Valentín u Akatsuki

Upozornenie! S nasledujúcich riadkov by vás mohlo klepnúť tak si to čítanie radšej rozmyslite ;)

Bolo ráno. Kohúty vonku kikiríkali, vietor šušťal, potok zurčal... Sasori sa zobúdzajúc posadil na posteli. Rozospato otvoril oči a zažmurkal. Sakra, práve keď sa Jennifer Aniston konečne rozhodla, že s ním pôjde na plavbu okolo sveta... Sny sú proste svine. Končia sa vždy v tom najlepšom, zamyslel sa. Nakoniec so vzdychaním vstal, obul si predom nachystané papuče pri posteli, poberajúc sa k svojej skrini. Cestou zhodil zo seba svoje obľúbené Scoby Doo pyžamo, úhľadne ho poskladal a chcel vložiť do skrine. Práve keď však otváral dvierka, z hrmotom sa zosypali na zem. Podráždene zdvihol obočie. Takto to vyzerá keď Pein šetrí pri vybavovaní sídla... Myslím, že toto je už štvrtá vec, ktorá sa tento týždeň rozpadla. A pritom sme mu hovorili, že veci Made in Kórea SKUTOČNE nie sú spoľahlivé... Sasori vzdychol, zobral pyžamo a uložil ho vedľa presne naukladaných vecí v skrini. Nato zobral dvierka odpadnuté dvierka a oprel ich o stenu. Neskôr povie Kakuzovi aby to spravil... alebo radšej nie. Keby videl jeho dokonale organizovanú a upratanú izbu, to by bolo zas rečí. Jeho spojenci boli možno spoľahliví v boji ale s jeho zmyslom pre poriadok nikdy nesúhlasili. Sasori ešte zobral z vešiaka svoj Akatsuki plášť a pobral sa do kuchyne na raňajky. Tam už boli Hidan a Deidara...
„Dobré ráno, “ zahundral keď vstúpil do miestnosti.
„Dobré...“ povedal nie zrovna prívetivo Deidara. Hidan pre istotu ani nepozdravil.
„Čo vám zase je?“ pýtal sa Sasori, hneď nato však dodal: „Mimochodom v mojej izbe sa ZASE utrhli dvere. Nechápem čo si ten Pein vlastne myslí...“
„A náš pán poriadku milovný nemôže žiť, keď je v jeho blízkosti niečo neupravené, alebo pokazené čo?“ zahundral Hidan opovržlivo. Sasori sa zamračil a rozhodol, že ho bude ignorovať.
„Prečo vlastne ešte nie sú raňajky? Na kom je dneska rada?“ smeroval svoju otázku na Deidaru. Blonďáčik k nemu zdvihol hlavu, bol akýsi bledý...
Práve v tej chvíli vplával do kuchyne Pein, výnimočne v dobrel nálade. Dokonca sa zdalo, že si niečo pospevuje... Sasoriho zamrazilo. Pein... kuchyňa...
„Toľko k mojej odpovedi.“ Usykol Deidara znechutene. Sasori sa mu ani nedivil. Keď má Pein dnes službu v kuchyni, radšej by ostal bez raňajok... „Haha, ja som vlastne ani neni až taký hladný... Kľudne ma z raňajok vynechajte.“ Začal sa rozpačito uškŕňať.
„Ale prosím ťa! Jesť budeme všetci pekne po kope! Tak ako to má byť...“ takmer zaspieval Pein. Odkedy sa v ňom vzal tento rodičovský inštinkt? mračil sa Sasori. Potom sa znechutene hodil na stoličku.
„Šéfe, čo bude vlastne na raňajky?“ spýtal sa Kisame, ktorý sa tam znenazdania objavil.
