Lost hope- 03 Forever and never ever!

V jedno krásne slnečné ráno sa Naruto zobudil a keďže sa veľmi nudil, pretože jeho tréning začínal až za dve hodiny rozhodol sa zaskočiť za Joruni a trochu si pokecať. Keď už prehľadal snáď celý Myoubokuzan a chystal sa to už vzdať začul odkiaľsi jej hlas a asi aj snahu o spev:
„Keď ráno vstanem,
ramen si dám.
Ťahá ma to von,
misia je zrušený plán!“ bol to najnovší slogan reklamy na Ichiraku . Keď k nej konečne dobehol zbadal že sa práve chystá zjesť ...
„Ramen!!!“ zvrieskol Naruto a vyrútil sa smerom k Joruni. Tá s úplne pokojným výrazom vytiahla spoza chrbta ešte jednu misku a s úsmevom ju podávala Narutovi. Naruto sa zastavil v polke kroku a ako zhypnotizovaný pozeral na porciu jeho obľúbeného pokrmu. Keď už nestíhal prehĺtať sliny s nechápavým výrazom pozrel na Joruni a spýtal sa „Ty mi ho len tak dáš????“
„Všetko najlepšie k narodeninám! ;)“ povedala Joruni s úsmevom.
„Ale tie mám až za týždeň.“
Joruni mu na to odvetila: „Ja viem ale skúšal si už niekedy zohnať na Myoubokuzan ramen? Môj tajný zdroj fungoval len dnes a keby som ti ho mala dať až za týždeň, už by mal taký zevenejší nádych.“
Naruto poďakoval vzal si svoju misku a usadil sa na zem. Odtrhol od seba paličky a keď sa už doňho konečne chcel pustiť povedal, jednohlasne s Joruni. „Itadakimasu!“
Po tom čo zjedli prvé sústo sa na seba šibalsky pozreli a zborovo zanôtili: „Som klasik, si klasik, som totiž klasik!“ a spustili výtlem aký Myoubokuzan ešte nezažil.

(Dobre konečne koniec srandy, začína dej )

Bola jedna z tých chladných, zamračených nocí kedy nevidno ani jedinú hviezdu a je tma ako vo vreci. Sunny bola túto noc akási nepokojná a stále sa vrtela, pobehovala okolo a všade naokolo ňuchala, čím nenechala Joruni spať. Po hodine a pol to už nemohla vydržať vzala Sunny dala si ju na plece a išla sa s ňou trochu prejsť. Po niekoľkých minútach prechádzky Sunny niečo zavetrila a začala ceriť tesáky. Joruni sa čo najtichšie priblížila k tomu miestu kam ju Sunny viedla. Zrazu začula kroky. Keď zaostrila zbadala štyri postavy v čiernych plášťoch, zrazu sa jedna potkla o kmeň stromu a skoro spadla na zem.
„Karin do frasa dávaj pozor.“ Povedala jedna z postáv mužským hlasom.
„Sasuke ja nechápem načo sme sa sem trepali a ešte k tomu v noci.“ Povedala tá čo pred tým spadla, zrejme Karin.
„Karin toto je únos, uvažuj trochu keby sme sem prišli cez deň bolo by to fakt nenápadné“ Pridal sa do rozhovoru tretí člen, ktorý mal na chrbte akýsi meč.
„Sklapnite už všetci konečne.“ Zasyčal výhražným tónom ten čo tam bol za veľkého bossa a všetci ho počúvali, Joruni podľa rozhovoru videdukovala že sa asi bude volať Sasuke.
Po chvíli sa ozval opäť: „Karin cítiš už jeho chakru?“
„Áno je od nás asi šesťsto metrov na východ. Ale cítim tu ešte inú chakru a dosť silnú. Mali by sme pridať než si nás všimnú.“
„To bude asi zase iba jedna z tých sprostých žiab.“ Povedal ten s mečom a všetci štyria sa naraz odrazili a vydali sa smerom kam ich navigovala tá žena. Tak táto veta sa Joruni hlboko dotkla. Mala chuť sa na nich rozkričať, že ona nieje žiadna blbá žaba a dať tomu s tým prerástli nožíčkom príučku. Vtom si ale uvedomila kto je od nich takých šesťsto metrov na východ.
„Naruto!“ zašepkala do ticha. Čo najrýchlejšie, ale zároveň čo najtichšie sa rozbehla za nimi. Keď dobehla k Narutovi už tu boli a skláňali sa nad Narutom. Zrazu Karin vytiahla nejakú striekačku a vpichla jej obsah Narutovi do krku. Naruto sa na vpichnutie prebudil ale, Yuugo a Suigetsu ho držali tak že sa nemohol ani pohnúť. Sasuke sa pozrel Narutovi do očí a zbadal v nich hnev, ale aj smútok a sklamanie.
„Navždy budeš mojím priateľom, ale škoda že to navždy bude trvať tak krátko. Dnes sa vlastne vidíme naposledy. Zbohom!“ povedal chladne Sasuke.
„Sasuke.“ Zaťal Naruto päste a stratil vedomie.

