"Konečná! Vypadnite a nemrhajte mojim časom!" III

Kto by kedy povedal, že i Hokage dokáže mať celkom pech, že? Už od rána mať pech, keď by najradšej robil akúkoľvek inú činnosť než sa venoval tomu, čomu by sa venovať mal. Podstatné sú slovíčka „mal by“ lenže jemu sa nechce.
Pozoruje ho ako sa šmatle kuchyňou ani tritisíc ročná múmia, ktorá si zabudla nasadiť do hlavy mozog. Možno by nemal mať mladý trinásť ročný chlapec takúto vec pred sebou. Nedokáže sa sústrediť, a jediné na čo myslí je to, že keď môže byť lenivý Hokage, môže i on. No a tak to všetko ide dole kopcom.
„...tak, ako ste sa vyspali?“
V skutku Narutovi nebolo ani rozumieť, pretože zívol na celé ústa ani skrotené zvieratko menom nejakého dravca.
Toshya i Auree po ňom len zažmurkali. Auree hľadela na tie kruhy pod Narutovými očami až preliala misku mliekom. Toshya držal vidličku vo vzduchu, na jazyku otázku, ktorá by Naruta zaručene zobudila a ako bonus i naštvala. Preto sa len uškrnul a naklonil sa. Auree hneď vedela, že sa ho nejde opýtať koľko je tri krát tri.
„Tak čo? Aké bolo rande?“
Auree vybuchla smiechom. Naruto založil ruky v bok a prepálil ich oboch modrými plamienkami ktoré mu začali šľahať z očí.
„...on a rande...“
Buchla päsťou už to nemohla vydržať. Toshya sa kyslo zatváril.
„Nechápem čo bolo na tom smiešne...“
„Je divná...“
Dá mu za pravdu Naruto. To však jeho zverenca neuspokojí. Postaví sa aby si po sebe umyl tanier. Keď ponorí ruky do vody, znova sa opýta.
„Tak aké bolo to rande?“
„Nie som ti povinný nič vysvetľovať!“
Toshya sa uškrnie.
„Ja nechcem aby si mi niečo vysvetľoval, len chcem aby si mi povedal aké bolo...“
Z poschodia sa ozve ženský hlas. Auree sa prestane smiať, a namieste predvedie mŕtvolu. Radšej sa postaví.
„Tak ja pálim do školy, majte sa... a ehm... no...“
Zachichoce sa.
„Toshya bacha na vec, možno bude čoskoro prírstok.“
Rozosmeje sa na plné a vyhne sa utierke ktorá letela smer jej hlava od Naruta. Toshya sa medzi tým snaží vykradnúť zadným vchodom, ale to by nebol Uzumaki, keby si to nevšimol, a nezvolal jeho meno skôr než skutočne mu chýbal len jeden krok a bol by za prahom.
„Mám pre teba dnes úlohu Toshya!“
Ukázal na chlapca so zlatistými až jantárovými vlasmi. Ten si len povzdychol.
„Dnes mám mať reč pre akési deti z akadémie, zrejme to sú nováčikovia, takže...“
„Mám si otvoriť kojeneckú živnosť?“
Toshya sa nestihol vyhnúť celému letiacemu kotúču s papierovými utierkami ktoré ho trafili do čela. Ublížene si pošúchal boliestku.
„Čo to robíš?“
„Odporovanie ti bolo uprené, takže sa obleč, ideš so mnou...“
Naruto vyjde z kuchyne a Toshya sa ešte viac urazí.
„Som oblečený ak si to Vaše veličenstvo neuráčilo všimnúť!“
Oprie sa o kuchynskú linku s urazeným a ublíženým výrazom. Založí ruky, a skôr než sa stihne plne oddať svojej patetickej nálade alias robte si čo chcete, znova sa od schodov ozve Naruto, čo sa Toshyovi nepozdáva, nejak dlho mu trvá vyjsť pár schodov.
„Bude odmena...“
„Nie som pes, ani žiadne iné „petty – zvieratko!“