Pein sa poškrábal po čele. „Hmmm... nad tým som vlastne ešte neuvažoval,“ Zamyslel sa. „Čo keby sme si urobili hrianky?“ zvolal zrazu,
„To ťažko. Hriankovač si vyhodil do vzduchu minalý týždeň.“ Pripomenul mu Hidan znudene. Pein sa zamračil a na čele sa mu vystúpila žila. Mal ju tam vždy keď úporne premýšľal, poprípade bol rožčúlený. Takže v tom prvom prípade nie moc často...
„Mám nápad! Urobím vám hemendex!“ zvolal nadšene. Pri vyslovení toho slova sa všetci zhrozili. Pein to vedel ledva vysloviť, nie ešte aby im robil niečo také na jedlo...
„Heme... čo?“ divil sa Deidara.
„Mám pocit, že už som to raz jedol. Sú v tom smažené kobylie nožičky?“ zamyslel sa Hidan.
„Čože? Eh...nie.“ urobil grimasu Pein. „Počkajte a uvidíte! Niečo také dobré ste ešte nejedli! Len počkajte!“ volal a pobiehal po kuchyni ako zmyslov zbavený. Toto sa všetkým videlo ako dobrá príležitosť nenápadne zmiznúť z kuchyne. Pein bol natoľko zaujatý, že si ani nevšimol ako sa členovia Akatsuki postupne vytrácajú preč. Sasori si to zamieril do kúpeľne. V tento deň tam vlastne ešte ani nebol... to musí rýchlo napraviť! Veď koľko ho len stálo aby bol jeho zjav taký dokonalý... Prišiel ku dverám, siahol po kľučke a... zamknuté. Naštvane zabúchal na dvere.
„Heeej! Otvorte nech je tam ktokoľvek!“ zrúkol. Žiadna odpoveď. Pritom zreteľne počul ako v kúpelni tiekla voda. To ho rozčúlilo. Zabúchal ešte raz. „Haló! Kto je tam?! Otvor!“
Chvíľu neprichádzala žiadna odpoveď. Sasori sa už chystal vyhodiť dvere do vzduchu, keď v tom...
„Choď preč!“ ozval sa plačlivý hlas. Deidara! To som si mohol myslieť! Blesklo Sasorimu hlavou.
„Nie, nepôjdem preč Deidara. Tá kúpeľňa nie je len tvoja! Choď von!“
„Nemôžem...“ zafňukal bloňďáčik.
„Ale áno môžeš! Vylez!“ nedal sa Sasori.
„Hovorím, že nemôžem!“
„Môžeš!“
„Nie!“ teraz sa už zdalo že Deidara kričí čím ďalej tým hysterickejšie.
„Deidara, varujem ťa. Máš na to tri sekundy, inak tie dvere rozbijem!“ vyhrážal sa Sasori.
„Ty to nechápeš!“
„Jedna...“
„Ale...“
„Dva...“
Zrazu sa ozvalo štrngotanie kľúča v zámke a dvere sa odchlípila na minimálnu vzdialenosť.
„Čo to tu robíš?!“ Sasori sa do dverí zaprel a chcel vojsť, ale Deidara ich zvnútra držal. „Pusti ma!“
„Ale ja...ja nemôžem! Mám krízu!“ zvolal plačlivým hlasom.
„Krízu?“ zopakoval Sasori. „A čo sa ti takého stalo? Zlomil sa ti necht?!“ odvetil posmešne.
„Nerob si zo mňa srandu!! Toto je naozajstná, nefalšovaná kríza!“ zakvílil.
„No tak čo sa ti takého stalo?“ spýtal sa Sasori.
„Sľubuješ, že sa nebudeš smiať a nikomu to nepovieš?“
„Eh... áno, sľubujem.“ Zdvihol ruku Sasori. Práve v tej chvíli sa dvere uvoľnili a on vletel dovnútra. A naskytol sa mu veľmi zaujímavý pohľad. Deidara stál v strede miestnosti, díval sa do zeme a vyzeral ako... zmoknuté šteňa. Vlasy mal rozpustené a akési... mokré? Nie, toto nebola taká normálna mokrosť, skôr vyzerali ako mastné. Áno, to je presne ono! Boli neuveriteľne mastné!
