Každý dokáže mať rád...

Vonku svietilo teplé, letné slniečko... Všade okolo štebotali vtáčky, zurčal potôčik. Lesom sa nieslo jemné pískanie. Niekto sa približoval k potoku... Osoba bola stále bližšie a bližšie... Až sa zjavila na čistinke.
Podišla k vode a nabrala si ju to fľaše. Potom ju odložila, opláchla si tvár a spokojne sa vystrela. "Konečne niečo čerstvé."
Postavila sa a otočila, keď tu zrazu začula malé vrešťanie. Rozbehla sa za tým zvukom...
****

"No taak, neboj sa, to bude dobré. Chytila si sa do tej pasce, musím ťa z nej dostať von, inak ťa nájdu a zabijú." Ozýval sa tichý, pokojný hlas. Muž hľadel na srnku, ktorá mala nohu v železnej pasci. Ani človeka mu tak nebolo ľúto, ako toho zvieraťa. Nemohol sa naň dívať, ako tam leží, samé, opustené, s krvácajúcou končatinou. Pocítil silné nutkanie mu pomôcť. A to aj urobil.
Opatrne presekával železné okovy, aby ešte viac neporanil už aj tak poničené šlachy a svalstvo. Po pár minútach bolo zviera voľné.
"Už ťa len vyliečiť." Usmial sa a išiel pokračovať, keď začul, ako niekto prichádza. Zdvihol hlavu a...
****

Odkiaľ to len bolo? Odtiaľ? Rozhrnula pred sebou husté krovie a zbdala... "Ty!!!" Vytiahla kunai a zamračila sa.
Ešte toto mi chýbalo. "Mohla by si to odložiť? Ešte si ublížiš." Uškrnul sa, keď videl, aký účinok majú jeho slová.
Dievča sčervenalo od hnevu a mužovi sa zdalo, že z nosných dierok a z uší jej vychádza malý dym.
"Čo si to dovoľuješ? Ja nie som žiadna soplaňa! Ja som skvelá Kunoichi! A ty teraz pôjdeš so mnou. Dovediem ťa k Tsunade-sama!" Podišla k nemu, keď začula slabé mrčanie.
Muž sa otočil a len prehodil: "Teraz nemôžem. Mám tu ranené zviera."
"Zviera?" Naklonila sa k nemu a zbadala zakrvanenú srnu. "Čo sa jej stalo?"
Kývol smerom k pasci.
"Aha." Povedala. Ale stále nechápala. On tu lieči ranené zviera. On! Ako je to možné? Veď ten človek nemá rád nikoho... Okrem svojho pána...
"Netráp sa tým, aj tak to nikdy nepochopíš." Začula jeho hlas.
To je fakt. Odstúpila od neho a hľadela, ako ju lieči. Po chvíľke sa zviera postavilo na nohy, najprv opatrne, nebolo si ešte sebou isté. Potom spravilo krok, dva, otočilo sa na muža, ktorý na neho s nádejou pozeral, ako keby mu pohľadom ďakovalo a rozbehlo sa preč.

"A sme tu sami." Povedal jej, keď sa k nej obrátil.
Prikývla. Ale nič nevravela. Stále premýšľala nad tým, čo tu videla. Ako môže byť niekto taký dobrý a potom zrazu tak krutý? Dá sa to? Aký je vlastne muž pred ňou?
"Tak, čo bude teraz?" Pozrel jej do očí. Nechápal jej mlčaniu. Veď sú nepriatelia, tak prečo váha? A prečo váha on?
"Ja... Ja..." Začala, ale stíchla. Nevedela, ako pokračovať. Čo mu má vlastne povedať? Čo tu vôbec robí? Čo jej jej úlohou?
"Čo chceš?" Spýtal sa jej.
"Zatknúť ťa." Odvetila pokojne.
"Aha. Ale to tak ľahko nepôjde." Uškrnul sa.
"Ja viem." Pokrčila plecami. "Ale nič sa nedá robiť. Musíš ísť do Konohy na výsluch. Nemôžem ťa nechať ujsť, keď ťa mám takto po ruke."
"Heh." Zasmial sa a natiahol mierne ruky, že ide bojovať a ona urobila to isté. Vtom ich vyrušil dunivý zvuk.
"Čo je to?!" Skríkla ona, zatiaľ čo muž sa len obzrel.
Bez premýšľania sa rozbehli na miesto, kde to začuli...

