Byť Hokage časť 3 - Karin

„Kde som,“ Naruto pomaly otváral oči. Vôkol neho hýrila prázdnota. Všetko bolo čierne. Aj zem, aj nebo. Naruto sa pokúsil pohnúť dopredu. No čím viac sa o to pokúšal, tým sa zabáral do bezodnej ničoty. Začal trhať celím telom. Nič nepomáhalo. Pred ním sa začala z tmavej čiernej zeme vynárať akási postava. Mala na sebe klasické oblečenie aké nosia, hokágovia, vodcovia Konohy. Cez klobúk čo mal na hlave, mu Naruto nevidel tvár. Postava začala dvíhať hlavu, pričom sa ticho, no diabolsky smiala. Naruto začal osobu poznávať. Bol to on. No nie normálny. Cez jeho oči ho sledovalo, niečo iné, deviaty démon. červené oči sa priamo stretli z Narutovími modrými. Ničota sa začala strácať. Vôkol sa objavila Konoha. Len on stál stále sám pred sebou. Postava Naruta sa začala z celého hrdla smieť, Konoha začala horieť.
„NIE,“ kričal Naruto, „PRESTAŇ.“

Všetko začalo miznúť i plamene, i postava ba aj Konoha. Naruto cítil že leží na niečom tvrdom. Otvoril oči. Pomedzi listy bolo vidieť nočnú oblohu posiatu hviezdami. Naruto si sadol, rukou si prešiel po čele a uvedomil si, že z neho leje pot.
„Bol to len sen,“ potichu sa upokojoval tak aby nikoho z teamu nezobudil.

Sakura prechádzala hustím lesom. Cesta po jej nohami bola rozbahnená, no ona tomu veľkú pozornosť nevenovala. Vlasy ma zopnuté do copu, aby v prípade potreby nezavadzali vo výhľade. Ranná hmla ešte neustúpila, a tak videla maximálne dva, tri metre pred seba, pričom vôbec nevenovala dianiu za ňou. Nevšímala si malú prikrčenú postavu, smerujúcu k nej. Približoval sa rozvážnym krokom stále bližšie a bližšie. A však, čo nečakala, dupla do mláčky. Sakura to okamžite začula, vytiahla kunaj a prudko trhla telom dozadu. Údivom sa jej roztiahli oči.
„Naruto, pohni sa,“ kričala Haira.
„To sa nemôžem isť ani, no vykonať potrebu,“ Naruto preskakoval z nohy na nohu a rukami si zakrýval zadnú časť tela.
„Na to si mal myslieť skôr ako sme vyrazili.“
„Ale s prekvapením na ceste sa veľmi bojovať nedá,“ vravel Naruto a začal ešte viac poskakovať.
„ Tsnuade vravela, aby sme len monitorovali,“ poopravila Hinata Naruta.
„No jasne,“ Naruto prestal poskakovať a prekrížil ruky. No po chvíli zistil, že to dobrý nápad nebol. Z čela mu začal liať pot. Prudko sa napol a prehlásil: „ Už to nevydržím.“
Sakura stála v pozore. Ešte stále nevedela, kto ju sledoval. V hustej hmle videla len akýsi čierny obrys. Ten sa k nej začal približovať. Sakura sa pripravila na najhoršie, no celkom zbytočne. Z hmly vyšiel smejúci sa Konohamaru.
„Čo tu robíš,“ vykríkla Sakura.
„No čo si si myslela, všetci sa niekde zašijete a mňa necháte samého, ani nápad. A čo tu robíš ty? Na missiu mal ísť len team Kiba Naruto a tá pojašená ženská. O tebe neviem nič.“
„ Ani ty by si tu nemal byť,“ vrčala Sakura.
„A čo tak povedz čo tu robíš, pretože ak si na strane Akatsuky budem ťa musieť zabiť,“ vravel výstražným tónom Konohamaru.
„Ty a zabiť ma?“ Sakura sa rozosmiala a Konohamaru sa začervenal.
„Fajn, poviem ti prečo som tu. Začalo to ešte včera večer.....:

Sakura, s plnou taškou nákupu prechádzala nočnou uličkou. Na cestu jej svietili pouličné lampy a osvetlenie zo stánkov. Prišla až k uličké kde bývala. Vyštverala sa po schodoch, odomkla si dvere. V miestnosti bolo úplné ticho a tma. Sakura položila tašku do kuchyňe, v kúpelke si opláchla uky a vošla do spálne. Bola tam zima, ozývali sa tam hlasy z ulice. Očami priešla miestnosť, aby našla príčinu. Okno bolo otvorené a záves vial v šere. Podišla k oknu, zatvorila ho.
„Už som si myslela, že tu niekto je. Nemôžem byť stále taká podozrievavá,“
„A prečo nie?“ Sakura zamrzla. Niekto tam bol. Pomaly sa otočila a v jej kresle sedela ...
Naruto a skupinka sa predierali lesom. Už boli von dva dni a po Sasukem alebo iných členou Akatsuky ani stopa. Začalo mu to byť podozrivé. Pevne dôveroval Hinatinu tvrdeniu, že videli Akatsuky no napriek tomu bol podozrievavý a snažil sa čím viac všímať správanie skupinky. A však neregistroval nič neobviklého, až na Shina. Ten neustále pozoroval večné hádky medzi ním a Hairov. Čakal čo budú robiť, ako by ich pozoroval. Čo ak sa pridal na stranu akatsuky a študuje ich slabiny.
„Nie to je somarina, to by Shino nikdy neurobil,“ premýšľal Naruto, „no vlaste to isté som si myslel o Sasukem. Vtedy v lese...“
Konohamaru škrípol zubami.
„No ták, povedz kto tam sedel.“
„Neviem, či by som to mala hovoriť práve tebe,“ povedala ironicky Sakura. Konohamaru si urazene odfúkol vlasy z čela a opakoval: „Povedz mi to prosím.“ Sakura sa pousmiala a pokračovala: „V kresle sedela Karin...“

Karin mala spojené ruky a hľadela priamo do očí Sakuri. Ta okamžite spozornela a priravila sa na boj proti nej.
„Nemusíš sa obávať, neprišla som bojovať. Prišla som varovať,“ Karin sa pousmala.
„Čo tu chceš,“ vrčala rozčúlene Sakura.
„Upokoj sa, rúžovka, prišla som ti povedať, aby si pripravila hroby pre tvojich priateľov, Sasuke o nich už dávno vie, a pripravil sa na nich, bezmilostne ich zabije.“
„To sa nestane,“ Sakure stúpol od zúrivosťi tlak, celá očervenela.
„Keď myslíš, skôr by som použila dúfaš,“ Karina sa rozosmiala. Sakura už nevydržala zopla ruku do päste a vyštartovala s ňou oproti nej. Karin však zmizla v obláčiku dymu.

Sakura nechcela nič ponechať náhode a tak vybehla von, a bežala priamo k domu Tsunade, piateho hokáge. Po nociach sa tu túlalo plno ľudí a eštw viec opilcov. To ju však nezastavilo. Pribehla k dverám a začalo do nich tlcť ako o život. Po chvíli dvere zavrzgali, a v nich sa objavila Tsunade, zaspatá s rozpustenými vlasmi a v župane.
„Sakura vieš koľko je hodín?“ Tsunade si prešúchala rukami oči a zaspato pozrela do jej tváre.
„Je to naliehavé lady Tsunade, veľmi nalehavé.“
„Čo je naliehavé, Sakura, upokoj sa.“

„Všetko som jej vyrozprávala a Tsunade rozhodla, že pošle pár anbu aby ich varovali. Chcela som ísť aj ja, chcela som ich varovať, ale nemohla som, tak som tu aspoň aby som ich našla a v prípade núdze pomohla, ale nesmú o mne vedieť. Ty sa pridáš k nim, dvom sa skrýva ťažšie ako jednému, a späť ťa poslať nemôžem, mohol by ťa dostať nepriateľ,“ vysvetľovala Sakura. Konohamaru iba hlucho prikývol.

Bol večer. Slnko potupne zapadalo, pre skupinku bol čas aby sa utáborili. Naruto spoločne s Kibou zbierali suché drevo na oheň, spoločnosť im robil Akamaru. Na mieste kde sa mali utáboriť stavali Hinata, Haira a Shino prístrešok, pre prípad žeby pršalo. Vôkol bolo počuť potok. Drevo nakládli na kopu, Naruto ho zapálil ohnivým jutsu. Hináta na jedno drievko napichla klobúčiky húb, Kiba a Akamaru šli nachytať nejaké ryby.
Keď už bola noc, ryby s hríbmi boli takmer upečené, a ich vôňa sa šírila okolím. Naruto si vzal svoj diel večere a pobral sa do lesa. Chcelo sa mu byť chvíľu sám. Po tom čo premýšľal o Shinovi sa mu vybavili všetky spomienky z detstva. A on nechcel prestať spomínať. Sadol si na skalnatý previs. Ak sa pozrel dolu, videl rozzúrený potok. Privoňal si k rybe. Tá krásne voňala. Z chuti si do nej zahryzol. Spomínal, ako trénovali lozenie po stromoch, ako šalel za Sakurou. To všetko bolo príjemné. Premýšľal aj ako sa asi teraz majú Kakhasi a Jiraya. Čo môžu tam hore vystrájať.
Haira si všimla neprítomnosť Naruta. Vzala si jednu rybu a taktiež smerovala k lesu. Team Kiba si to všimol, no nevenoval tomu akúsi pozornosť. Akamaru už sladko spal. Haira vstúpila do tmavého lesa.
„Kam len mohol zaliesť,“ premýšľala a ozberal okolie. Po chvíli zbadala siluetu sediacu na previse. Smerovala k nej.
„Si tu ty, Naruto,“ spýtala sa opatrne, predsa to len nemusel byť on.
„ Že váhaš,“ povedal Naruto.
„Prečo tu sedíš sám?“ Haira si sadla vedľa Naruta.
„Hmm neviem,“ povedal zamyslene a odhrýzol si z večere, „prečo som ťa nikdy nevidel v Konohe. Si predsa shinobi z Konohy, či nie?“

