreli, napadlo ich to isté.
„Čo myslíš, čo by som mala spraviť?“ Spýtala sa Kakashiho.
„Veríš tomu?“ Odpovedal jej otázkou.
„Neviem, no môže to byť jeden z jeho trikov, aby sem nasadil špeha. Aj keď to dievča....?“ Odpovedala zamyslene.
„Čítal som dosť kníh na to, aby dokázal rozlíšiť fantáziu od skutočnosti a ja si myslím, že to znie dosť neskutočne na to, že by to nakoniec mohla byť pravda. No treba byť v strehu, predsa len je to dcéra svojich rodičov.“ Povedal po chvíli ticha.
Tsunade prikývla a sadla si späť do kresla. Chvíľu premýšľala, čo by mala urobiť, nakoniec vytiahla úložný zvitok a aktivovala tretiu pečať. Objavil sa zvitok s ružovými krajmi, rodný list dievčaťa. Otvorila ho a to, čo v ňom našla, ju uistilo, že Rosuto Kon neklame. Pozerala naňho, akoby jej mohol dať odpovede, na otázky ktoré ju trápili.
„Zavolaj ju a povedz jej to, mala by to vedieť čo najskôr!“ Vytrhol ju z myšlienok Kakashi. Prikývla.
„Shizune!“ Skríkla a Shizune za okamih vošla dnu. Spočiatku ju prítomnosť Kakashiho prekvapila, no vzhľadom na jeho pričastú prítomnosť, si na to začala pomaly zvykať.
„Čo potrebujete Tsunade-sama?“ Spýtala sa.
„Pošli po Mitarashi Anko, nech okamžite naklusá, potrebujem s ňou niečo poriešiť!“ Odpovedala tajomne Tsunade.
„Hneď to bude!“ Zvolala Shizune a zmizla.
O pol hodinu už stála Anko pred ňou, nemohla si nevšimnúť Kakashiho prítomnosť a chcela ho trochu podpichnúť.
„Čau Kakashi, počula som, že nemôžeš pokojne spávať?“ Povedala so svojim typickým úškrnom.
Tsunade zatla päste, ale zatiaľ nič nepovedala, čakala, ako bude Kakashi reagovať. Ten opierajúc sa o jej kreslo, zdvihol zrak od najnovšej icha-icha knižky a pozrel Anko do očí.
„Nikdy som zo spaním problémy nemal!“ Odpovedal jej znudením tónom.
„Naozaj?“ Nedala si pokoj Anko.
„Naozaj!“ Odpovedal a zrazu sa mu v pravom oku zjavil sharingan.
Ocitla sa nahá, u seba doma, v posteli. Oťaželo jej telo, keď sa pred ňou objavil nahý Kakashi a ľahol si k nej. Vedela, čo bude nasledovať a tiež vedela, že mala byť radšej ticho. Zabudla totiž, že oko, ktoré mal po Obitovi začalo manipulovať jeho génmi tak, že sa napojilo na jeho vlastné oko a menilo ho na to Uchihovské. Výsledok tejto nečakanej genetickej manipulácie jej práve predvádzal a bolo to viac ako uspokojujúce. Bola mu vydaná na milosť a on to plne využil. Vedela, že ju chce pokoriť a tiež vedela, ako to chce dosiahnuť. Chcela sa brániť...prestala sa brániť.
Tsunade neuniklo, že Anko zrazu sklapla, zaťala ruky v päste, začala rýchlejšie dýchať, potiť sa a nohy stláčať k sebe, pozerala na Kakashiho a nič nevravela. Tiež sa naňho pozrela, v oku mu zbadala sharingan a hneď všetko pochopila.
„Kakashi!“ Okríkla ho.
Sharingan mu z oka okamžite zmizol a pod maskou sa objavil rozpačitý úsmev. Anko sa prebrala tiež.
„Aj ja jaj, trochu som sa zapozeral.“ Riekol rozpačito.
„Trochu...trochu...mne sa nezdá, že by to bolo iba trochu?!“ Skonštatovala Tsunade naštvane.
„Naozaj, tak to by som mal napraviť!“ Povedal a hľadiac jej do očí obnovil sharingan a na pár sekúnd jej ukázal plány na noc. Celá sčervenela.
„Ty...ty....perverzák!“ Vykríkla a dala mu takú facku, že vyletel von oknom ako raketa.
Potom pozrela na Anko, ktorej hral na tvári rozpačitý úsmev a zvolala: „Problém?“
„Nie, žiadny problém!“ Odpovedala rozpačito.
„Fajn a teraz, keď už tu niesú žiadne rušivé elementy, prejdime k veci. Možno si už počula, že sa pri starom mlyne našlo neznáme dievča. Našla som pri nej zvitok, v ktorom je niekoľko informácií, ktoré vyvolávajú podozrenie. Chcela by som poznať tvoj názor!“ Povedala a podala jej zvitok a list.
Zvitok obsahoval dopis od Rosuto Kona a list bol rodným listom nájdenej dievčiny, Tsunade chcela vedieť ako bude reagovať. Anko si najprv prečítala zvitok a potom i rodný list. Na jej tvári nebolo badať ani náznak prekvapenia, iba veľkú bolesť a akoby úľavu. V očiach sa jej objavili slzy.
Potom pozrela na Tsunade a povedala jej niečo čo jej vyrazilo dych: „Všetko je pravda, Kaiko je moja dcéra a moje muky sa konečne skončili!“

Poznámky: 

Prikladám malý bonus

Rodný List Hadej Dcéry

Tak a je to tu, ďaľší dielik Príbehu Hadej Dcéry. V tomto dieli som chcel hovoriť o istej bolestivej udalosti a jej následkoch, dúfam že sa mi to podarilo. Viem, že tento diel je dosť dlhý, no chcel som vás oboznámiť s pár vecami a to sa nedalo urobiť inak ako zväčšiť dĺžku. Dúfam že to nieje až taký veľký problém. Neváhajte a pridajte aj nejaký ten komentík.

Tatsujin – Majster, Pán, Sensei
Tasukete – Pomocník, Asistent, prípadne Sluha
Sune-ku Goreijou – Hadia Dcéra
Sune-ku Chigo – Hadie Dieťa
Seppuku - Samovražda
Yowamushi - Slaboch
Rosuto Kon – Stratená Duša
Kaiko - Spomienka
Bakufu Anzentaru – Vodopád Sĺz