„Ty... Čo si robil?“ zaujímal sa Sasori.
„Ja... vlastne... preboha! Ja za to fakt nemôžem!“ vykríkol a zložil si hlavu do dlaní. Sasori zdvihol obočie. Nevedel moc, čo má robiť, tak ho len súcitne potľapkal po pleci. „No hovor...“
Deidara začal hovoriť a jeho rozprávanie občas prerušilo plačlivé potiahnutie nosom.
„Vieš ja... sprchoval som sa a... “ začal. „Išiel som si umyť hlavu... *smrk- smrk* veď predsa vieš ako mi na mojich vlasoch záleží... “
Áno, Sasori to vedel. Vlastne všetci členovia Akatsuki vedeli, aký je Deidara narcista. Stále si len kupoval nové šampóny a tak... ale to teraz nie je dôležité... neodbiehajme od témy.
„No každopádne už som sa umýval. Spieval som si svoje obľúbenú pesničku od Hanny Montany, takže som sa nepozeral aký šampón si beriem a ... *smrk- smrk* Namiesto môjho nového Head and Schoulders som si zobral telové mlieko! Chápeš?! Telové mlieko!“ vykríkol a nasledovalo plačlivé zavýjanie.
Sasorimu už teraz mykalo kútikmi úst. Nie... nesmie sa smiať! Sľúbil mu to! Ale... keď... Zo všetkých síl sa snažil smiech potlačiť, preto bol onedlho červený ako kreveta.
„Čo je?“ udivene naňho Deidara pozrel. A to nemal robiť... Jeden prameň totálne zlepených vlasom mal totiž prilepený na tvári. A to bola pre Sasoriho posledná kvapka... vybuchol do ohromného smiechu. Tentoraz pre zmenu očervenel Deidara.
„Nepovedal si, že sa nebudeš smiať?!“
„Gomen, gomen...“ ospravedlňoval sa Sasori, ale smiech neustával. Deidara sa zamračil.
„Vieš čo?! Keď sa dosmeješ daj vedieť!“ pravil rozčúlene sa odišiel trucovať do rohu miestnosti. Po niekoľkých minútach to prešlo aj Sasoriho. Chvíľu sa ešte pochechtával, utrel si slzy a podišiel k blonďákovi. Poklepal mu na rameno. Deidara sa s predstieraným rozhorčením otočil.
„Som rád, že si sa zabavil,“ zatiahol podráždene. Sasori sa uškrnul. „Prepáč... ale keď to sa nedalo.“ Deidara sa zamračil a založil ruky na prsia. Chvíľu panovalo zvláštne ticho...
„Tak už vieš, čo s tým urobíš?“ spýtal sa nakoniec Sasori.
Deidara bezradne pokrčil plecami. „Skúšal som to umyť ale... nejde to. Mám ich príliš mastné...“
„Hmm... tak to skús viac krát. Možno to potom zíde.“
„Myslíš?“ s nádejou v očiach pozrel na Sasoriho.
„Neviem. Ale za vyskúšanie nič nedáš. A ak to nezíde, nuž...“ pokrčil plecami a potlačil úsmev.
„Dobre idem nato!“ zvolal Deidík horlivo. „Ale ty padaj!“
„Čože?! Ale ja som prišiel...“ začal Sasori, ale Deidara ho už tlačil z kúpeľne. Ani sa nenazdal a bol vonku. „Bože môj, ja ho raz zabijem...“ vydýchol a zišiel do svojej izby. Rozhodol sa, že neuškodí keď si dá šlofíka...

Sasori sa zobudil o pol hodinu. Vedel to presne, pretože tesne pred tým sa pozrel na hodinky. Chvíľu zamyslene hľadel pred seba. Bolo mu divné, že ich Pein nezhúkol kvôli tým raňajkám... Rozhodol sa, že to pôjde omrknúť. Len čo však zišiel dole, skoro ho trafil šľak. Toto... bolo priveľa.
