Dva Konožské autobusy v Paríži - 4. kapitola

„Hinata! Hinata, počuješ? Preber sa!“ budila Hinatu Sakura a cez sedadlo pred ňou nakúkala Tenten.
„Hum...“ párkrát zažmurkala. „Už sme dorazili?“
„Hrabe ti?“ vyskočila Ino kdesi v strede autobusu. „Ešte sme ani poriadne nevyrazili!!!“
Spredu priletela topánka a omráčila Ino.
„Ticho tu-HIK-bude! Ide sa-HIK-spať!“ vyhúkla Tsunade.
„Ale Tsunade-sama.... “ protestovala Shizune. „Je len desať hodín dopoludnia...“ (poznámka autora: časový údaj asi nezodpovedá, ale veď si ho doupravte n_n)
„Myslíš si,HIK, že o tom neviem? Hik?“ škytla Tsunade a zaspala.

Celý deň prebehol vpodstate dobre, len k večeru (o jedenástej) sa Sakura s Ino pohádali.
„Vysoké čeuuAAAAAAAA...“ zívla Ino a zaspala.
„Shannachrrrrrrrrr....“ spala Sakura.
„Dobrú...“ zamrmlala Anko, spadla dozadu cez sedadlo a skoro si zlomila väzy. „Ja som v poriadku!“ vyskočila s víťazoslávnym úsmevom, akoby sa nič nebolo stalo. Chvíľu sedela na sedadle, potom skonštatovala, že sa tak nedá spať, zastavila autobus a napratala sa do batožinového priestoru.
„Nevideli ste niekde Tonton?“ pýtala sa Shizune kadiaľ chodila (predná polovica autobusu).
„Mám to!“ vyhúkla Temari (a dostala od Piatej ranu do hlavy za to, že ju zase zobudila).
„Našla si Tonton?“ spýtala sa Shizune, keď bola Tsunade bezpečne niekde na Bahamách.
„Nie...“ pozrela na ňu Temari, ako kebu jej preskočilo.„ Už viem, ako budem spať!“ vyhlásila s úsmevom a nad sedadlá rozprestrela svoj vejár. Následne si vybalila perinu a vankúš, vyteperila sa na svoju zbraň a pobrala sa so snovým Shikamarom na výlet na Havai.
Kurenai využila situáciu (pod vejárom vznikol skvelý bunker) a využila vzniiknutý priestor ako osobnú spálňu, ale dlho jej to nevydržalo, lebo kde sa vzala, tu sa vzala, spod sedadla sa prilichtila osôbka menom Kin Tsuchi a tvárila sa, že s nimi necestuje.

„Vééééckáááááá!!!“ zarevala Tsunade okolo polnoci a na okne vznikla podobná puklinka ako v druhom autobuse(no čo... aspoň si ich budú poznať medzi tými Slovákmi a Čechmi a Maďarmi a... už som ticho.)
„Hm....“ ozvalo sa zborovo a všetky sa vyteperili z dopravného prostriedku v podstate námesačné.

Po ďalších asi piatich podobných zastávkach sa všetci zastavili na raňajkách (viem, že som to v predošlej kapitole nespomínala, ale vy to prežijete...), ktoré si niektoré kuoichi zle vysvetlili ako pauzu na tréning a skúšali na objektoch svojho záujmu podľahni-môjmu-zvodnému-pohľadu-inak-za-seba-neručím no jutsu, prípadne rob-si-čo-chceš-ale-ja-ťa-dostanem no jutsu (ani jedno nebolo úspešné). Po tejto pauze boli všetci trochu živší a päťdesiatdeväť kilometrov vzdialení od Paríža.
„Dobrý deň. Dovoľte, aby som sa predstavila... Volám sa Lýdia a budem...“ začala sprievodkyňa pol hodiny pred príjazdom. Bohužiaľ, veta ostala nedokončená, keďže spredo priletel vankúš a rozpleskol sprievodkyňu na predné sklo (sa nedivte, keď ho hádzala Sakura...)
„Ja som nechcelaaa!!! Ste v poriadku???!“ ozvalo sa zo zadnej časti.
„Ani ja som nechcelaaa!“ ozvala sa Tsunade prívetivo, keď jej vankúš vrátila (vyletel jej von oknom pri pokuse prihrať ho spať Sakure.)
„No, ak dovolíte,“ ozvala sa znova teta sprievodkyňa. „Znova by som si vzala slovo a povedala by som vám niečo o Paríži, čiže o mieste, kam sa chystáme...“

„Dajú sa tam kúpiť kunaie?“ spýtala sa Tenten keď sprievodkyňa skončila s referátom.
„Ech...“ váhala teta Lydka.
„Juchuuuu!“ ozvala sa Temari. „Bude vetrííík na vežičkeeeee... Áááááájfelovkááá veseláááááááááááá...“ (bohužiaľ ju nikam nezobrali... psychiatri sa jednoducho vyjadrili: „Beznádejné prípady neberieme...“)
„Naruto-kun...“ (skúste hádať)
„Jahaaa!!!! Sakuraaaaaaaaa!!! Bižutka čakaaaaa!!!!“ (pohľad: zúfalo-potrebujem-nové-doplnky)

„Ehm, ehm...“ odkašľala si po patnástich minútach sprievodkyňa so zúfalým výrazom plným strachu. „Vyzerá to, že budeme meškať... takú... hodinku... stojíme... v zápche...“ (uhýbanie sa letiacim predmetom a pastiam cestujúcich).

„Milé dámy...“ ozvala sa opäť Lydka (sv*ňa nesmrteľná...). „Naľavo máte možnosť vidieť dve budovy...“

POZOR! Spoiler!

Juchuuu! dopísala som to!!! Fajn... Nabudúce sa dozviete:
-áno, dozviete, čože sú to za budovy
-pozrieme sa do múzea... vlastne galérie...
-zistíme, ako môžu mať ninjovia svalovicu
-chlapci si trochu zasúťažia
-a keď vyjde čas, vypočujeme si fyzikálnu prednášku o gravitácii, plastovom poháriku a plechovke nápoja "seven UP" v podaní... nepoviem koho, uvidíte
Dúfam, že sa vám to aspoň trochu páčilo a keď nie, hlavne po mne nehádžte vankúše.