Toshya hľadel s psychickou i dospievajúcou ujmou na ženu pred ním. Nevedel kam ju zaradiť, skôr do akej triedy by mala patriť. Nevedel ani to, prečo sa niekto taký ako je ona, zaoberá niekým takým ako je Naruto. No áno, ten titul Hokage robí zázraky. Naruto akoby vedel na čo jeho zverenec myslí, ho zatiahol za vlasy, čiže to bola druhá fyzická ujma behom jedného dňa, behom jednej hodiny od toho istého človeka.
„No dobre, tiež som mužského pohlavia... možno to nie je ešte vidno, ale tiež mám...“
Zrazu sa tá žena s vlasmi farby divokého oranžovo – červeného ohňa k nemu nahne a zaťahá ho za líce s úsmevom.
„Ty si tak roztomilý...“
Toshya sa stihne od nej vyslobodiť, skôr než mu vyťahá líce do ovisnutého tvaru.
„...bácha! dáma, ja som živá organická bytosť, žiadny gumárenský výrobok.“
Znova si ju prehliadne. Jej štíhle telo, perfektné proporcie krivky, tvár no všetko, akoby ju Naruto vystrihol z katalógu spodného prádla, ktorý si starostlivo uschováva v šuflíku pod ponožkami.
„Je tak rozkošný miláčik...“
Práve nevedel či sa má radovať, plakať, hnevať, alebo proste sa rozosmiať. Keby sa dali robiť všetky tie veci naraz, tak Naruto už vážne otvorí v Konohe cvokáreň a on bude jej prvý čestný obyvateľ.

O pol hodinu už všetci stáli pred akadémiou. No, Toshya mal pravdu ohľadom toho „kojenectva“. Proste fakt malé deti, ktoré mohli mať tak štyri, päť rokov. Naruto sa na neho usmieval i keď sa cítil trápne. V jeho papieroch stálo, že „mládež.“ No bude musieť Sakuru zabiť. Mať takú asistentku je horšie ako sa snažiť pochopiť prečo vlastne tou asistentkou je. Moc na tieto papierovačky nie je, to je pravda.
A tak stoja pred malými deťmi a ich rodičmi. A tí čakajú čo ich milovaný Hokage povie. Lenže ich milovaný Hokage má troška vyzralejší príhovor, ktorý sa pre takéto deťúrence moc nehodí. Preto s úsmevom drgne do Toshya ktorý odskočí od neho ani keby prenášal maláriu.
„Pomôž mi, inak poviem Aiumy, že sa ti páči.“
„To je vydieranie.“
„Si chytrý, tak poďme.“
Toshya založí ruky na hrudi a premeria si ho s úškrnom.
„Vieš, je zábava ťa sledovať, keď si v úzkych. Ale asi ťa sklamem, Aiumy ma už stihla odkopnúť.“
Narutovi opadne mierne úsmev. No zrazu má nový plán. Podíde k svojmu tak povediac synovcovi a vezme ho okolo ramien. Nadýchne sa a s úsmevom prehovorí k ľuďom.
„Som poctený, vaším záujmom. A práve preto, by som vám chcel predstaviť, svojho zverenca.“
Ukáže na Toshyu, ktorý ani nevie ktorá bije. Zrazu všetci na neho upierajú zrak.
„Moje slová zaiste majú váhu, ale kto by vám mohol povedať viac, než niekto kto to všetko čo čaká i vás prežil na vlastnej koži len pred pár rokmi. Ja už mám predsa nejaký ten vek.“
„Zabijem ťa.“
Toshya je zrazu mrzuto odtisnutý dopredu.
„Čokoľvek budete potrebovať, ochotný, vždy milý Toshya vám pomôže. Samozrejme, že budem s vami...“
Nevedel čo si má o tom myslieť. Či rovno neutiecť, alebo proste začať kričať a každému povedať pravdu o veľkom Hokage, ktorý je lenivý, a nadmieru prežratý rámenom.
Zrazu tam bola Sakura a čosi šepkala Narutovi. Samozrejme Toshya za tým videl jednu zradu za druhou, a mal pravdu. O pár minút sa Naruto vyhovoril na nejaké neodkladné záležitosti. Ospravedlnil sa prítomným a zanechal ho napospas osudu a hlavne malým deťom, ktoré si u neho rodičia len tak pre srandu králikov a iných lesných zvieratiek odložili.
„Super, nikto mi nepovedal, že som v stave nevedomosti si otvoril škôlku!“
Povzdychol si a zahľadel sa na tucet malých detí, ktoré hlúpo ako inak hľadeli na oplátku na neho. No čo má s nimi robiť? On inteligent, superninja, ktorý o mesiac maturuje na akadémii?
„Tak fajn, ja vám to teda ukážem... za mnou drúbež! ...teda mládež...“