Joruni na to len hľadela, dýchala zrýchlene a chvela sa. Zatvorila oči.
„Jeden.“ Nemôžem spraviť nič.
„Dva.“ Sú silnejší než sa zdá, cítim to.
„Tri.“ Naviac sú štyria, proti nim by som nevydržala ani päť minút.
„Štyri.“ Naruto!
„Päť.“ Teba im ale nenechám.
Prudko otvorila oči plné odhodlania. Z vrecka vytiahla niečo maličké. Stlačila na tom gombík a predmet zablikal. Joruni zložila Sunny z pliec a pripevnila na ňu vysielačku, tak aby ju nebolo vidieť. Rukou jej naznačila pár povelov a ukázala na Karin, Sunny sa rozbehla do kríkov. Joruni sa taktiež rozbehla, ale do opačnej strany ako Sunny.

Sasuke dal príkaz Yuugovi, aby zobral Naruta. Ten si ho ako nič vyhodil na plece a chystali sa odraziť na odchod. Zrazu sa ale v kríkoch niečo pohlo. Všetci štyria spozorneli. Sasuke a Suigetsu sa už načahovali pre svoju katanu a meč, Karin vytiahla kunai.
„Karin?“ spýtal sa Sasuke.
Chvíľu sa sústredila a potom povedala: „Iba zviera, určite to nie je žaba- skôr hlodavec.“ Zohla sa a poklepala prstami po zemi. Z kríkov vybehlo niečo hnedé a mierilo si to k Karin.
„Fretka :D“ povedala a už si ju aj vykladala na plece.
„Musíš to vláčiť so sebou?“ s otráveným výrazom sa spýtal Suigetsu. To ale nemal robiť, schytal totiž kopanec do hlavy, ktorá sa mu roztiekla po okolí.
Keď si ju pozbieral, Sasuke sa na všetkých pozrel a prikývol. Všetci štyria (+Sunny a Naruto ale tí sa len vezú ) sa odrazili a vyskočili na vetvy, smer základňa Akatsuki.
Joruni dobehla k svojmu listu (no vážne skúste to pomenovať tak aby to dávalo väčší zmysel ) a začala sa hrabať vo svojich veciach. Začínala už prepadať panike, keď ho konečne našla, čierny zvitok. Rozbalila ho a odpečatila. Na zvitku ležala stuha asi 8cm široká a 3 metre dlhá čierna stuha, v strede mala pripevnení znak Konohy, ktoré sa zaleskol na slnku. Joruni ju zobrala a za behu si ju obmotala okolo krku. Z vrecka vytiahla prijímač na Sunnynu vysielačku a hurá na lov

(Pôvodne som to tu chcela seknúť, ale potom mi hrablo+bolo by to krátke. Takže jedem dál )

Bežala už takmer štyri hodiny vkuse, dávno opustila Myobokuzan a signál ju viedol ďalej niekde medzi hranice zeme ohňa a vetra. Už ďalej nevládala, bola unavená a smädná, no vtom signál zastal.
Konečne, povedala si Joruni. Ešte chvíľu skákala po stromoch a dorazila k úkrytu Akatsuki. Jaskyni s malým otvorom pod skalnatým previsom. Joruni sa zastavila pri maličkom potôčiku, čo blízko pretekal a napila sa ľadovej vody. Musela vymyslieť sakramentsky dobrý plán ak ho chcela odtiaľ dostať.

Yuugo šmaril Naruto na zem pred obrovskú sochu okatého démona so vzpínajúcimi rukami. Akatsuki a dokonca aj tým hebi/taka sa rozmiestnili na svoje pozície.
„Konečne posledný Jinchuuriki, stačí ho už len odpečatiť a náš plán bude hotový. Musím priznať, že od posledných dvoch, tých ktorý mali byť najmocnejší, som očakával omnoho viac. Ak sa všetci dali chytiť tak ľahko nechápem prečo ste ich zbierali tak dlho.“ Vytkol Pein svojim spoločníkom ich neschopnosť.
Akatsuki spravili pečate a začali s odpečaťovaním, nič sa ale nestalo.
„4o to má dopekla znamenať? Sasuke ty obmedzený mamľas. To nevieš ani uniesť jediného človeka? Je to vôbec Kyuubi alebo si ukradol nejaké nevinné decko?“ vrieskal Pein po Sasukem.
„Prepáč, ale chyba je v tom vašom poša**nom obrade. Kyuubiho som v ňom videl, na vlastný sharingan,“ odvetil mu Sasuke s povestnou Uchihovskou chladnosťou.
„Môžete mi potom niekto vysvetliť, čo ste zase dos***i?“ okríkol aj zvyšok Akatsuki.
„Počkať cítim z vonku nepriateľskú chakru a som si istá, že je to tá, ktorú som cítila aj na Myoubokuzane.“ Zamiešala sa do rozhovoru Karin.
„To vybavím ja!“ povedal Sasuke a nenápadne vyšiel z úkrytu.