Hairu bolo čudné, že je kandidátka na post hokáge, a preto musí byť z Konohy, no pochvíli jej došlo, že Naruto ešte nevie, prečo vlastne vtedy v aréne bojovali. Rozhodla sa mu to povedať. Tsunade jej povedal, že je to jeho sen, tak nevedela ako bude reagovať.
„Vtedy v aréne, vieš prečo sme bojovali?“
„Nie,“ odpovedal Naruto.
„Tsunade si nás vybrala, ako kandidátov, na post šiesteho Hokage,“ povedala Haira a očakávala Narutovu reakciu.
„Vážne, ja a hokáge?“ jeho radosť prerušila však spomienka na sen, kde sám zapálil dedinu. Uvedomil si, že ako deväťchvostvý sa hokáge stať nemôže. Haira sa pousmiala a povedala: „Nezabudni na mňa, budem ti v tom robiť ešte dosť veľké prekážky.“

Naruto by aj odpovedal, ale pri predstave, že sa jeho životný sen nikdy nesplní, mu trholo srdce, a tak radšej rýchlo zmenil tému.
„Prečo som ťa ešte nikdy nevidel v Konohe?“
„ To preto, že už odmala som z nej odišla,“ Haira sa nadýchla a pokračovala, „som o dva roky staršia ako ty, tým pádom si ma nestretol na akadémii, mala som ako senseia Haiateho, múdreho shinobiho. A však počas útoku na dedinu ho zabili. Tak som vyhľadala Tsunade. Tá sa ma ujala a trénovala ma ako svoju žiačku. Učila ma povolávať, no veľmi mi o nešlo. Potrebovala som nejakého majstra na to aby ma naučil povolávať, chvíľu ma to dokonca učil Jiraja, no bezvýsledne. Maximále som povolala žaby či slimáky mojej veľkosti. Zvládla som mnoho jutsu, no to ktoré chcem vedieť najviac, to nedokážem. Vždy som sa chcela stretnúť s Gama Buntou, no nie každý sen sa môže splniť.“
Naruto prikývol. Smútok po tom keď sa dozviete, že vás sen sa nesplní, prežíval práve teraz. Ani to, že povolávacie jutsu ovládal bez problémov mu náladu nezlepšilo, no nemal pocit, že je vhodná chvíľa chvastať sa tým.

Asi o pol hodiny neskôr, sa rozhodli vrátiť. Keď prišli k táboru, čakalo ich prekvapenie, pre niekoho milé, pre iných nie, z teamom tam už sedel ak Konohamaru. Po tom čo uvidel svojho Senseia sa uškrnul. Naruto to nemal chuť riešiť, rozhodol sa to nechať na zajtra ráno.

Skupinka sa presúvala lesnou cestičkou. Naruto hrešil Konohamara. Keďže Konohamaru sľúbil Sakure, že ju nevizradí, dostával ešte viac lebo Naruto si myslel, že celý čas išiel sám.
„Vieš, čo sa ti mohlo stať,“ vrieskal Naruto, „ani si tu už nemusel byť, mohol si byť mŕtvy!“
„Naruto ticho,“ upozornil ho Kiba a stál v pozore. Akamaru neprestajne vrčal
„Kiba, musí pochopiť, že.....“
„Nie preto, krič si na neho koľko chceš, ale nie teraz,“ Kiba sa pozrel na oblohu. Kŕdle vtákov sa presúvali iným smerom. Už lesná zver bežala preč.
„Počujete to, vodu,“ Kiba hľadel pred seba.
„Veď sme blízko potoka,“ povedala Hinata.
„To je hlučnejšie,“ obraňoval sa Kiba, „ je to stále a stále hlučnejšie. Hin pozri čo to je.“

Hinata za pomoci byakugana pozorovala čo sa deje. Po chvíli zdesene zdvihla obočie a povedala: „ Blíži sa k nám obrovská prívalová vlna!“
„Kde sa tá tu zobrala,“ čudovala sa Haira.
„Myslím, že viem, Kisame,“ povedal Naruto.
„Kto?“ pýtala sa Haira
„OTOČTE SA A ZADRŽTE DYCH, TAK BUDEME MAŤ AKÚ TAKÚ ŠANCU PREŽIŤ,“ vrieskal pokyny Naruto...