Kisame s Itachim stáli v obývačke na stoličkách a vešali na steny strašné nechutnosti. Rozne balóny, ozdoby, srdiečka... a všetko v tom najotrasnejšom odtieni ružovej. Pod nimi naviac stál Kakuzu a dirigoval ich.
„Niéé... je to nakrivo! No tak Kisame! Posuň to viac doľava...“ vykrikoval.
„Čo...čo...to tu robíte?!“ nenachádzal na tú hrôzu slová Sasori. Iba sa s vyvalenými očami obzeral okolo seba. Niečo také príšerné už dlho nevidel. Akosi sa zdalo, že dve steny už stihli vyzdobiť...
„Čo robíme? Nie je to predsa jasné?“ zvolal naňho Kisame.
„Valentínsku výzdobu!“ doplnil ho Itachi.
„Va... Valentínsku?“ Sasori to slovo vypľul akoby to bola najhoršie nadávka.
„No áno, Valentín! Sviatok všetkých zamilovaných!“ poučil ho Kakuzu. Očividne bol jeho nevedomosťou znechutený.
„Ale predsa... U náš Valentín nikdy neoslavujeme!“
„No práve preto je najvyšší čas začať!“ odvetil Kisame.
„Všetko musí byť raz prvý krát,“ žmurkol naňho Kakuzu. Sasorimu sa začala točiť hlava a od žalúdka mu bolo mierne nevoľno... či za to mohla tá ružová farba, nevedno. To predsa nie je možné aby sa jeho parťáci takto správali! Na to musí byť nijaké rozumné vysvetlenie... ale žiadne mu neprichádzalo na um. Možno jedno, ale...
„Vy ste niečo pili?“ spýtal sa zrazu.
„Prosím?“ zdvihol obočie Itachi.
„Priznajte sa! To je jediné rozumné vysvetlenie! Ako tá fľaška vyzerala? Bol to fernet? Vodka? Hovorte!“ začínal byť Sasori mierne hysterický.
„Sasori cítiš sa v poriadku?“ spýtal sa ho Kisame starostlivo.
„Mne je úplne dobre! Ale s VAMI niečo nie je v poriadku! Prečo inak by ste sa takto správali?“
„Eh Sasori...to nemôžme oslavovať Valentín?!“ rozčúlil sa Kakuzu. „Je to krásny sviatok! Nechápem prečo...“
„Počkať! Kde je Pein?“ skočil mu červenovlasý do reči.
Zrazu akoby sa Kakuzu zarazil. „Ehm...no vieš. Mal menšie nedorozumenie s mixérom. Konan ho vezie na pohotovosť.“
„Mixér?“
„Peina, ty idot! Rozmýšľaj trochu...“ prevrátil oči.
„No dobre dobre...“ zahundral Sasori. Stále sa s toho ešte nemohol spamätať. Ale inak sa zdajú v poriadku...
„No ták, Itachi! Podaj mi to plyšové srdce...“ zvolal Kisame.
Bože môj. Musím vypadnúť! Blesklo Sasorimu hlavou a už sa aj hrnul k dverám. Vtom sa zarazil a zastal. Niečo ho napadlo.
„Hej...a vy akože s kým chcete toho Valentína oslavovať? Veď jediná ženská tu je Konan!“
To Kakuza a spol. zarazilo. Zdalo sa, že nad tým nepremýšľali...
„No... nato sme akosi pozabudli... “ priznal skormúteno Kakuzu. Ale vtom sa stalo čosi neobvyklé. Kisame prudko a hbytne zoskočil zo stoličky. Kľakol si jedným kolenom na zem, takže teraz stál akoby pred Itachim. Vlastne sa na neho aj díval... Potom hrobovým hlasom spustil.
