Dlhujem jej to...

Dívala som sa do tých prenikavých, jasných očí... Bol to krásny pocit, no zároveň bolel ako tisíc ihiel, ktoré sa mi zabodávali priamo do srdca.
Kedy to skončí? Kedy nastane chvíľa, keď už tieto oči, oči ktoré boli teraz v mojom živote jediný zmysel, nikdy neuvidím?
striasla som sa pri tej myšlienke.
Keď som to urobila, ihly sa z môjho srdca začali sami vyťahovať, bolesť bola rozptýlená. Inou bolesťou. Fyzickou. Dôkazom bola krv, valiaca sa z mojej hrude.
Až teraz, keď som na moment odtrhla zrak z tých nádherných očí, všimla som si, že som celá špinavá. Na čele som mala akúsi zmes potu, blata a krvi. Moje šaty boli na tom podobne.
Neznáma bolesť sa pomaly stupňovala, cítila som to. Už som nebola schopná rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo. Moje spomienky na to boli rozmazané. Bolesť pridala na sile, a tak som sa znovu zahľadela do tých veľkých, prekrásnych sýto modrých očí aby som ju zahnala, aj za cenu tých ihiel. Teraz som vďaka rozptýleniu dokázala vnímať aj tú tvár.
Nado mnou sa skláňalo akési dieťa. Jeho jemne zvlnené blonďavé vlasy mi pohládzali špinavú tvár a jeho úsmev mi na tvári aj napriek bolesti tiež vyčaril úsmev.
Jednou rukou mi podopierala hlavu a druhú mala na mojej tvári.
A potom som si to uvedomila. Bolo to moje dieťa. Moja Ayame...
V očiach som mala slzy, prúdom mi stekali dolu tvárou a zmývali nečistotu. Skúšala som prehovoriť no jej slabé pokrútenie hlavou ma donútilo mlčať. Pravdepodobne by zo mňa aj tak nevyšli slová...
A o chvíľu na to som si všimla aj čosi iné...Moje dieťa...Ayame...sa ma snažila liečiť.
Jej chakra bola obrovská a jej dokonalé ovládanie zdedila, preto bola tak silná. Aj keď bola maličká. Bolo to preto, lebo v nej driemal démon...Démon, ktorý mi ublížil viac, ako som bola schopná uniesť.
A práve ona ma vytrhla z temnoty... Vtedy keď som stála s kunaiom v ruke pripravená ísť za ním... Vtedy sa ozvala, vydala signál, že nie som sama, že ona je tu a chce žiť.
A teraz, keď som mala konečne možnosť ísť za ním, za tým ktorého som stratila, chcela som bojovať, zostať tu. Zostať tu s ňou a ochrániť ju. Milovať ju. Dlhovala som jej to. Zaistiť, aby nemala taký osud, ako jej otec. Aby jej tak neublížili. Bola príliš dobrá, príliš krásna, príliš potrebná pre život viacerých a preto som chcela žiť. Pre ňu.
No aj keď som sa snažila, bojovala s temnotou, cítila som, že vyhráva. V hrudi ma pálilo a tie krásne oči boli čoraz nejasnejšie. Dýchala som plytko a trhane.
No napriek tomu som sa snažila, dýchala som a snažila dívať sa priamo do Ayaminých očí.
,,Mama, neodchádzaj!“ zašepkala naliehavo a všimla som si, že jej lekárske ninjutsu získalo silu nových rozmerov. Na čele sa jej objavili kvapky potu. Usilovala sa tak moc, že siahla do svojich rezerv.
No ja som cítila, že získavam na sile, temnota o kúsok ustúpila.
Ayame sa zadychčane stále dívala do mojich očí. Na moment tie moje zastrela ďalšia spomienka.
Spomienka na ten deň, keď som sa zahalila do temnoty, hoci som navonok pôsobila živo.
Boli sme takí šťastní... No ten démon to tak necítil. Pokúsil sa vyslobodiť. Vtedy zničil takmer celú Zem Ohňa.
Naruto mohol prežiť... No on si zvolil smrť...Smrť za nás...A démon zomrel s ním. Všetci sa tešili. Bol koniec.
Len ja som vtedy bola pohltená temnotou. Mŕtva.
Dych sa mi zrýchlil nad tou spomienkou. Ešte stále to bolelo.