Dobehli tam, ale už videli len kúdoly prachu. A v diaľke asi dvadsiatich mužov. Dvaja z nich držali hlavy muža a ženy. Pri ich nohách ležali mŕtvoly detí.
"Sviniari!" Precedila žena pomedzi zuby.
Muža to, nevedno prečo, naštvalo tiež. Pozrel sa na ňu a v jej tvári zbadal súhlas. Ako na povel sa obaja vrhli na nepriateľa...
****

"To, že sme bojovali spolu, neznamená, že sme priatelia." Ozvala sa, keď si vyčerpane sadla na kus skaly.
"Neboj sa. To ma ani nenapadlo." Otočil sa k nej chrbtom. "Bohužiaľ už budem musieť ísť. Aj keď toto bol veľmi zaujímavý deň, musím sa vrátiť."
"Počkaj..." Postavila sa, ale zase ju to hodilo späť. Chytila sa za bok a zjojkla. Dopekla, že ma museli zraniť. Začala si to liečiť, keď zacítala, že stojí pri nej. "Čo chceš?"
Naklonil k nej ruky. "Mám viac chakry." A začal ju liečiť.

Zvláštne vonia... Naklonila k nemu hlavu, až ju mala blízko tej jeho... Vtedy ju aj on zdvihol a jeho oči sa zaborili do jej. Potom sa jej pozrel na pery a ona si ich oblizla. Začala byť nervózna. Chcela... Čo chcela? Ani sama nevedela.
Priblížil sa ešte viac a zrazu ju pobozkal. Chcel sa hneď odtiahnuť, ale ona ho, nevediac prečo, schmatla za golier a pritiahla k sebe. Prisala sa mu na pery a bozk opätovala...

Vtáčiki štebotali, potôčik zurčal, a niekede medzitým sa na seba pozerali dvaja mladí ľudia. Nechápavo a rozrušene. Obom sa im hlavou preháňalo, že čo sa to vlastne medzi nimi odohralo.
"Musím už ísť." Postavil sa. "Si už v poriadku a ja sa ponáhľam."
Nehýbala sa, len na neho hľadela... "Vieš čo sa stane, keď sa uvidíme najbližšie?"
Prikývol. "Sme nepriatelia a tak to aj ostane. Niekto umrie."
"Ale predtým," postavila sa. "Niečo ti chcem..." Zastavil ju.
"Nie, nič nevrav. Je to zbytočné." Smutne sa usmial. Nikdy by si nepomyslel, že by ho niekto ako ona mohla tak priťahovať. To je ale irónia. Povzdychol si. "Zbohom, Sakura..." A zmizol jej spred tváre.
"Zbohom..." Šepla. On... Ako to, že sa jej páči? Práve on? Pokrútila hlavou a vydala sa na cestu späť do Konohy.
****

"Je to už dávno, že?" Muž sa pozeral do zelených očí mladej ženy.
"Je... Ale nezmenil si sa." Usmiala sa na neho.
"Ty trochu. Vyrástla si." Zosilnela...
"Takže sa to splnilo, že? Jeden umiera..." Chytila ho za ruku.
"A som to práve ja." Uškrnul sa.
"Vždy taký ostrý. Hm, neklapalo by nám to. Asi by som ťa moc bila." Zasmiala sa Sakura a muž s ňou.
"Ako sme to skončili. Ja aj môj pán porazení... Ale ani vy ste nevyhrali." Zasmial sa a z úst mu začal vytekať pramienok krvi.
"Vyliečim ťa," natiahla ruky, že ho ešte zachráni.
"Už mi nepomôžeš. Nemíňaj si chakru na zbytočnosti." Zadíval sa niekam na oblohu. "Vieš, nikdy som si to nepriznal, ale mám ťa rád... " Pozrel zase na ňu a zbadal jej v očiach slzy. "Plačeš kvôli mne? To nerob, netráp sa pre niekoho, kto si to nezaslúži."
Utrela si rukou slzy z tváre. "Aj ja ťa mám rada." Šepla a sklonila sa k nemu. Jemne ho pobozkala a on zavrel oči.
Keď zdvihla hlavu, zbdadala, že už nedýcha. Umrel, ale s úsmevom na tvári.
"Zbohom, Kabuto... Možno niekedy ešte budeme spolu..."
****