„Vlastne ja už som na to myslel. A práve preto,“ odmlčal sa a odkašľal si, „ sa ťa chcem niečo spýtať, Itachi.“ Ten naňho len vydesene hľadel.
„Ide o to že ... už od vtedy čo sme sa stali partnermi v týme, si sa mi páčil. Nedokázal som od teba odtrhnúť zrak! Ten tvoj chladný postoj, bezočivosť a tak... všetko sa ma na tebe vzrušovalo. A čím dlhšie sme spolu boli tým viac sa moja láska prehlbovala... Si môj vyvolený, a preto sa ťa chcem opýtať... Odídeš so mnou?“ zakončil svoj prejav Kisame a s túžbou na Itachiho pozeral.
Ten vyzeral naprosto vydesene. Keď vtom si upravil plášť, zvážnel. „Kisame ja...“ Zrazu sa odrazil zo stoličky a skočil presne do Kisameho náručia. „Áno, áno! Odídem s tebou! Už som si myslel, že sa nespýtaš!“ volal šťastne. Obidvaja sa začali objímať, možno aj niečo viac... Potom sa Kisame roztancoval po miestnosti. Sasori len ostal na mieste, vlasy mu vstávali dupkom a myslel, že bude vracať. S hrôzou v očiach pozrel na Kakuza. Ten sa ale tváril úplne normálne. Keď zaregistroval Sasoriho pohľad, usmial sa a veselo zvolal: „No nie je to krásne? A ešte na Valentína!“
Sasoriho obchádzali mdloby. Toto nie je možné... zlý sen!
„Ste úplne šialený!“ zrúkol a vyrútil sa do svojej izby. Nanešťastie, na schodoch sa zrazil s Deidarom. Vlasy mal rozpustené, ale lesklé a žiarivé. Po mlieku už nebolo ani stopy. „Čo je?!“ vybehol naňho Sasori.
„No vieš...“ začal Deidara a nervózne si klepkal prstami. „Ide o to že... Keď už sa aj Itachi s Kisamem dali dohromady... Chcem sa ťa spýtať to isté. Vieš Sasori, už dlhú dobu ťa obdivujem a... milujem ťa!“ zvolal celý červený. Sasoriho striaslo. Toto nie je možné! Chcel rýchlo utiecť, možno do blázinca... ale jeho telo ho prestalo poslúchať. Jeho ruka sa naprosto proti jeho vôli zdvihla a pohladila Deidaru po vlasoch. „Rád Deidara. Cítim to isté,“ usmial sa. V duchu ho ale chytala panika... Ako je toto možné?! Prečo ho jeho telo a myseľ neposlúcha?! POMOC! Chcel vykríknuť, ale z úst mu nevyšlo ani hláska. Iba registroval ako sa k Deidarovi pomaly nakláňa a nakláňa. Ich ústa boli stále bližšie až...

„POMÓC!“ vykríkol Sasori a celý spotený sa posadil na posteli. Chvíľu mu trvalo než si uvedomil čo sa stalo... „Sen... bol to iba hlúpy sen...“ vydýchol a snažil sa ukľudniť. „Vlastne nie sen! Nočná mora! Toto... bolo najhoršie čo sa mi kedy snívalo!“ hundral a pomaly sa začínal dávať dokopy.
„Čo som to vera vlastne večeral? Hmm... Dobre dobre, fazuľu v konzerve si už nebudem pred spaním dávať!“ prisahal. Potom pozrel na hodinky. Bolo sedem hodín a trinásť minút. Na spánok už ani nepomyslel. So vzdychaním vstal, obul si predom nachystané papuče pri posteli, poberajúc sa k svojej skrini. Cestou zhodil zo seba svoje obľúbené Scoby Doo pyžamo, úhľadne ho poskladal a chcel vložiť do skrine. Práve keď však otváral dvierka, z hrmotom sa zosypali na zem...