Dva Konožské autobusy v Paríži - 5. kapitola

Dievčenský autobus:
„Milé dámy...“ ozvala sa opäť Lydka (sv*ňa nesmrteľná...). „Naľavo máte možnosť vidieť dve budovy...“
„Juchu!” vyjadrila sa Tenten.
„Je to mestská knižnica. Dostanete tam naozaj všetky knihy… v mnohých jazykoch a navyše ich nemusíte hľadať. Budovy sú veľmi veľké a prepojené systémom rúriek, ktoré vám knihu doručia.”

Chlapčenský autobus:
„To je vtipné…” zaškeril sa Kiba. „Takú knižnicu v Konohe nemáme, však, Akamaru?”
„Haf!”
„Myslíte, že členské je drahé?” pýtal sa Kakuzu všetkých naokolo.
„Kakuzu, ty radšej zalez a buď ticho, áno?” skomentoval Hidan a znova zaspal, práve keď autobus vošiel do podjazdu.

Dievčenský autobus:
„Dobre si zapamätajte tento podjazd, je veľmi známy. Vie mi niekto povedať čím?” spýtala sa Lydka. Všetky kunoichi na ňu pozerali ako na mimozemšťana, a tak jej nezostalo iné, ako odpovedať si na vlastnú otázku. „V tomto podjazde zomrela princezná Diana.”
Nastala veeeeeeeeľmi dlhá chvíľa ticha.
„A.... kto je princezná Diana?” ozvala sa zozadu Temari. Lydka mala silnú potrebu poslať všetky cestujúce do pomocnej...

Po vystúpení z autobusu:
„Kam to vlastne ideme?” spýtala sa Sakura Piatej, keď vystúpili z autobusu a vybrali sa cez park niekam, ani netušili kam... možno sprievodkyne áno...
„Netuším, Sakura. Uvidíme, máme skvelé sprievodkyne, vyznajú sa tu...” povedala, teraz už o niečo triezvejšia Hokage.
„Pááááááni, ten strom vyzerá ako umelý!” žasol Kisame pri jednom z okolitých stromov.
„Ale nie je...” ubezpečil ho Kabuto a Kisame aj s novou kamarátko- depresiou- odišiel na koniec zástupu a zmorene sa za nimi ťahal. Dve sprievodkyne, (ktoré si už stihli prerozprávať hrôzy cestovania s jedným či druhým autobusom) ich doviedli do... (dramatická chvíľka napätia)... parížskeho metra.
„MATROOOOOOO!!!!!!!” zahulákal Kakuzu a skočil za najbližší stĺp, aby vyzeral nenápadne. Len kým sa dostali k turniketom (dobré tety sprievodkyne nakúpili lístky), stihol okradnúť štyridsaťsedem ľudí.
„Páni, čo to je, dattebyo???!!!” nestačil sa čudovať Naruto všetkému od turniketov pri vstupe až po sklenené dvere pri výstupe.

***
„JASHIN-SAMA!!! ZAČO?!?!?!?!” skríkol HIdan, keď vyšli na zemský povrch a zistili, že sa nachádzajú pred parížskou katedrálou Notre Dame.
„To je kostol?” prižmúril oči Šéf Pein.
„Je to katedrála...” opravila ho Lydkina kolegyňa Etela.
„To je jedno, Hidana dnu nedostanete...” kývol smerom k Hidanovi, ktorému bolo úplne jedno, že je na verejnosti a začal sa prebodávať kosou.
„Ehm, ehm, ehm,” odkašľala si Lydka. „Dávajte chvíľku pozor, prosím, chcela by som vám povedať niečo o katedrále Notre Dame a potom si dáme krátky rozchod...”

***
Po prednáške:
„Rozchod, rozchod, milujem rozchody, všade je veľa peňaženiek...” zhíkol Kakuzu po prednáške a zmizol v dave hľadajúc nejaké obetavé peňaženky na ukradnutie. Orochimaru (s hlasným "Sssssssss!" nutno podotknúť) sa okamžite vrhol plaziť po zemi v davehľadajúc nie obetavé peňaženky, ale obetavé členky na zahryznutie, pričom ho Kabuto pozoroval. Veď to bol jeho zssssamesssstanávateľ.
Vpodstate sa nedialo nič zaujímavé (XD) iba Hidan vyhlásil:
„Do tejto pekelnej budovy nevojde jediný člen Akatsuki, rozumiete?!” A následne skončili všetci priviazaní k neďalekej soche koňa a Hidan sa odobral hľadať svojho parťáka, aby sa aj on pridasl k svojmu šéfovi a kolegom.

„Ja tu stojím!”
„Nie! Ja! Najprv ja!”
„To si vyhoď z hlavy! Bola som tu prvá!”
„Nie nebola!”
„Ale bola, billboardové čelo!”
„SHANNAROU!”
„Upokojte sa, no tak! Okamžite! Sakura! Ino!” rozkričali sa ich tímoví parťáci a ťahali ich od seba ďalej.
„No tak! Upokoj sa, Sakura...” dohováral ružovovláske Kakashi... je to len kovová doska zapustená v zemi.
„Vy to nechápeta, Kakashi-sensei, to je geografický stred Paríža, ja sa tam musím odfotiť...”

„LEE!”
„Áno, Gai-sensei?”
„Nemáš tužkové baterky?”spýtal sa Gai svojho študenta.
„Mám, Gai-sensei, čo je s nimi?”
„Nože mi zodve požičaj, moje sú už vybité... Nemôžem fotiť tú krásnu katedrálu...”
„Áno Gai-sensei... Musíme odfotiť všetko! A po návrate do Konohy budeme známi ako tí najlepší ninjovskí turisti!” zahviezdil Lee.
„Súhlasím, to je môj študent! So silou mladosti to zvládneme!” nasledoval nadšený výkrik a záchvaty fotografovania.

„Sme tu všetci?” ozvali sa sprievodkyne, keď sa v dohodnutom čase stretli pred katedrálou, pri g. strede Paríža.
„Áno, sme!” ozval sa Hidan a zmával svojimi kolegami vo vzduchu.
„Výborne,” vyhlásila Etela. „Teraz pôjdeme do galérie impresionizmu... Musée d´Orsay... Presunieme sa tam pešo, takže prosím, aby ste na seba dávali pozor a nestratili sa nám. Nasledujte kolegyňu Lydku, prosím...”
„HAAAAAAAAIIII!!!!!!!!” ozvalo sa zborovo a vybrali sa na cestuponad rieku Seinu do najznámejšieho impresionistického múzea...