Len tak sedí sám opustený na kameni a díva sa doblba. Zrazu je pri ňom Naruto. Všetko sa čo sa stalo, sa stalo divne.
„Kde máš deti? Tosyhia?“
Mykne plecom.
„Hráme na schovku, vedia sa dobre ukrývať.“
„Vážne?“
„Hai...“
„Oh, ale naozaj?“
„Hai, naozaj“
„Hontoni?“
„Hovorím, že áno!“
Toshya už nasrdene sa napriami a pohliadne na Naruta zospodu. Narutovi pohráva na tvári škodoradostný úsmev plus niečo čomu sa hovorí hnev.
„Tak kde sú?“
„Neviem, díval si sa pod kameň?“
Znova ofučane a ľahostajne sa oprie rukou o stehno a o ruku si oprie hlavu.
„Tak teda, Toshya... o dvadsať minút príď s deťmi pred radnicu. Tak ich rýchlo nájdi. To predsa zvládneš, si ninja.“
Uškrnie sa žmurkne tými modrými kukadlami a skôr než odíde mu povie...
„Nezabudni na deti, dattebayo!“
„Sakra!“

„Tak sa priznaj Toshya ty si ich stratil!“
Auree sa zahryzne do sendviča. To čo na škole miluje sú prestávky, kedy môže svojmu bratovi niečo vyčítať.
„Nestratil, oni sa so mnou tak nudili, že ušli domov.“
Nahlas prehltne a pozrie na svojho brata. Musí dožuť a znova prehltnúť inak by sa zadusila. Až potom sa rozosmeje.
„Fajn, smej sa na nešťastí druhých.“
„Ja sa teším i za teba, nii – san...“
„Fajn, to si milá...“

Celú dobu mlčal už len to, čo sa stalo mu ubralo energiu. Ani nebol hladný, ani nič podobné, proste mal mindrák. On predsa nie je tak nudný! To nie je fér! Akoby mohol za to, že je tak inteligentný, a príliš dospelý aby viedol konverzáciu na úrovni štvorročných detí.
Znudene vytiahne nohy hore k sebe na hojdačke a založí ich do tureckého sedu. Oprie sa o operadlo, čím sa hojdačka trocha rozhýbe.
„...už som si uznal chybu, čo ešte chceš?“
Naruto sa posadí vedľa neho. Len sa usmeje. Príjemný večer.
„...to je v poriadku... máš novú skúsenosť. Sám si to robiť nechcel, a vedel si prečo, takže si to za vinu dávať nemusíš...“
„Mohol som sa viac snažiť. Ja som ich priam odradzoval.“
„Toshya, ty nie si nudný... len občas si absolútne odmeraný a nezáživný.“
„Vďaka za info, zapíšem si ho do svojho diára.“
„Žiadny nemáš.“
„To bola narážka...“
Ak má byť práve tento vážne, sarkastický chlapec budúcnosťou už zabudnutého klanu, tak to vyhrali a právom. Len čo dohodia kameňom. Vláda anarchie a zvláštneho anarchistického systému. Všetko naopak, a ten opak bude mať pravidlá, kedy sa ten opak smie robiť.
„Všetko je v poriadku... v úplnom...“
Naruto sa postaví a skôr než odíde do domu, sa zastaví medzi dverami, a otočí mierne na Toshya hlavu.
„Sme predsa rodina... ak máš nejaký problém, kľudne mi ho povedz... som tu pre teba...“
Dvere sa zavrú a za nimi zmizne i svetlo ktoré prichádzalo z kuchyne. Dvor tak ostane slabo osvetlený pouličným osvetlením a matným svetlom z kuchyne. Záhrada plná kvetín, ruží, ľalií, listnatých stromov.
Rodina... pravá rodina... môže byť rád, že má aspoň jeho. Pousmeje sa do šera večera. Jedného dňa sa pravda vynorí, len musí byť trpezlivý...