A potom sa mi pred očami zjavilo viacero spomienok na to, ako som zistila, že nosím pod srdcom hogageho dieťa, na to ako boli všetci radi a všetci boli pripravení ju prijať a napokon na to, ako sa narodila a zistilo sa, že spolu s ňou akousi neuveriteľnou náhodou prežil aj potomok kyuubiho.
Vtedy sa od nej všetci odvrátili a i ja som na malý okamih zacítila odpor. No potom som to prekonala hoci s hanbou.
Vychovávala som ju s láskou a postupne sa ku mne pridávali aj ostatní. Kyuubi v nej nebol taký, aký bol ten, čo nás zničil raz a takmer aj druhý krát. Dal jej svoju silu a nesnažil sa o vyslobodenie, pretože nikdy nezakúsil chuť slobody.
A tak si Ayame po prvotnom šoku získala všetkých v Konohe... Postupom času, hoci malá, ako trojročné dieťa, takmer dokázala prekonať najsilnejších ANBU. A dnes ako šesťročná mala prísť o mňa. O svoju matku. Bola silnejšia ako ja. Fyzicky. No nie psychicky. Vedela som, že nesmiem odísť, napriek tomu ma bolesť znova prinútila priblížiť sa k temnote.
Ayamine oči som tento krát stratila z dohľadu.
„Nie!“ Kričala som, isto len v duchu.
„Mama, vráť sa, prosím! Prosím!“ hlas mojej Ayame už bol plný bolesti a zúfalstva.
„Neopúšťaj ma!“ zašepkala medzi vzlykmi, čo sa jej drali z krku.
To ma prinútilo bojovať. Pokúsiť sa o to. Jej plač bol ako elektrický šok. Začala som utekať pred tou temnotou. Prinútila som sa dýchať.
„Nesmiem ju opustiť! Nie!“ Kričala som na temnotu. Spomalila.
„Nedostaneš ma! Lebo ja musím žiť, lebo ja jej to dlhujem!“ pľúca ma pálili tak neuveriteľne, že som sa čudovala prečo ešte neprosím o smrť, nevedela som rozoznať čo patrilo do mojej mysle a čo do skutočnosti, no zrazu som len otvorila oči. Oči do reality. Uvidela som Ayaminu tvár a oči plné sĺz.
Keď ma zbadala na moment zadržala dych a stuhla úžasom a potom s celou svojou silou použila lekárske ninjutsu.
Zelená žiara jej chakry sa rozliala asi do sto metrového okruhu a stále jej pribúdalo na sile.
Moja pomyselná temnota začala rýchlo ustupovať, utekala pred tou žiarou skryť sa niekam do neznáma.
A vtedy sa moje oči s únavou zavreli.
Predtým ako mi spánok úplne opantal zmysly som zacítila ako sa čiesi malé telíčko zadýchane zvalilo na moje, no už som nebola ničoho schopná.

Otvorila som oči. Stále som ležala na tej lúke. Kde sa odohral ten hrozný boj.
Áno, už si spomínam. Ayame napadli shinobi, aby oživili kyuubiho hnev a prinútili ho k tomu istému, k čomu sa odhodlal sám pred pár rokmi nevediac, že tento kyuubi nie je ten istý.
Aj keď som vedela, že Ayame je silnejšia než ja, môj inštinkt chrániť moje dieťa bola silnejší ako tento fakt.
Pomaly som sa nadvihla na lakťoch a zahľadela sa na ňu nehybne ležiacu na mne.
O chvíľu sa aj ona prebrala.
„Mama!“ zvolala ešte trochu omráčená, silno ma objala okolo krku a do očí jej vhŕkli slzy.
„Ayame...“ zašepkala som. Až potom som si všimla ako sa zjavilo pár ANBU. Vyzerali vystresovane a vystrašene.
,,Sakura- sama, je nám ľúto, čo sa stalo, prepáčte nám našu neopatrnosť“ povedal hlasom plným ozajstnej ľútosti Sai, teraz hlavný veliteľ ANBU.
Nič som mu na to nepovedala. Naďalej som objímala Ayame.
Sai k nám bez slova pristúpil a dotkol sa ma svojou rukou.
A o ani nie sekundu na sme sa niesli pomocou teleportačného jutsu priestorom späť domov. Späť do Konohy.